Ako nevidieť svet čierno-bielo

Toto rýchle vyhodnocovanie a posudzovanie nám umožňuje svoj život jasnejšie uchopiť – jeho rozdelením a uprataním do kategórií, v ktorých sa vieme pohybovať a ako na nich reagovať. („o takej drahej dovolenke nemá zmysel ani začať uvažovať; „s takým agresívnym vodičom si rozhodne nič vydiskutovávať nebudem“; „taký nekvalitný produkt kvázi žurnalistiky rozhodne čítať nebudem“ apod.).

Rýchle posudzovanie však so sebou prináša aj podvedomé ignorovanie informácií, ktoré nám nezapadajú do mentálneho vzorca (cognitive bias), predsudky („úradník vydá stanovisko až na konci lehoty, lebo určite pracuje len do výšky svojho platu“), či neochotu vidieť realitu takú, aká je („ráno sa musím dostať včas na stretnutie, a nejaké hlásenie o dopravnej zápche ma nezastaví!“).

Tento článok sa venuje tomu, kedy nám hodnotenie a posudzovanie skôr obmedzuje možnosti objektívneho rozhodovania, kedy označovanie správania ako morálne dobré, či zlé, poškodzuje vzťahy a zužuje priestor na dohodu. Budeme sa venovať aj logickému pochybeniu s názvom falošná dichotómia a prerámcovaniu nesprávne formulovaných otázok. Nakoniec preskúmame myslenie označované ako janusovské, a prečo je dôležité mať občas „myseľ začiatočníka“.

O dôležitosti neposudzovania vedia svoje nielen vedci s rešpektom pre fakty a dôkazy, ale aj ľudia, ktorí sa venujú meditácii či cvičeniam všímavosti. Štandardnou ľudskou reakciou na dianie v okolí je zaujať postoj: „páči sa mi to/nepáči sa mi to“, „chcem to/nechcem to“, „to je dobré/to je zlé“. Oslobodiť sa od takejto bezprostrednej čierno-bielej reakcie neznamená, že nám je všetko jedno, alebo prepadneme do nezúčastnenej apatie, či si zvolíme vedomú ignoranciu.

Oslobodiť sa od posudzujúceho reagovania znamená dať priestor vedomému a hlbšiemu preskúmaniu skutočnosti. (Nositeľ Nobelovej ceny Daniel Kahneman by povedal “zapnúť v myslení systém 2”.)

Keď vidíme, ako auto zastavilo len 10cm pred dieťaťom na priechode, bezprostrednou súdiacou reakciou môže byť „ten vodič je idiot, mali by mu zobrať vodičák“. Keď si dovolíme pozdržať hodnotenie a zistiť pravdu, možno sa ukáže, že vodič skutočne nevenoval pozornosť jazde, lebo pozeral do mobilu. Možno však bolo dôvodom to, že zanedbal servis auta, aj keď vedel, že brzdy nie sú v poriadku. A možno sa v kritickom okamihu otočil, aby pomohol vlastnému dieťaťu, ktoré začalo vracať. Alebo bol na pokraji straty vedomia kvôli vlastným zdravotným problémom.

Posudzovanie nás tak môže ochrániť (v autobuse: „ten pripitý mladík vyzerá príliš agresívne, aby som si k nemu prisadla“), ale aj nám uškodiť (na ulici: „potreboval by som pomoc, ale títo ľudia nevyzerajú, že by mi pomohli a tak požiadať ich o pomoc nemá zmysel“). Pokiaľ však nie sme v ohrození či časovom strese, tak narýchlo formované názory či postoje sa bez snahy o pochopenie faktov či pravdy stávajú pred-sudkami – sú výsledkom príliš rýchleho (a lenivého) posudzovania – pred lepším oboznámením sa so situáciou/človekom.

Častokrát sa v pohodlnosti ani nesnažíme pomenovať veci presnými slovami. Jedlo v reštaurácii tak namiesto označenia „chuťovo nevýrazné“ dostáva nálepku „nič moc“. Stará mama je pre dieťa nie „láskavá a obetavá“, ale „dobrá“.  Pacient sa v online recenzii vyjadrí k zubárovi, ktorý je nedôsledný a slabý v komunikácii slovami „rozhodne neodporúčam“. Vyrovnávajúce opatrenie vo verejnej politike nie je vnímané ako posilňujúce zrovnoprávnenie žien na trhu práce, ale len ako „výmysel liberálov“.

Je zaujímavé, že nálepkovanie vecí ako „dobré“ či „zlé“ dostalo veľmi významné miesto aj v príbehu, ktorý považuje veľká časť ľudstva za symbolicky relevantný pre ľudskú skúsenosť – príbeh umiestnenia človeka do Rajskej záhrady na začiatku Biblie. Človek dostáva jasné varovanie: „Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš.“ (1M 2:16)

Duchovní lídri v kresťanstve, židovstve aj islame sa musia po stáročia vysporiadavať s tým, čo znamená, že nemáme „jesť zo stromu poznania dobra a zla“. Je celá morálna teológia omylom? Je chybou snažiť sa rozpoznať a pomenovať dobro a zlo? Je lepšou cestou morálny relativizmus?

Jeden z výkladov naznačuje, že nemáme príliš rýchlo označovať a deliť veci a ľudí na „dobré“ a „zlé“. Možno potrebujeme byť vo svojom skúmaní precíznejší, a hľadať správne pochopenie a pomenovanie, namiesto súdenia. Možno potrebujeme viac pokory a nemáme vynášať súdy tam, kde nám to neprináleží. (Rabín Jonathan Sacks hovorí vo svojom príhovore o tom, ako sociálne médiá umožňujú vynášanie rýchlych súdov tísíckami ľudí, bez toho, by mal obvinený človek možnosť reagovať, vysvetliť, ospravedlniť sa, či oľutovať svoj skutok). Môžeme človeku ukázať dôsledky jeho konania, aj bez toho, aby sme ho odsudzovali ako „zlé“ („Keď sa s bratom neuzmierite, tak kvôli hádkam o dedičstvo stratíte okrem otca aj jeden druhého.“). Alebo nálepkovali ako „dobré“ („Keď cvičíš na klavír, z hudby máme radosť celá rodina“).

Bez dát a empirických skúseností je totiž zradné pristúpiť na to, aby sme sa k niečomu hodnotiaco vyjadrovali ako dobrému či zlému.

Niekomu príde sloboda slova ako „dobrá vec“, ale bez vedomia, že aj sloboda slova má svoje hranice, je takýto postoj neúplný (napr. využívanie slobody slova na dehumanizáciu inej skupiny ľudí či podnecovanie k nenávisti vedú k extrémizmu a násiliu).

A niekomu sa zdá, že sexuálna výchova na školách je „zlá vec“, ale aj človek s takýmto odmietavým postojom by mal vedieť, ako sexuálna výchova znižuje mieru nechcených tehotenstiev či výskyt pohlavných chorôb.

„Jedenie zo stromu poznania dobra a zla“ (napríklad v zmysle nálepkovania bez objektívneho skúmania pravdy) spôsobuje naše uzavretie, stratu pokory a otvorenosti voči svetu. Možno takto zomiera naša schopnosť vyjsť z bubliny vlastnej morálnej nadradenosti.

To, že pravda je niekedy „niekde inde“, vyjadruje aj pomenovanie logickej chyby „falošná dichotómia“.

Označuje našu tendenciu „zjednodušiť“ rozhodovanie formulovaním len dvoch možností:
(1) „Tak si s nami, či proti nám?“,
(2) „Bojuj, alebo uteč!“,
(3) „Ak s petíciou nesúhlasíš, tak zmĺkni a nepodpisuj!“,
(4) „Takže si Slovák, či nie si?“.

Tento typ rozdvojky môže výrazne uľahčovať rozhodovanie, veľmi často je však výber možností neúplný, a zanedbáva tretiu, štvrtú, či piatu možnosť. K príkladom vyššie:
(1) Možno sa k vášmu sporu medzi dvoma skupinami neviem/nechcem vyjadriť; nie je pre mňa dôležité ani užitočné postaviť sa na kohokoľvek stranu;
(2) A čo vysvetliť si veci slovne? Zistiť, či skutočne naše záujmy stoja proti sebe;
(3) Možno potrebujete počuť, že hoci s petíciou v zásade súhlasím, sú v nej veci, ktoré je potrebné upraviť, lebo sú vecne nesprávne;
(4) Veci sú komplikovanejšie. Podľa občianskeho preukazu som Slovák, narodil som sa v Československu, deda mám Moraváka a mamu Maďarku z južného Slovenska (napríklad).

Falošná dichotómia sa objavuje vo vyhrotených až polarizovaných situáciách: „Ty si nebol na Pochode za život. Asi si liberál, že?“. Známy astronóm a propagátor kritického myslenia a vedeckého uvažovania Carl Sagan sa vyjadril proti „netrpezlivosti s nejednoznačnosťou“. Keď chýbajú dôkazy na overenie vlastného predpokladu, nemôžeme ho považovať automaticky za pravdivý.

Obrana voči falošnej dichotómii spočíva v rozpoznaní a pomenovaní „chýbajúceho stredu“ – absencie ďalších možností. A v prerámcovaní „vidličkovo“ formulovanej otázky: „Pre udržateľnosť ekonomiky Slovenska nie je kľúčové vedieť, či naše automobilky dokážu, alebo nedokážu prejsť včas na autá na elektrický pohon, ale či dokážeme, alebo nedokážeme vytvoriť podmienky, aby najschopnejší ľudia neodchádzali do zahraničia.“

Je zaujímavé, že bipolárne uvažovanie sa častejšie vyskytuje v západnej civilizácii. Viac sa tu domáhame analytickej presnosti a jednoznačnosti odpovede aj vtedy, keď nie je možná, alebo nedáva zmysel.

Vo východných krajinách formulovali zaujímavý koncept odpovede na otázku typu „áno/nie“. Reakcia „MU“  (v japončine znamená „žiadna vec“) znamená, že otázka je nesprávna a nemá zmysel na ňu odpovedať ani áno, ani nie. Jednoducho je nesprávne rámcovaná, pomýlená, alebo zavádzajúca. Skúste dať pravdivú odpoveď „áno“ alebo „nie“ na otázku „Už si prestal/-a biť svoje deti?“ Ak človek deti nemá, alebo ich nikdy nebil, otázka je pre neho „MU“ – irelevantná, nesprávne formulovaná a nedokáže na ňu pravdivo odpovedať. To isté možno platí pre vyššie uvedený príklad „Si s nami, či proti nám?“ Kontext otázky je príliš úzky na vyjadrenie pravdy. Na otázku sa nedá odpovedať, lebo je založená na nesprávnych predpokladoch. Takúto otázku treba nie zodpovedať, ale vziať ju späť/odročiť.

Pracovať s protikladmi je však možné aj zaujímavejším a produktívnejším spôsobom – napríklad tzv. janusovským myslením. Tento jav (niekedy označovaný aj ako janusovský proces) bol pomenovaný podľa postavy z rímskej mytológie – Janusa, ktorého máme v jazyku prítomného aj v názve mesiaca január. V mytológii bol Janus zodpovedný za spájanie diametrálne odlišných konceptov – napríklad začiatok a koniec. Pri janusovskom myslení človek uvažuje, ako by platili oba zdanlivé protiklady – myšlienky, koncepty, činy – súčasne.

Napríklad Albert Einstein uviedol, že jeho „najšťastnejší nápad“ pri formulovaní všeobecnej teórii relativity bola jeho predstava o človeku padajúcom zo strechy domu – predstavoval si ho ako súčasne v pohybe a v pokoji. Hlavnou charakteristikou janusovského myslenia je simultánna platnosť tézy a antitézy. Svetlo je častica. A súčasne vlna. Látka vrie. A súčasne mrzne. Človek je nežný. A súčasne krutý. Takéto uvažovanie narúša zaužívané koncepty. Namiesto odpovede „buď-alebo“ je človek schopný vnímať odpoveď „aj-aj“: Lídrovstvo je vecou génov. A líder je súčasne produktom kultúry, prostredia a historických okolností. Úspešná firma je pevne ukotvená v nemenných hodnotách a vízii. A zároveň je veľmi pružná v reagovaní na vývoj v spoločnosti. Ľudská dôstojnosť sa musí uplatňovať na úrovni každého jednotlivca. A zároveň záleží na spoločnom dobre komunity.

Znamená to, že potrebujeme držať v hlave súčasne všetky možnosti? A protiklady? Prijať paradoxy? Niekedy to pomáha tvorivosti, ale je to prakticky možné? Dvojznačnosť nie je niekedy ani želateľná, ani možná: Vlak som buď stihol, alebo nestihol. Žena buď je, alebo nie je tehotná. Firma dane v určitom čase buď zaplatila, alebo nezaplatila. Otcovstvo muža sa z DNA buď potvrdilo, alebo nepotvrdilo. Pre praktické fungovanie a poriadok v spoločnosti sú potrebné aj jednoznačné odpovede a rozhodnutia. Potrebujeme však cielene rozlišovať v detailoch a neuchyľovať sa k predčasným „súdom“. A zachovať si to, čo sa označuje ako „myseľ začiatočníka“. Tento koncept je dnes popularizovaný v súvislosti so všímavosťou:

Myseľ začiatočníka môžeme chápať ako myseľ, ktorá je ochotná vidieť všetko, akoby to videla po prvýkrát. Takáto myseľ nám umožňuje byť vnímavejší k novým možnostiam. Robí nás otvorenejšími a viac ochotnými počúvať. Oslobodzuje nás od prílišného hodnotenia a automatických reakcií.
Naše presvedčenia o tom, čo už vieme, nám totiž často bránia vidieť veci také, aké sú, bránia tvorivosti aj zmene pohľadu na veci. … Myseľ začiatočníka si môžete trénovať denne. Keď nabudúce niekoho uvidíte, skúste sa zamyslieť, či ho vidíte takého, aký je naozaj v tej chvíli, alebo či to, čo vidíte, je iba súhrn vašich myšlienok a emócií k nemu.
(Aleš Bednařík: https://psychologiastastia.sk/mysel-zaciatocnika-zrucnosti-vsimavosti/ )

Analógia začiatočníckej mysle je však prítomná aj v kresťanskej a židovskej tradícii. Jeden (nie dominantný) z výkladov hebrejského slova „tamim“ (zvyčajne sa prekladá ako bezúhonný) hovorí, že ide o otvorenosť realite, tak ako sa pred nami odvíja. Človek, ktorý je „tamim“, vidí nuansy tejto reality a upravuje podľa nej vlastné predpoklady. Nepresadzuje s predpojatosťou svoje predstavy, ale vníma veci tak, ako sú. Bez posudzovania. Môže pochybovať či klásť otázky a tento prístup ho nakoniec dovedie ku komplexnejšiemu a presnejšiemu pochopeniu sveta. Je zaujímavé, že tri najväčšie svetové náboženstvá sa hlásia k Abrahámovi ako praotcovi, s ktorým Stvoriteľ podľa Biblie uzavrel túto zmluvu: (1M 17:1): „…choď stále predo mnou, buď tamim (hebr. ).“ Ak je toto slovo významom bližšie k myšlienke „nebuď zviazaný svojimi predpokladmi, nemaj na všetko vopred pripravenú odpoveď“, tak výzva k otvorenosti je zakotvená aj v tomto vplyvnom duchovnom texte.

Ako teda zo slepej uličky binárneho uvažovania? Nájsť tretiu cestu.
Aj vtedy, keď sa nám zdá, že stojíme pred nezlučiteľnými názormi a sme zaseknutí, treba skúsiť hľadať tretiu cestu. Protiklady nemusia  zostať nezlúčiteľné. Paradoxy nemusia zostať neriešiteľné.

Možno len potrebujeme prijať (dočasnú) neistotu a zachovať si zvedavosť.