Prečo väčšina z nás nedokáže vysvetliť princíp fungovania splachovacieho záchoda, alebo ako funguje zips? Väčšina z nás si teraz zrejme sebavedomo povedala, „ale veď ja to viem, to je jednoduché“. A možno ozaj viete. Podľa výskumu výskumu Leonida Rozenblita a Franka Keila, mali ľudia najprv odpovedať na takéto jednoduché otázky z vecí, ktoré nás obklopujú každý deň. Väčšina účastníkov experimentu sebavedomo odpovedala jasné áno. Keď už však výskumníci vyzvali účastníkov krok po kroku tieto veci vysvetliť, úspešných ľudí bolo omnoho menej. Po tejto skúsenosti už ľudia na otázku, či vedia ako funguje zips, alebo splachovací záchod odpovedali s menším sebavedomím. Takéto výsledky, ktoré znamenajú pochopenie toho, čomu nerozumieme a následné priznanie tohto faktu, by nám mali dávať určitú nádej, že zmeny názorov sú u ľudí možné a dosiahnuteľné určitými postupmi. Napríklad kauzálnym dokazovaním.
My ľudia však napriek tomu máme limitované porozumenie komplexných javov a problém uchopiť detaily. Taktiež vieme len s ťažkosťou vycítiť, koľko toho v skutočnosti vieme (alebo nevieme). Pritom sa veľmi spoliehame na znalosti svojej komunity, ktoré potom vytvárajú základy toho, čomu veríme. Akonáhle sú naše názory výsledkom hodnôt, ktoré my a naša komunita považujeme za sväté, žiadna diskusia ich nezmení. Výsledkom sú vášnivé, polarizované postoje a hodnoty v spoločnosti, ktoré je veľmi ťažké zmeniť. Kauzálne dokazovanie a vysvetľovanie nestačí. Omnoho dôležitejšie sú v takých prípadoch iné hodnoty, ktoré nás spájajú. Ľudskosť, solidarita, rešpekt, sloboda, či láska? You name it.
Kto z nás to vymyslel?
Manželský pár sa dohaduje, koho skvelý nápad (alebo v horšom prípade, keď dovolenka nedopadne dobre a pár sa rozháda, tak koho katastrofálny nápad) to bol, ísť na dovolenku do Venezuely a koho nápad to bol navštíviť stolové hory. Veľmi často sa stáva, že sa nevedia zhodnúť, kto čo povedal prvý. Alebo sa pri táborovom ohni dohadujú kamárati gitaristi, vďaka komu bol Beatles takou úžasnou kapelou. John Lennon, alebo Paul McCartney? Zle položená otázka. V skutočnosti to bola interakcia všetkých členov kapely, ktorá ich robila geniálnymi viac ako ich individuálne vlastnosti. A dokonca aj v prípade nevinnej „hádky“ manželského páru ide skôr o výsledok ich vzájomnej dlhodobej interakcie a série rozhovorov, nielen medzi nimi dvoma, ale aj s ich známymi, či rôznou literatúrou a článkami, ktoré v uplynulom období čítali, či filmami, ktoré videli. To isté platí pri pracovných stretnutiach. Dokonca aj keď dokážete zrekonštruovať, kto povedal ktorú vec ako prvý/á, tak všetky tie dôležité veci, o ktorých ste sa bavili sú skôr výsledkom rozhovorov, ku ktorým prispelo viacero ľudí. Uznanie (alebo hanu) si často zaslúži celá skupina, nie len jednotlivci. Neznamená to samozrejme, že by sa teraz jednotlivci mali zbavovať individuálnej zodpovednosti. Tá ostáva.
Ilúzia poznania existuje preto, lebo žijeme v komunite ľudí s veľkým objemom poznania a ako jednotlivci zlyhávame v schopnosti rozlišovať, čo je v našich hlavách od toho, čo je mimo nich. Myslíme si, že naše porozumenie chodu vecí sedí v našich mozgoch, zatiaľ čo v skutočnosti vo veľkom čerpáme z prostredia, ktoré nás obklopuje. Aj preto je pre nás ešte zložitejšie porozumieť javom, s ktorými nedochádzame do priameho styku, ktoré sa dejú na druhom konci planéty, alebo ktoré sú veľmi abstraktné (teória relativity, klimatická zmena, znečistenie podzemných vôd...you name it :).
Ilúzia poznania má aj svoju druhú stránku, ktorú ekonómovia volajú prekliatie poznania (vedenia). Keď niečo dôkladne poznáme, je pre nás zložité predstaviť si, že ostatní to nevedia.
Kto je hlúpejší: politici, alebo ich voliči?
Napriek tomu, že naša schopnosť ignorovať a naša neschopnosť rozumieť detailom sú prirodzenou obranou mozgu pred totálnym zbláznením sa, následky nášho (ne)vedenia sú často veľmi nepríjemné. Čo myslíte. Koľkí voliči a vášniví diskutéri politickej scény skutočne rozumejú politike? Koľkí ľudia v skutočnosti rozumejú novým ekonomickým reformám, reforme školstva, či zdravotníctva, alebo niektorým úplne jednoduchým novozavedeným pravidlám? Ak by ste sa ľudí spýtali, či je pre nich nová vláda dobrá (alebo zlá), dostanete zaručené odpovede. Ak by ste sa však opýtali na konkrétne opatrenia, ktoré nová vláda plánuje realizovať a ako sa prejavia na životoch občana, odpovede už by také jednoznačné neboli. A čo myslíte, koľkí zvolení politici rozumejú zákonom o ktorých hlasujú? Americká „dostupná zdravotná starostlivosť“ známa ako „Obamacare“ má vyše 20.000 strán. Koľko z nich napísal Barack Obama? Ani jednu. Nech už sú naši politickí lídri akýkoľvek (dobrí, či zlí lídri), tak jedno je isté. Skutočná hodnota reforiem a zákonov, o ktorých rozhodujú, závisí od kvality a kredibility odborníkov, ktorými sa dokážu obklopiť. Politickým lídrom, ako aj nám voličom neostáva nič iné, iba veriť v správnosť výberu. Aj keď ste profesionálnym chirurgom, alebo riaditeľom nemocnice a trochu lepšie rozumiete reforme zdravotníctva, neznamená to, že ju máte celkom uchopenú a už vôbec nie, že rozumiete aj ďalším zákonom a reformám, ktoré riadia naše životy. Žijeme v dobe, kedy sa veľmi veľké zásluhy pripisujú jednotlivcom, no naším základným kameňom vedenia a poznania je vedenie a poznanie našej komunity.
Génius
V najnovšom a zároveň prvom hranom seriáli z produkcie National Geographic „Génius“ o živote a práci jedného z najvýznamnejších vedcov všetkých čias, Alberta Einsteina, je možné vidieť dôležitosť aktuálnych poznatkov pre ďalšie vedecké napredovanie. Hoci Albert Einstein často rebeloval voči vtedajším vedeckým autoritám a kládol nové a nezvyčajné otázky, vďaka čomu sa dopracoval k nezvyčajným a novým poznatkom, ktoré radikálne zmenili vnímanie sveta, bez aktívneho štúdia vedeckej literatúry, matematiky a fyziky a bez pomoci ďalších vedcov by sa k teórií relativity dopracoval iba ťažko. Sám to priznal. V histórií sa neustále opakujú situácie, kedy nezávisle od seba rôzni vedci, alebo tímy vedcov dochádzajú k podobným záverom a výsledkom, či objavom zhruba v rovnakom čase. Dmitrij Mendelev je známy ako autor periodickej tabuľky prvkov, ale v práci Erica Serriho sa dozvedáme, že päť iných vedcov publikovalo podobný koncept ešte pred ním (1869), jeden dokonca sedem rokov pred ním. Vývoj atómovej bomby bežal súbežne vo vojnovom Nemecku ako aj v USA. Elektromobily dnes vyvíjajú viaceré súťažiace firmy naraz. A tak by sa dalo pokračovať do nekonečna. Veda skrátka nerobí progres preto, že sa zrazu na svete objaví génius, ale preto, že podmienky sú práve správne na daný objav. Ak by žiarovku nevymyslel Thomas Alva Edison (ktorý ju mimochodom nevymyslel, ale iba zdokonalil), určite by ju na patentovom úrade zaregistroval Jára Cimrman. A vedeli ste, že Nikola Tesla bol zamestnancom Edisonovej firmy? Tak už viete.
A na záver parafráza autorov knihy „Ilúzia vedenia: prečo nikdy nerozmýšľame sami?“. Načo vôbec písať takýto článok, v ktorom hovoríme o úplne zjavných a jasných veciach? No, lebo veci sa nám zdajú jasné a zjavné iba vtedy, keď o nich práve uvažujeme.
