Vo svojej prednáške na TED-e sa podelila o osobnú skúsenosť zo zotavovania z následkov otrasu mozgu, kedy niekoľko mesiacov bojovala s depresiou a pocitom bezvýchodiskovosti.
Z výskumu psychológie hier vedela, že pri hraní hier sme schopní riešiť závažné problémy s vyššou mierou kreativity, odhodlania, optimizmu, a vyššou ochotou požiadať druhých o pomoc. Preto vytvorila pre seba hru „Jane - premožiteľka otrasu mozgu“.
Najskôr prizvala do hry svoju sestru Kelly – čo bola jednoduchšia forma požiadania o pomoc. Ako ďalšieho spojenca zapojila do hry svojho manžela a začala čeliť protivníkom – okolnostiam, ktoré jej zhoršovali príznaky a spomaľovali liečenie, ako napríklad príliš silné svetlo či preplnené priestory. Vymyslela posilňovacie cvičenia, ktoré jej pomáhali cítiť sa aspoň trochu lepšie, a to aj v dňoch, keď jej bolo mizerne – napríklad 10-minútové hladenie psa, či krátka prechádzka po ulici.
Už po pár dňoch začal tento jednoduchý herný recept prinášať výsledky – Jane ustúpili depresie a vytratili sa pocity úzkosti a utrpenia, hoci samotné bolesti hlavy a kognitívne problémy pretrvávali.
Keď sa Jane na webe podelila o to, ako jej pomohla jednoduchá hra s tajnou identitou, spojencami, protivníkmi a malými výzvami v hre, ktorú premenovala na SuperBetter (voľný preklad: „Výrazne zdravší“), začali sa jej ozývať ľudia z celého sveta. Prekonávanie malých výziev im pomáhalo zlepšiť svoj stav pri chronickej bolesti, depresii, či Crohnovej chorobe. Cítili sa silnejší a odvážnejší.
Jane McGonigal vysvetľuje, že aj podľa výskumu sa niektorí ľudia po traumatickej udalosti zotavujú ľahšie a stávajú sa silnejšími a šťastnejšími než predtým. Jej hra pomáha ľuďom s tým, čo vedci nazývajú „post-traumatický rast“. Aj keď v súvislosti s úrazmi a nehodami častejšie počúvame o post-traumatickom stresovom syndróme, niekomu prekonanie traumatickej udalosti pomôže objaviť v sebe veľkú silu viesť lepší život.
Takíto ľudia často o zlomovej záťažovej skúsenosti hovoria: „Zmenili sa mi priority“, „Prestal som sa báť robiť to, čo ma robí šťastným“, „Zblížilo ma to s priateľmi a rodinou“, „Lepšie rozumiem sám sebe, zistil som, kým naozaj som“, „Našiel som v živote nový zmysel“, „Dokážem sa lepšie sústrediť na moje ciele a sny“.
K post-traumatickému rastu výrazne prispievajú 4 druhy reziliencie, pričom každý z nich je možné posilniť jednoduchými každodennými aktivitami – aj bez toho, aby si človek musel prejsť silnou traumatickou udalosťou:
- Fyzická reziliencia – schopnosť tela zvládať stres a liečiť sa. Posilňujeme ju už tým, že sa hýbeme a len nesedíme.
- Mentálna reziliencia – schopnosť sústrediť sa, mať disciplínu a pevnú vôľu. Posilňuje sa vtedy, keď vytrváme a nevzdáme veci predčasne – hoci aj pri malej výzve.
- Emocionálna reziliencia – schopnosť precítiť silné pozitívne emócie ako náklonnosť či zvedavosť. Zdravie sa nám výrazne zlepší, keď dokážeme do života dostať viac pozitívnych ako negatívnych emócií. Čarovný pomer je (vraj) tri ku jednej.
- Sociálna reziliencia – tá nám umožňuje čerpať silu zo vzťahov s priateľmi, rodinou, či známymi. Veľmi pomáha vyjadrovanie vďačnosti. Ale aj dotyky.
Hnaná vlastnou zvedavosťou a snahou pomôcť ľuďom v uzdravovaní, Jane McGonigal spojila výsledky výskumu o reziliencii a psychológiu hier a uplatnila herné prvky (gamifikovala) na proces zotavovania/uzdravovania.
Ako doplnok k štandardnej liečbe to rozhodne stojí za vyskúšanie.
