Po tomto čítaní možno nebudete sladko zaspávať ukolísaní vôňou medovníkov. Naopak, možno nezaspíte. Možno s perom v ruke či klávesnicou na kolenách strávite sviatočné dni nad pokusom napísať peknú, jednoduchú a múdru vec.
4 Slováci = 2 spisovatelia + 2 spisovateľky = 4 rôzne žánre.A keď chcete písať, prihláste sa sem.
1. Márius Kopcsay – Asvabaždénie
Na prvý pohľad je Kopcsayov román len ďalší kus smutno-smiešnej slovenskej prózy hýriaci vulgarizmami, z ktorého sála depresia slovenského intelektuála. Pozorný čitateľ však ocení ľahkosť a hravosť, s akou si autor prispôsobuje jazyk, ako poslovenčuje neposlovenčiteľné, mieša jazyk mestskej jednoduchosti s hĺbaním hlavného hrdinu. Ten, bývalý spisovateľ, sa cez ´knihoksicht´ či ´fejsbúk´ snaží zachrániť svet. Jeho priatelia pracujú v ´oupenspejse´ a vo voľných chvíľach používajú ´identitu ukradnutú z gúglu´. Frajerka si na rany dáva ´titriol´ a otravní ľudia naokolo produkujú ´verbálny aerosol´. Kopcsay však trefne pomenoval našu ´éru kategorických úsudkov´ : „Kto kritizuje Putina, je americký imperialista. Kto kritizuje Američanov, je putinovec a rusofil. Kto je proti aktivitám Aliancie za rodinu, toho považujú za bezbrehého liberála a zástancu morálneho úpadku. A ten, kto si myslí, že adopcie detí homosexuálmi môžu mať úskalia, javí sa ako bigotný, netolerantný katolík. V duchu logiky dnešnej doby musel Marek Pokorný sám seba vyhodnotiť ako proputinovského amerického imperialistu, skazeného amorálneho katolíckeho voľnomyšlienkára s homosexuálnymi a homofóbnymi sklonmi a bezcitného pravičiara zmietaného komunistickými resentimentmi.“ Kniha nie je smiešna, hoci historky spisovateľa s mobilným operátorom ´Megafón´, ktorého tvárou reklamnej kampane je ´Peter Fagan´, či informácie z časopisu ´Hnev a Škrek´ vyvolávajú úsmev. Podáva smutný obraz o informačnom zmätku a hodnotovej banalite jedného leta na jednom bratislavskom sídlisku: „ ...prepla na iný český kanál, kde bežali reklamy. Na pódiu v sprievode hudby tancovali obrie ušné tyčinky. Sťahuj si pesničky bez obmedzenia, znelo ich posolstvo. Mareka takmer naplo. ... prihlúply mladík chcel požičať kérovať. Žene v bruchu svietila obrovská šípka, naznačujúca smer, ktorým sa z nej uvoľní stolica pri použití propagovaného výživového doplnku. Muž, sužovaný častým močením, mal pokojný spánok a iná žena, trpiaca potením, bola odrazu integrovaná do spoločnosti. Sto tabletov týždenne, sto tabletov týždenne! Zápas o hodnoty prebiehal aj v médiách. A vy s kým bankujete?“A poznámka k jazyku: Áno, aj Kopcsay ako mnohí súčasní slovenskí prozaici nadáva. Teda nadávajú jeho postavy. A ich nadávky bolia čitateľa na tom správnom mieste.
2. Irena Brežná – Vlčice so Sernovodska
Zbierka reportáží z dvoch vojen v Čečensku, ktoré autorka napísala pre švajčiarske a nemecké noviny vás strhne nielen svojou autenticitou, ale aj výnimočným ženským pohľadom na vojnu. Ten je výnimočne tvrdý, presný v krvavých detailoch, ale aj v pomenovaní zla. Nie náhodou túto slovensko-švajčiarsku publicistku prirovnávajú k majstrovi reportáže nazývajúc ju ´Ryszardom Kapuścińskim v sukni´. Feministky mi prepáčia, ale tento krát doslova. Brežnú totiž sledujeme v jednej z prvých reportáží, ako si oblieka sukňu a koženú bundu, ako jej čečenské ženy uväzujú vlnenú šatku a tak sa vydáva ako jedna z nich na cestu do vojnou zdevastovaných dedín vyzbrojená len fotografickou pamäťou a umením vystihnúť detail. Pointu veľakrát nedokončí a nechá čitateľa vykúpať sa v nej. „Doma som ukázala svojmu deväťročnému synovi detské kresby a on sa začudoval: Ako presne maľujú lietadlá a vrtuľníky. Ja ich maľujem zboku a oni spredu.“Kniha nás vracia do rokov 1994-1997 a 1999-2006 a odhaľuje v kompaktnej podobe fakty, ktoré na Slovensku nikdy príliš nahlas nezazneli a ktoré dnes, oprášené v celej svojej obludnosti, sú až zarážajúco aktuálne. „Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako so starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti.“Reportáže nešetria kritikou voči západným novinárom, ktorí v honbe za senzáciou nútia čečenské ženy plakať, voči humanitárnym organizáciám, ktoré posielajú do vojnou zničenej krajiny nepodarky, ani voči OSN, kde diplomatická etiketa chráni páchateľov a ponižuje obete vraždenia, ktoré sa nesmie nazvať genocídou. „Dary z humanitárnej pomoci sú encyklopédiou posolstiev: radostných, groteskných, pohŕdajúcich ľuďmi. Expirované sušené mlieko Nestlé a hory mäsa, zamorené rádioaktivitou z Černobyľu, hovoria hladujúcim najmä o tom, že nie sú našimi vzdialenými príbuznými, ale hmyzom, ktorý by mal zadarmo zlikvidovať najprv naše zvyšky a potom aj seba samého.“Útla knižka je poctou ženskej sile tichých, hrdých, pracovitých obetí, ktoré so vztýčenou hlavou nesú svoje svedectvo. Dnes už takmer zabudnuté.
3. Michal Hvorecký – Aiša
Túto mrazivú poviedku, ktorá má na blogu v Denníku N už iný názov, som prvýkrát čítala vknihe Inštitútu pre verejné otázky. Až do polovice som bola zmätená. Niečo mi ušlo? Prečo tú ženu nepoznám? Ani na okamih som nepochybovala, že existuje a že ide o skutočný príbeh. Až neskôr mi došlo, že ide o fikciu ´ako by mohol vyzerať príbeh mladej Sýrčanky´. „Nikdy som Aišu na vlastné oči nevidel. Napriek tomu ovplyvnila môj život viac ako hocikto iný v mojej dospelosti. Najprv som ju poznal iba z televízie, ako skoro celá krajina. Jej legendárne prvé vystúpenie na Dvojke som si pozrel zo záznamu a ohromilo ma. Sedela v štúdiu s nohami vtiahnutými pod seba, jej opálené ruky sa ligotali a čierne oči žiarili. Golier odhaľoval počernú šiju a nalievajúce sa prsia, kde sa črtal trojuholník, a rozprávala.“ V poviedke je niečo hemmingwayovské. Aj keď v kostiach tušíte, že to z hlavnou hrdinkou nedopadne dobre, stále dúfate. A koniec je ešte horší, než ste sa obávali. „Hneď v noci sa objavili sprisahanecké teórie, že všetko sama vyprovokovala, dokonca, že bola od začiatku provokatérkou, ani nepochádzala zo Sýrie a poslali ju Američania, aby všetko rozvrátila a škodila.“ Hvorecký je už zaradený. Angažovaný spisovateľ a publicista sa netají svojimi postojmi k utečencom, k problémom v školstve, či ku konšpiračnej mánii slovenskej spoločnosti. No, nielen podľa Kopcsaya, žijeme v dobe, kedy sa viacerí budeme musieť zaradiť.
4. Katarína Kucbelová – Vie, čo urobí
Hoci zbierka básní je už tri roky stará, stále pribíja k zemi svojou pravdivosťou. V škole nás kedysi učili, že poézia na rozdiel od prózy môže pre svoju krátkosť rýchlo reagovať na aktuálne dianie. Dnes vo veku blogov a sociálnosieťových statusov to už celkom neplatí (aj keď len málo z týchto útvarov možno nazvať literatúrou). Kucbelovej zbierka šetrí slovom a nešetrí čitateľa. Recenzenti ju nazývajú ´sociologickou sondou´. Nájdete tam všetko, od konzumerizmu, extrémizmu, nenávisti, virtuálnej osamelosti, až po globálnu nespravodlivosť. „Čas izolácIe./ televízory pripomínajú rituály/ čas radosti alkoholom v akcii /čas dôvery pôžičkami na občiansky preukaz /čas spolupatričnosti výhodnými paušálmi /vonkajšie rolety musia byť spustené /zima číha každú sekundu“... Hociktorá z jej básní by mohla byť predmetom dizertačnej práce. A jej stačí pár slov, bez bodiek a čiarok, ticho a lakonicky prednesených. „...dokonca aj výrobcovia pohoviek sa prispôsobili / vytlačili z domovov nepotrebný nábytok / a nahradili všetky jeho funkcie /stačí si priniesť jedlo pred televízor/ alebo si hocikedy pospať /pohovku možno prispôsobiť akejkoľvek situácii/ s novou pohovkou môže rásť.“
Na otvorenom kurze Ako písať, aby nás čítali sa pokúsime nájsť radosť z písania, prekonať neistotu, pohrať sa z jazykom i metaforami. Aby svet, o ktorom píšu títo slovenskí autori a autorky nadobudol väčšie pozitívne trhliny. A potešíme sa, keď nám prinesiete ukázať výsledok svojho vianočného písania.
