Vtedy začnú facilitátori vyzývať ostatných k väčšej aktivite a vyjadrenie názoru podporujú rôznymi postupmi. Rozdelia pasívnu skupinu do niekoľkých podskupín. V nich sa viac ľudí dostane k slovu a zmenšuje sa pravdepodobnosť blokovania ojedinelými „ukecancami“. Alebo zavedú „pravidlo mikrofónu“, kde virtuálny alebo skutočný mikrofón putuje od človeka k človeku a k slovu sa podľa poradia, rovnomerne a trochu nútene dostávajú všetci. Alebo vymyslia špecifické otázky smerované na pasívnejších účastníkov diskusie. V malej skupine, kde na seba všetci vidíme, predsa len máme situáciu pod kontrolou. Čo ale s pasívnymi účastníkmi a nerovnomerným zapojením ľudí v diskusiách, ktoré sa dejú on-line a týkajú sa stoviek, či tisícov účastníkov. Pohľad na aktivitu, či pasivitu diskutujúcich je iný. Zdá sa , že sledovanie , riadenie, facilitovanie on-line diskusií má trochu iné zákonitosti. Alebo nie?
Ed Mitchell (2008)[1] rozlíšil 3 odlišné typy virtuálnych komunít, v ktorých sa môže ocitnúť facilitátor. Facilitáciu takýchto komunít označuje pojmami: centralizovaná, decentralizovaná a distribuovaná facilitácia. K takému deleniu dochádza na základe toho, že v diskusných sieťach si všíma hlavne dva faktory: „centricity“ a „“login“ , teda mieru nakoľko sa účastníci alebo potenciálni účastníci diskusie vzťahujú k cetru, teda či existuje nejaký hlavný organizačný uzol ku ktorému majú účastníci bližšie než ostatní a nakoľko majú umožnený prístup zapojiť sa do alebo opustiť prebiehajúcu diskusiu. Skúsime komentovať Mitchellovo delenie vlastným pozorovaním.
Bublajúce hrnce
Príkladom centralizovanej facilitácie boli hnutia „COI” a „COP”. COI je skratkou pre hnutie Communities of Inquiry (Komunity pýtania sa), ktoré vychádzali z myšlienok, ktoré priniesli filozof Johna Dewey a pedagóg Mathew Lipmann. Vychádzali z presvedčenia, že poznanie nie je individuálne, že svetu porozumieme len v kolektívnom dialógu, podobne ako v známej metafore keď slepci hmatom opisujú slona a pomôže len spoločný dialóg. Communities of Inquiry vychádza z presvedčenia, že poznanie nemá ohraničenie jednotlivých oborových disciplín, že je mnohoznačné a premenlivé a že učitelia alebo odborníci nie sú jeho autoritatívnymi vlastníkmi a výlučnými zdrojmi. Patricia M. Shields preniesla idey COI aj do fungovania verejnej služby a po roku 2000 presadzovala, že v participatívnej demokracii sa riešenie dosahuje interakciou komunity a faktov[2].
COP (Communities of Practice- Komunity praxe) takto označili antropológovia Jean Lave a Etiéne Wenger pri štúdiu remeselných praktík šírenia zručností, ale asi najviac ich spopularizovali postupy UN a UNDP. Zistilo sa, že ak sa skupina profesionálov alebo ľudí so spoločným cieľom pravidelne schádza a učí navzájom, k profesionalizácii a riešeniu problémov dochádza prirodzenejšie. Môžu komunikovať priamo , ale aj na diaľku a v rôznom čase. Kľúčové je zabezpečiť systém zdieľania a ukladania informácií tak, aby sa doň mohli zapájať aj ľudia, ktorí nebudú všetko zistené objavovať od začiatku. Lave Wenger hovoria o „legitímne periférnej participácii“. Novoprišelci najprv chvíľu (niekoľko hodín, dní alebo mesiacov) z diaľky pozorujú ako funguje skupina, aké sú princípy a jazyk, ktorým operuje a nikomu zo skupiny nevadí, že časť ľudí sa správa pasívne, nezapája sa , len pozoruje. Na rozdiel od projektových tímov v komunitách praxe nie sú vopred zadefinované ani úlohy a míľniky, ani členstvo, ani dizajn. Všetko sa utvára a mení v procese. Jednotlivé komunity praxe pripomínajú prípravu nedeľného obeda, kde je úlohou kuchára ustrážiť dianie na sporáku, kde sa rôzne súčasti obeda naraz pripravujú vo viacerých bublajúcich hrncoch.
Pravidlo 90:9:1
Na rozdiel od situácií tvárou v tvár, mimoriadna trpezlivosť voči pasívnym členom sa oplatí. To, že sú týždne aj mesiace ticho, neznamená že sa nezúčastňujú a nič si z diskusií neberú. V internetovej diskusii sa pre takýchto ľudí rozšírilo trochu hanlivé označenie – „lurkers“ (občumovači). V roku 2006 prišiel Jacob Nielsen s tvrdením, ktorému sa začalo hovoriť „Nielsenovo pravidlo 90:9:1“ [3]
Podľa Nielsena je drtivá väčšina užívateľov sociálnych sietí úplne pasívna, podľa neho 90% ľudí len občas prečíta nejaký príspevok alebo jeho titulok a len pozoruje diskusie, ktoré nešíri a nikdy do nich aktívne nezasiahne, 9% zdieľa príspevky ostatných a veľmi zriedka niečo okomentuje alen 1% ľudí na sociálnych sieťach prináša vlastné materiály a diskusné vstupy. Nielsenov odhad 90:9:1 v prvých rokoch potvrdzovali aj objektívne prieskumy. Napríklad analýza džihadistických fór na internete z roku 2005 ukázala iný obraz aktívnej podpory a rozšírenia extrémistických názorov, než bol povrchný dojem o masívnej podpore radikálov. 87% prihlásených účastníkov nikdy nevešalo svoje posty do diskusie a 1% z diskutujúcich jednotlivcov, boli „písači“, ktorých každý uverejnil viac ako 500 príspevkov [4]. Podobne to bolo v svojpomocných diskusných fórach zameraných na otázky vzájomného zdravotného poradenstva pre otázky fajčenia, obezity, alkoholizmu, depresie. Ak bol podmienkou vstupu do diskusie nejaký typ expertízy - napríklad prispieť s obsahovým príspevkom, Nielsenovo pravidlo veľmi neplatilo, ale ak sa diskusie mohol zúčastniť ktokoľvek, platilo ešte silnejšie. Napríklad viac ako polovicu článkov Wikipedie napísalo len 0,7 % jej užívateľov, pomer zavesení a stiahnutí príspevkov na YouTube (teda obdoby hovorenia a počúvania) je vysoko nevyvážený, na každý zavesený príspevok je 1 538x viac jeho stiahnutí. (tamže). Toto pesimistické číslo, ale vyzerá inak. S postupujúcimi rokmi už rozdiel medzi aktívnymi a pasívnymi účastníkmi diskusií nie je tak veľký, vyzerá inak (oveľa menší) ak sú diskusné skupiny na sociálnych sieťach menšie (napríklad len niekoľko sto ľudí) a ešte menší ak nezostávajú v anonymite, prípadne sa občas vidia aj naživo a dokážu si „nicku“ priradiť konkrétnu tvár.
Napriek tomu facilitátor v situácii takýchto skupín počíta s relatívne uzavretým počtom skupín, s ohraničenosťou pôsobenia s možnosťou sústrediť všetky prebiehajúce informácie v rámci jednej platformy.
Meitchellova schéma k tomuto modelu tzv. „centralizovanej facilitácie“ vyzerá takto:
Centralizovaná facilitácia
V tomto prípade sa facilitátor snaží povzbudzovať komunikáciu a výmenu skúseností, hlavne pomocou jednotného systému pravidiel pre všetkých, pomenovaním procesov diskusie , ktoré si môže vypracovať skupina, ale musia byť čitateľné a zrozumiteľné pre všetkých. Facilitátor okrem opakovania prijatých pravidiel dúfa, že ak sa niektorý z účastníkov diskusie alebo niektorá zo zúčastnených skupín začne správať neprimerane – napríklad začne okupovať priestor a presadzovať vlastné názory ako normu pre všetkých, ostatní účastníci diskusie ich zdisciplinujú, keďže sa môžu odvolať na dané spoločné pravidlá a procesy v diskusii. Hlavnými úlohami facilitátora je identifikovať diskutujúcich alebo diskutujúce skupiny, navrhovať a po súhlase diskutujúcich dohliadať na pravidlá a procesy, vyzývať diskutujúcich k aktivite a podporovať ju. Ed Michell dodáva, že takéto usporiadanie diskusie nesie aj riziko. Nie je dosť pružné pre tých, ktorí sa nestotožnia s pravidlami, budú ich porušovať, provokovať ostatných aj facilitátora. Spravidla nasleduje ich potrestanie vylúčením z diskusie alebo opakovaným verejným poukazovaním na ich odlišné fungovanie. Takýto model- podľa neho- trocha pripomína idealizovaný obraz rovnako erdžiacich „Hvajnihimov“ (Houyhnhnm), teda bytostí z Gulliverových ciest, ktorí boli vo všetkých smeroch ideálni, inteligentní a priateľskí a keďže nepoznali žiadnu odchýlku, tak boli aj predpovedateľní, nudní a nepodnetní. Strety s „Jahúami“ (Yahoos), ktorí naopak predstavovali všetky neresti, nakoniec v románe o Gulliverovi končia vyhladením všetkých Jahúov. Ale je jednofarebnosť tým, o čo v spoločnej diskusii ide?
Oplotené záhradky
Tak ako sa vylepšuje technika a zlacňujú a rúcajú bariéry pre zdieľanie informácií, tak aj naša komunikácia v komunite a komunitách väčšmi pripomína záhradky, ktoré boli kedysi oplotené, ale ploty sú deravé, viac a viac len symbolické a vzájomné „opeľovanie“, ale aj šírenie nákazy medzi záhradkami je stále častejšie. Mitchell túto situáciu nazýva- decentralizovaná facilitácia.
Komunity majú menej vymedzené a obojsmerne priestupné hranice. Ľudia sú súbežne členmi viacerých komunít, pestujú „mnoho-členstvo“ a nedá sa očakávať, že budú venovať 100% pozornosti len jedinej (tej “našej”) komunite. Ale toto oslabovanie lojality k jedinej komunite nie je iba nevýhodou. Je aj prínosom . Otvára hranice ak k iným spoločenstvám a prínosu informácií z iných prostredí, bez toho, že by sme to museli nejako zvlášť organizovať. Áno, facilitátor môže prežívať zneistenie, že nemá celú diskusiu pod kontrolou. Má facilitovať diskusiu komunity s otvorenými hranicami, riadiť diskusiu ľudí, ktorí sú prítomní v našej diskusii , ale súčasne vynášajú jej prvky do iných komunít a lákajú záujem iných zapájať sa do tej “našej” diskusie. Nie sú prítomní v diskusii celý čas, odskakujú a priskakujú v nie celkom predpovedateľných sekvenciách. Facilitátor len horko-ťažko vymedzuje tematické hranice a pravidlá , ktoré ako tak upravujú diskusiu v centre tohto diania. Spoločné diskusné centrum – diskusná platforma - je oveľa menšia než tomu bolo v prípade modelu cetralizovanej facilitácie. Diskusia je farebnejšia, ale pre jedného facilitátora a dizajnéra diskusie je stále ťažšie dávať jej nejaký tvar, monitorovať ho a robiť cielené zásahy do diskusie. Facilitátor v tomto type diskusného usporiadania by si mal dávať pozor na zdanlivo optimistické momenty, napríklad keď sa celá komunita dokáže jednoznačne názorovo zjednotiť. Špeciálne by mal zbystriť pozornosť ak je zjednocujúcim prvkom vonkajší nepriateľ. Namiesto radosti, že konečne hovoríme jednotným jazykom, by mal sledovať , či takejto diskusii nehrozí sploštenie a negativita. Ako upozorňuje vynikajúci filozof Eric Hoffer [5], najhlasnejšími vyznávačmi nenávistných skupinových hnutí sa často stávajú ľudia, ktorí sa necítia isto pri konfrontácii s komplikovaným mnohoznačným svetom. Čiernobiele ideológie im dodávajú istotu, ktorú nedokážu načerpať zo sveta vlastných osobnostných hodnôt a kvalít. Hoffer ich volá “praví veriaci” a vizionársky o nich hovoril už v 50-tych rokoch minulého storočia na základe skúseností s fašizmom a nastupujúcim komunizmom. Nemohol tušiť , že v časoch keď sa odbúrajú bariéry pre všestranné komunikovanie , budú jeho myšlienky o nenávistných masách a hrozbe kultúrnych vojen ešte aktuálnejšie.
Megabazár v pohybe
Niekedy je diskusia navyše distribuovaná a v obrovskom virtuálnom priestore bez hraníc naraz prebieha množstvo interakcií rôzneho typu v rôznych jazykoch s rozličnými cieľmi a nedá sa určiť centrum týchto diskusií .
Aj keď to chvíľami môže vyzerať, že sme objavili hlavný uzol diskusného hemženia, spravidla sa centrum/ centrá presúvajú a plynule sa menia obsahy a aj formy diskusií. Je to niečo ako megabazár s tisíckami ľudí v pohybe, otvorený deň i noc. Ľudia sa presúvajú a niektorí aj vracajú na tie isté miesta, ale nedá sa priklincovať ich na to isté miesto, s tou istou rolou. Pravidlá sú rôzne, navzájom sa inšpirujú, ale nevydržia v nezmenenej podobe príliš dlho. Nikdy sa nebudú poznať všetci účastníci diskusie a neexistuje ani dokonalý mechanizmus, ktorý by zaznamenával všetky diskusie a trendy súčasne. Distribuovanú facilitáciu sa Mitchell snaží vyjadriť v tejto schéme, ale presnejším vyjadrením by bol 3D a animovaný obrázok v pohybe a takmer bez vonkajšieho orámovania.
Uzly nie sú v centre komunity, ale komunita (príp. komunity )existujú aj v tomto prípade. Pravidlá a štýl facilitátora diskusie ostávajú jeho/jej štýlom a členovia širšej diskusnej komunity/komunít sa k ním môžu pridať alebo nie. Zrelý facilitátor v takejto situácii neurčuje, čo má mať tematickú prednosť a aká forma je najvhodnejšia, ale sleduje, čo sa vynára, načo väčšie skupiny reagujú a podporuje tieto pohyby, ak umožňujú intenzívnejšiu výmenu skúseností , deliberáciu a utváranie niečoho nového. Okrem technických zručností a citlivosti to predpokladá ešte niečo, na čo nie sú pripravení všetci facilitátori, zvyknutí na tradičné formáty. Predpokladá to pokoru.
Dušan Ondrušek
[1] Ed Mitchell (2008): Three types of online facilitation. http://www.edmitchell.co.uk/blog/2008/01/19/three-types-of-facilitation/
[2] Patricia M. Shields "The Community of Inquiry: Classical Pragmatism and Public Administration, Administration & Society 35(5): 511.
[3] Jakob Nielsen: Participation Inequality: Encouraging More Users to Contribute, Nielsen Norman Group, October 9, 2006, http://www.nngroup.com/articles/participation-inequality/
[4] Aiwan, A. N. (2007b) 'Virtual Jihadist media: Function, legitimacy, and radicalising efficacy', in European Journal of Cultural Studies, vol. 10(3), pp. 389–408., podľa http://en.wikipedia.org/wiki/1%25_rule_%28Internet_culture%29#cite_note-1.25_doctrine-4
[5] Eric Hoffer: 1951 The True Believer: Thoughts On The Nature of Mass Movements ISBN 0-06-050591-5
