Kniha Less is More (Menej je viac), ktorú napísal skvelý ekonomický antropológ Jasson Hickel nás ani neposiela „späť na stromy“, ani nevracia do lona niektorým ešte známeho „reálneho socializmu“, ako by niektorí očakávali. Ponúka hlboký ponor do príčin nielen ekologickej krízy, ale aj našej individuálnej a spoločenskej mizérie, v ktorej trčíme nie napriek, ale práve kvôli materiálne orientovanej ekonomike, ktorá postupne ukrajuje aj s tých zvyškov demokracie, čo tu ešte ostali. Kniha sa dá čítať očami ekonóma, historika, či odborníka na geopolitiku. Ja ju čítam očami sociologičky citlivej na konflikt.
Zabudli sme vnímať vzťahy medzi vecami a javmi
Jadrom problému je stále dominantné presvedčenie prednášané významnými ľuďmi a inštitúciami našej doby, že klimatická kríza je vecou teplomeru. Hádame sa o to, kto spôsobil koľko stupňov. Prírodu aj spoločnosť vidíme mechanisticky. Postriekame oblohu sprejom, vysadíme stromy, voľačo vymyslíme. Opravíme pokazenú súčiastku a stroj sa opäť rozbehne. Budeme nakupovať, brať si pôžičky a dúfať v rast našich dôchodkových fondov. Ak však vzhliadneme od teplomera, vidíme, že aj keby sme nad ním vyhrali, nič to nezmení na zničení ekosystémov, devastácii pôdy, vymieraní druhov, okysľovaní oceánov a ožobračovaní veľkej časti ľudstva, do ktorej môžeme ľahko spadnúť aj my sami. Médiá nám ponúkajú ľahké riešenia. Stačí iba správne nakupovať, vymeniť žiarovku či zastaviť vodu. Až na to, že to je klamstvo. Chyba nie je v jednotlivosti, nedá sa opraviť súčiastka. Zlý je ekonomický a politický systém, v ktorom žijeme. Sľubujúc nám blahobyt prináša najmä chudobu. Materiálnu aj duchovnú.
„Čo odlišuje kapitalizmus od väčšiny iných ekonomických systémov v histórii, je jeho podriadenie sa nutnosti stálej expanzie, alebo ´rastu´- nekonečne zväčšujúcej sa úrovne priemyselnej extrakcie, produkcie a spotreby, ktorú meriame ako Hrubý Domáci Produkt (HDP). Rast je hlavným zmyslom kapitálu. Nie rast za nejakým účelom, ale rast pre rast“ – píše Hickel. Podľa neho je globálny ekologický kolaps spôsobený najmä prehnaným rastom v krajinách s vysokým príjmom (kam patrí aj Slovensko – áno, HDP nehovorí o tom, či sa cítime bohatí) a prebytočným hromadením bohatstva najbohatších, zatiaľ čo dôsledky postihujú predovšetkým tých najchudobnejších. Ide o krízu nerovnosti. Za kratší koniec pritom ťahá nielen príroda, ale aj väčšina ľudí čoraz ťažšie pracujúcich na to, aby si zabezpečili dôstojný život.
Neschopnosť vidieť celok pritom nie je náhodná. Má hlboké filozofické korenie ešte kdesi v humanizme, keď filozofi oddelili hmotu od mysle a prírodu postavili na úroveň predmetu. Živú spleť fantastických vzťahov a bytostí, ku ktorým patríme, sme zredukovali na „životné prostredie“. Postavili sme človeka na vrchol pyramídy s hrdým „Myslím, teda som.“ Pokiaľ nezlezieme z toho piedestálu a nezačneme vnímať Zem a prírodu ako systém zložitých prepojení, ktorých sme my, naše rodiny a naše spoločnosti súčasťou, ďaleko sa nepohneme. Nestačí vymeniť súčiastku, treba sa úprimne spýtať, kam vlastne smerujeme a či je to smerovanie správne.
Pandémia nám ukázala, ktoré odvetvia ľudskej aktivity sú potrebné a bez ktorých sa vieme zaobísť. Klimatická kríza nás môže posunúť ešte ďalej a ukázať nám, ktoré aktivity sú naozaj škodlivé. Nielen pre pralesy či ľadové medvede, ale aj pre nás.
Rast nerovná sa verejné blaho
Autor metodiky HDP pán Kuznets už pred druhou svetovou vojnou varoval pred jej používaním na meranie pokroku ako takého. Upozorňoval, že veličina nemá pozitívny etický náboj. Meria iba ekonomickú aktivitu, ale nemeria, či je tá aktivita dobrá alebo zlá. Užitočná alebo deštruktívna. Ak vyrúbete les kvôli drevu, HDP porastie, ak predĺžite pracovný čas a zvýšite dôchodkový vek – porastie, ak znečistené ovzdušie spôsobí zvýšenie hospitalizácií – tiež porastie. Ak si sama pestuješ potraviny, upratuješ a opravuješ dom, či sa sám staráš o starých rodičov, HDP o tom mlčí. Ráta sa iba, ak si platíš firmy, čo tie veci robia za teba.
HDP je ukazovateľom blahobytu kapitalizmu, nie väčšiny obyvateľov. Napriek tomu je stále dominantným argumentom v politickej diskusii o smerovaní krajín a ľudských spoločenstiev. Vraj bez rastu nie sú peniaze na verejné služby. Dávno však platí, že kvalita života či pocit šťastia a zmysluplnosti nie sú závislé od HDP. Fínsko, Costa Rica, Bhután, sú krajiny, kde sú ľudia šťastní a ktoré sa nevyznačujú najvyšším HDP. Nový Zéland úspešne vyviedol spoločnosť z pandémie a nie je to vďaka HDP. Na druhej strane USA – líder rebríčka HDP zlyháva v ochrane zdravia, bezpečnosti, poskytnutí kvalitného vzdelania väčšine svojich obyvateľov. Nie výška HDP je pritom dôležitá, ale kvalita verejných inštitúcií a to, ako je bohatstvo v rámci spoločnosti zdieľané.
Rast predpokladá drancovanie
Naratív kapitalizmu ako systému, ktorý sa zrodil z odriekania, šetrenia a usilovnej práce je veľmi rozšírený a atraktívny. História však ponúka aj alternatívny príbeh, ktorý sa už menej vyskytuje v učebniciach. Je to rozprávanie o svojvoľnom privlastňovaní si verejných statkov, kolonizácie, vykorisťovania, či drancovania prírody pre zisk. Kapitál potrebuje „pridanú hodnotu“, aby rástol. Tou pridanou hodnotou je často príroda či ľudské práca, ktorá je využitá bez adekvátnej náhrady, lebo sa jej nemá kto zastať. Každý už pozná príbehy tovární „rýchlej módy“ či výroby smartfónov, kde ľudia umierajú od vyčerpania a siete pod oknami zabraňujú samovraždám. Holoruby v našich lesoch, zničené jaskyne, živelná výstavba v najkrajších kútoch Slovenska nie je len problém ochrany prírody. Je to zničenie spoločného bohatstva duchovnej hodnoty, pričom zisky neprúdia do verejných služieb ani do ochrany prírody. Ostávajú vo vreckách investorov.
Inovácie nás nezachránia
V knižkách sa píše, že tou pridanou hodnotou by mala byť inovácia, nejaké vylepšenie, ktoré generuje zisk. Lepší výrobok, lepšia produktivita práce. Preto je rast dobrý, lebo prináša pokrok. Inovácie ale takmer nikdy nesmerujú k zníženiu produkcie či skráteniu pracovného času a už vôbec nie k ochrane prírody. Nedávny štrajk pracovníkov firmy Amazon v jednom americkom štáte upozornil na to, že firma, ktorá počas pandémie zarobila rozprávkové zisky, ani v najmenšom neuvažuje o tom, že by sa hoci odrobinka z nich pretavila do zlepšenia platov či pracovných podmienok.
Vo viere v inovácie sa mnohí pokúšame presvedčiť sa, že ak nahradíme fosílne palivá „zelenými“, pokoríme teplomer, očistíme vzduch a všetko bude v poriadku. Hope Jahren vo svojej knihe Story of More (tiež o raste, len od inej strany) dokazuje, že pri výdatnosti obnoviteľných zdrojov energie nikdy nebudeme schopní nahradiť „špinavú“ energiu „čistou“ bez toho, aby sme výrazne neznížili energetickú spotrebu bohatého sveta. To ale nejde, lebo bohatý svet potrebuje rast. Viac rastu znamená viac nárokov na materiál a energiu a tie sa nedokážu vyrobiť ani vyťažiť obnoviteľnými spôsobmi. Okrem toho, a o tom sa málo píše, prechod na zelenú energiu bude vyžadovať extrémne množstvá kovov a iných vzácnych materiálov, ktoré sa opäť budú ťažiť v krajinách globálneho Juhu za „intenzívnych podmienok“. Drancovanie planéty a ľudských životov bude pokračovať. Rastom posadnutá ekonomika poháňaná čistou energiou nás bezchybne nasmeruje do katastrofy.
Sme naozaj sebecké bytosti?
Začiatky kapitalizmu sa historicky prekrývajú s humanistickým oddelením človeka od prírody a odobrením „pokorenia prírody“ prostredníctvom ľudského rozumu. Mierou všetkého je človek – rozumej, ten, ktorý má moc prinútiť prírodu ustúpiť a ostatných pracovať, aby si mohli kúpiť nepotrebné veci, čo predtým boli zadarmo. Vodu, vstup na pláž, alebo jednoducho voľný čas.
V knihe Ľudskosť, ktorá určite vojde do dejín, sa Rutger Bregman zamýšľa nad tým, odkiaľ sa vzala nezlomná viera filozofov a mocných lídrov v to, že ľudská podstata je zlá a skazená. Kniha pritom prináša množstvo kvalitných vedeckých dôkazov o tom, že pravý opak je pravdou. My ľudia sme sa evolučne dostali tu kde sme vďaka spolupráci, priateľstvu, potrebe zdieľania a väzieb s inými. Nech sú dôvody historiek o sebeckej a beštiálnej ľudskej prirodzenosti akékoľvek, faktom je, že celý náš súčasný ekonomický a politický systém je nastavený na sebectvo a bezohľadnosť. Z každej reklamy či politickej výpovede na nás vyskakuje: Tvoja cesta..., ukáž sa..., buď iný... buď sám sebou... a samozrejme, nasleduje za tým, ktorý výrobok či politik nás najlepšie k tej jedinečnej a výnimočnej ceste dovedie.
A pritom trpíme úzkosťami a depresiami, lebo nám v pandémii chýba zdieľanie, pivo s kamarátmi, pre ktoré sme ochotní riskovať pokutu, objatia, spoločné jedlo. Pandémia odhalila spoločnosti a lídrov, ktorí láskavosťou, vďačnosťou a spájaním dokázali ľudí mobilizovať a vyhrať nad krízou. Čoraz viac sa hovorí, že práve spolupráca je tou schopnosťou, ktorá nám pomáha prežiť túto aj budúce krízy.
Ako inak organizovať spoločnosť a ekonomiku?
Hickel neponúka nereálnu utópiu, ale poukazuje na krajiny, ktoré už začínajú uplatňovať iné princípy riadenia spoločnosti. Prvý z nich je obmedziť slobodu veľkých firiem a financií a organizovať ekonomiku okolo skutočných ľudských potrieb. Otvoriť diskusiu o tom, či naozaj má byť prioritou predaj ďalších osobných automobilov, alebo skôr potrebujeme viac inovatívnych malých firiem zamestnávajúcich ľudí lokálne, s myšlienkou a väzbami na komunitu. Či máme dotovať veľké agropodniky, ktoré devastujú pôdu a drancujú prírodu aj malých konkurentov, alebo naopak podporovať regeneratívne poľnohospodárstvo a lokálnu produkciu. Či namiesto uhoľných baní netreba masívne investovať do kvalitného verejného zdravotníctva a do vzdelávacieho systému, ktorý nebude produkovať prebytočných robotíkov (sic!) k výrobným pásom, ale sebavedomých a rozhľadených ľudí, milujúcich svoju krajinu a svoju komunitu, citlivých k prírode aj k ľuďom navôkol.
Ďalším princípom je to, čo v severských krajinách, ale aj iných, kde ľudia vykazujú spokojnosť a šťastie, k tomuto šťastiu prispieva. To sú kvalitné verejné služby. Bezplatná verejná doprava, plavárne, športoviská, internet, parky, rekreačné zóny v chránených územiach, kde citlivo voči prírode ľudia môžu tráviť čas s blízkymi. Kto navštívil verejné pláže v Kodani či hocaké bezvýznamné jazero vo Švajčiarsku či Rakúsku, vie, o čom hovorím. Namiesto agresívnych zábavných parkov čistá príroda, decentné služby, skromná ale funkčná infraštruktúra.
Hickel má ešte niekoľko veľmi praktických návrhov, ktoré takisto vychádzajú z racionálnych argumentov:
- Skončiť „plánovanie zastarávanie“ výrobkov (zámernú konštrukciu „kazítok“, ktoré urobia výrobok nepoužiteľným po uplynutí záručnej doby) a prechod na trvalejšie opraviteľné výrobky.
- Obmedziť reklamu, pretože je zbytočná a škodlivá.
- Posunúť vlastníctvo smerom k zdieľanej ekonomike. Podporovať požičovne náradia, zdieľané vlastníctvo strojov, dopravných prostriedkov, budov.
- Skončiť s plytvaním potravinami, podporovať regeneratívne poľnohospodárstvo a ochranu pôdy.
- Obmedziť ekologicky deštruktívne odvetvia hospodárstva (napr. priemysel fosílnych palív, masovú produkciu hovädziny, výrobu SUV, jednorazové plastové obaly, luxusnú bytovú výstavbu, komerčné lety, zbrojársky priemysel, a mnohé ďalšie).
- Znížiť nerovnosti v odmeňovaní, „zlaté padáky“ a extrémne vysoké manažérske platy, zlepšiť príjem najchudobnejších a limitovať zisky najbohatších.
Ale, a to je asi najdôležitejšie, treba o tom všetkom otvoriť demokratickú diskusiu, v ktorej hlavné slovo nebudú mať korporácie ani banky, ale občania, samosprávy, komunity, či združenia lokálnych producentov a zamestnávateľov. Rozprávať sa o tom, ako redukovať nezamestnanosť skrátením pracovného času a luxusom voľna, ktoré môžeme venovať starým rodičom, deťom, prírode, zdraviu, učeniu sa či iným príjemným a užitočným veciam, ktoré vytlačila z našich životov potreba zaplatiť si za zničené telo či psychiku.
„Ľudia cítia, že ich život má zmysel, keď majú príležitosť vyjadriť súcit, spoluprácu, spolupatričnosť a ľudské spojenie. ... My ľudia prekvitáme, keď môžeme zdieľať...“ Namiesto vecí môžeme mať vzťahy, za ktoré sa neplatí a ktoré nás robia ľuďmi. Je načase prestať ničiť a naučiť sa opravovať.
Fotky prevzaté z boredpanda
