Ako malí sme vyrastali na jednoduchých čierno-bielych príbehoch. Bolo jasné, kto je dobrý a kto zlý, komu držať palce a naopak komu priať trest. Správna postava mala pár kľúčových vlastností, vďaka ktorým sa darilo jednoducho ju zaradiť do zodpovedajúceho tábora.
-
Popoluške sme v jej ceste za láskou fandili skrz jej dobrotu a slušnosť, kým macoche a jej dcére sme za krutosť a namyslenosť priali trest.
-
Dúfali sme, že pokorný Popolvár nájde svoje šťastie, kým jeho pochybní bratia dostanú lekciu a zlí súperi ideálne zahynú.
-
Záchranu milej a nevinnej Červenej Čiapočky alebo Janka a Marienky sme oslavovali takmer rovnako, ako utopenie či zastrelenie (záleží od spracovania) zlého vlka a upálenie hnusnej bosorky.
Občas tento predpoklad niečo či niekto narušil, to nepopieram. „Dobrá“ postava aj tak neskončila šťastne (v čom sa vyžíval Andersen), alebo sa „zlá“ postava polepšila (rozmaznaná kráľovská dcéra v Pyšnej princeznej, nepodarený otec a vladár v Soľ nad zlato alebo krutý a hrdý princ v Kráske a zvierati). Stále však bolo prítomné ploché, jednorozmerné vykreslenie postáv.
Takto polarizované vykreslenie sveta možno ospravedlniť napríklad tým, že detskí diváci majú limitované možnosti chápať nuansy a komplexnosť vecí. Rozprávky sú len prvým krokom ku sofistikovanejším príbehom. No nie vo všetkých filmoch to tak reálne je. Keď si zoberieme dve (zvolené) kritériá kvality filmov, tak:
-
Najpopulárnejší film v česko-slovenskej databáze filmov (csfd) aj medzinárodnej internetovej filmovej databáze (imdb) je Vykúpenie z väznice Shawshank. Bez zaváhania vieme nakresliť líniu medzi dobrým, neprávom odsúdeným Andym, ktorá ho oddelí od zlého Elma Blatcha (reálneho vraha, ktorému prajeme odsúdenie a spravodlivý trest) alebo riaditeľa väznice Nortona (darebáka páchajúceho finančné podvody, ktorému prajeme to, že bol okradnutý a odhalený Andym).
-
Film, ktorý získal najviac Cien Akadémie (Oscarov) – konkrétne premenil všetkých 11 nominácií – je posledný diel Pána prsteňov. Odhliadnuc od kníh, čo z filmov vieme o zloduchoch? O ich motiváciách? Nakoľko sú vykreslení, ako im vieme porozumieť? Sauron aj Saruman sú na tom veru z hľadiska zmienených vecí biedne, máme pre nich nulové pochopenie či sympatie. Trochu lepšie je na tom Gloch (brrr, slovenský preklad, ospravedlňujem sa), ale zas označiť jeho za hlavného záporáka by bolo dosť nefér.
Samotná psychologizácia a vykreslenie charakteru, životnej cesty, uvažovania...ak už aj je prítomná v príbehu, tak častejšie pri pozitívnych postavách, než pri tých negatívnych. Rozhodne to nie je pravidlom vo všetkých filmoch – ale zas málo ich tiež nie je.
SUPERHRDINSKÉ FILMY
A potom je tu žáner, na ktorý sa mnoho mojich známych pozerá cez prsty. Označujú ich za hlúpe, všetky sú na jedno kopyto a ich pozeranie sa nehodí k istému veku/vzdelaniu/EQ... Nuž, moja prvá lekcia morálnej filozofie bola založená na Batmanovi (vďaka, Tomáš) a odvtedy som videla desiatky týchto filmov. Dá sa im vytknúť všeličo – ale to, čo robia zaujímavo a inak, než mnohí konkurenti, je vykreslenie zloduchov, ktorým prinajmenšom rozumieme, v iných prípadoch s nimi dokonca súcitíme alebo im fandíme. A to v dnešnom rozdelenom svete nie je zas taký malý prínos. Pár príkladov na ilustráciu.
Joker (Joker, 2019): Postava Jokera (DC) zažiarila už vo filme Temný rytier, ktorý bol súčasťou trilógie Batman od Christophera Nolana. Samostatný film venovaný tejto postave ale vernejšie ilustruje myšlienky, ktoré som popísala vyššie. Nie náhodou získal za túto rolu Joaquin Phoenix Oscara. Hlavný záporák nepôsobí šialene od prvej scény a bez vysvetlenia, nevzbudzuje nenávisť, divák od začiatku nedúfa a nečaká, kto mu to kedy spočíta. Miesto toho vidíme, čo Arthura/Jokera k jeho chovaniu doviedlo, hneváme sa na svet, ktorý toto dopustil, priali by sme si podať pomocnú ruku a zastaviť to. Joker nám pripomína, že zloduch sa zloduchom nerodí, on sa ním stane a naša ne/činnosť k tomu vie nemálo prispieť.
Thanos (séria Avengers): Dá sa vôbec rozumieť postave, ktorá chce zabiť polovicu živých tvorov vo vesmíre? Môžeme v priebehu filmov niekedy potláčať slzy kvôli súcitu s niekým takýmto alebo na konci nevítať jeho smrť? Nuž, toto bola moja divácka cesta s Thanosom. Zloduchom, ktorý mi vysvetlil, prečo chce odstrániť polku života a že to robí a) len z nutnosti a b) najférovejším možným spôsobom ( - náhodným výberom). Záporákom, ktorý sa ukázal ako milujúci otec a kvôli prežitiu sveta a vyššiemu cieľu musel obetovať jemu najbližšiu bytosť. Postavou, ktorej som, keď sa nakoniec toto všetko odohralo a utiahol sa do úzadia, ďaleko od všetkých a chcel si len dožiť svoj obyčajný život, nepriala smrť. Nevítala som vpád hrdinov do jeho domu a siahnutie mu na život. Thanos učí divákov síce nesúhlasiť s niekoho správaním, ale rozumieť mu. Síce odsúdiť, ale nebažiť po treste. Občas by sa nám to mohlo hodiť aj v reálnom svete.
Gorr (Thor: Láska a hrom, 2022): Tento film má svoje rezervy – nevyhovárajte sa na mňa, ak si ho pozriete a budete sklamaní. Každopádne ponúka náhľad do (nielen náboženských) konfliktov, ľudského sklamania a hnevu. Hneď na začiatku vidíme Gorra, ktorý prišiel o všetko, dcéra mu umrela v náručí, zem je bez štipky jedla či vody, no napriek tomu nestráca vieru v svojich bohov. Keď mu ostávajú už len posledné sily, nájde uprostred púšte oázu a v nej, okrem jedla a vody, aj božstvo, ktoré nikdy neprestal uctievať. No tí sa mu vysmejú a označia ho za hlupáka. Z hnevu zničí nielen ich, ale následne si zoberie za cieľ odstránenie všetkých bohov, aby ostatné národy netrpeli falošnou nádejou tak, ako naletel on. Gorr nám ukazuje, že je len istá miera utrpenia, ktorú človek dokáže zniesť a ak sa nezlomí, keď príde o živobytie, priateľov, rodinu...tak niekde má každý z nás nastavenú hranicu, za ktorou sa už nechová rozumne.
©Marvel Studios 2022. All Rights Reserved.
Magneto (séria X-Men): Erik/Magneto nás so sebou berie na cestu vzostupov a pádov – miestami príbeh zachraňuje, inokedy problému pomáha alebo ho sám tvorí. No napriek tomu sa teší veľkej diváckej obľube. Nie náhodou. Hoci hovoríme opäť o záporákovi zo sveta Marvelu, jeho zlobe a činom sa v žiadnom momente nedivíme. Erik od začiatku vie, že je iný a že ľudstvo niečo také neodpúšťa. Vidíme, ako mu v koncentračnom tábore zabili mamu priamo pred jeho očami, keď bol ešte len chlapec, lebo chceli zosilniť jeho nadprirodzené schopnosti a vyvolať v ňom reakciu. Chápeme, prečo ďalších pár rokov jeho kroky viedol hnev a túžba po pomste, keď prenasledoval ľudí, ktorí za to boli zodpovední. Hoci sa potom postavil na stranu dobra a ľuďom pomáhal, stále v spoločnosti rezonoval strach zo superschopností a volanie po regulácii či odstránení takých, ako je on. To ho doženie k tomu, že sa stiahne do úzadia a žije život bežného človeka, ktorý musí tajiť svoje schopnosti, aby ho okolie prijalo – naoko obyčajný robotník, čo sa večer vracia k žene a dcére. Ani na sekundu nezaváha, keď je v stávke život jeho kolegu, hoci vie, že sa tým odhalí a pravdepodobne sa bude musieť s rodinou odsťahovať a začať nanovo. No nestihne to. Aj keď všetci videli, že moc použil pre dobro, ovládne ich strach. Po Erika si príde polícia a pred očami mu zabijú dcéru aj manželku. Vývoj, ktorý Erika definitívne zmení. Magneto ilustruje, ako málo sme tolerantní k inakosti. Ako strach z neznámeho vedie k neakceptácii a vytláčaniu. Ako musia ľudia meniť svoju podstatu, len aby zapadli a ak to neurobia dosť dobre, potrestáme ich. Nepriateľa si často vytvoríme sami – najprv v svojej hlave a potom, keď tak k človeku pristupujeme, teoretický koncept dostane svoju reálnu podobu.
Loki (Thor, Avengers): V diváckych rebríčkoch populárnych antihrdinov zo sveta Marvelu Loki figuruje na popredných miestach. Zakomplexovaný darebák, ktorý často uprednostňuje vlastné záujmy, je zatrpknutý voči svojmu bratovi, otcovi, ľuďom na Zemi...a súčasne sa neraz postaví na stranu dobra, zachráni príbeh a obetuje vlastný život práve na záchranu brata a pozemšťanov, voči ktorým vystupoval tak rezervovane a nepriateľsky. Nie nadarmo je označovaný ako jedna z najkomplexnejších postáv. Adoptovaný syn, ktorému sa rodina síce snažila nikdy nedať pocítiť, že ho má menej rada, ale tomu, že je iný, predsa musel svojim spôsobom čeliť a vyrovnať sa s tým. So svojimi pocitmi lásky aj nenávisti voči bratovi, ktorý bol vždy „ten lepší“ a otcovi, ktorý drobnými vecami uprednostňoval svojho „pokrvného potomka“. Loki k nám prehovára tým, že aj keď sa snažíme ľudí inej viery, rasy, kultúry...akceptovať, v niečom tú deliacu líniu predsa pocítia a musia sa s ňou vyrovnať. Okrem toho svojou komplexnosťou stiera čierno-biele videnie sveta a ukazuje nám, že neexistujú len (a možno vôbec) hrdinovia a zloduchovia, ale hlavne tí, ktorí v sebe majú časť z oboch.
...dalo by sa pokračovať, no nemyslím, že je to nutné. Ak ste fanúšikmi tohto druhu kinematografie, viete, kam mierim a ak nie, na pochopenie myšlienky uvedené príklady stačia. Preto len odporúčanie na záver – ak nemáte večer čo robiť, skúste si miesto priemernej rom-com (romantickej komédie), akú zrejme ponúka hneď niekoľko kanálov našej televízie, pustiť niečo z dielne Marvelu alebo DC (hmmm, ideálne Marvelu, hmmm). Možno budete prekvapení, čo všetko tieto filmy ponúkajú a pod (po)vrchnou vrstvou akcie, ktorú vám vždy ukážu plagáty a trailery, objavíte zaujímavé hodnotové konflikty a reflexiu spoločnosti.