Utečenci? To nie je náš problém. (Konferencia o reakcií ľudí z V4 na utečeneckú krízu. Varšava, 13.októbra 2016)
12. októbra 2016, Viedeň
Technické problémy sa predĺžili na šesťhodinové postávanie v radoch, pobehovanie medzi okienkami na letisku, plán presmerovať nás na priamy let, potom na iný let cez Berlín. O 11-tej večer sme sa dotrmácali do Varšavy, v hoteli nám povedali, že rezervované izby anulovali a predali iným hosťom, lebo ich držali len do štvrtej. Takže ideme o polnoci zháňať ubytovanie. Neznepokojujem sa. Eurowings to neberú osobne.
13. októbra 2016, Varšava
Pod mnohofarebnými mozaikami obrázkov z Aleppa sedí sympatická štyridsiatnička, blondínka, oblečená v niečom kvetovanom, s mäkkými pohybmi rúk a trochu utrápeným výrazom v tvári. Volá sa Karima Katchada. Pôvodom Sýrčanka, ktorá žila v Aleppe. Potom ako na Aleppo začali nálety, ušla aj dvoma deťmi a manželom do Poľska. Posledné tri roky sa tu snaží uchytiť a potom, ako sa ich dom po útoku raketou zmenil na kôpku sutín, už ani neuvažuje o návrate. Karimina mama pochádzala z Poľska , takže Karima hovorí peknou poľštinou a po rokoch úsilia si dokonca našla miesto ako tlmočníčka. Iní Sýrčania sa tu snažia otvárať „kebabárne“ a berú akúkoľvek prácu, ale ja som si povedala, že v Sýrii som mala svoj IT biznis a bola som úspešná inžinierka. Prečo by som v Poľsku mala doživotne predávať olivy? S mojím mužom je to oveľa ťažšie, lebo nehovorí poľsky. Kým sa dokonale nenaučí poľsky, nemá šancu na prácu. Muž je špecialista na výcvik a opateru psov. Ale tu mu nedovolia pracovať so psami ani ako dobrovoľník. Žiadne papiere z minulosti mu nepomôžu. Potrebuje poľskú licenciu na prácu so psami a tú mu bez jazyka nedajú. Je zjavné, že psy rozumejú iba poľsky. V Sýrii sme mali viacero áut a muž bol zvyknutý šoférovať. Ale tu je podmienkou urobiť písomný test pre vodiča v poľštine. Až do minulého roka sa to dalo urobiť s tlmočníkom, teraz to zakázali. Takže dostať sa k poriadnej práci môže trvať roky. To, čo ma ale naozaj trápi, sú deti. Najprv sme mali šťastie na školu a citlivú učiteľku. Teraz je to horšie. Jedenásťročný syn príde s plačom, že na školskom dvore ho obkolesili spolužiaci, mávajú na neho s palicami a kričia na neho „Alahu Akbar“. Deti rozprávajú, čím chcú byť v dospelosti – lekár, právnik, astronaut ... a keď príde rad na neho, niekto v triede vykríkne, že Amir bude v dospelosti „terorista“, všetci sa na tom týždne zabávajú, len Amir nechápe, prečo by mal byť niekým koho nenávidí a pred kým museli ujsť.
„V užšom Aleppe žilo pred vojnou asi 2,5 mil. ľudí, teraz je ich tam milión, ale len 300 tisíc žije v tom byte alebo dome, ako predtým. Z našich známych už odtiaľ ušlo asi 60-70%. Tiež sme nechceli odísť, ale posledného pol roka sme sedeli v dome, von sa vychádzať nedalo, koho by to bavilo...“, hovorí Karima. „Vždy nám hovorili, že toto bude už posledný útok, že keď do hry vstúpi viac zbraní a bombardérov, že sa to vyrieši raz a navždy. V také už neverím. Tu v Poľsku sa ma pýtajú tak, že na to neviem odpovedať. Napríklad, že kto tam bojuje proti komu. Ale takto predsa ten konflikt nevyzerá. Áno, na jednej strane sú Assadove sily podporované Rusmi a Iránom. A na ďalšej strane, tí čo nenávidia Assada, podporovaní z USA a čiastočne z EU. Ale potom sú tam islamisti z Daeshu, ktorí sú proti všetkým a potom radikáli. Ale nie je to trojstranný spor. Ďalší radikáli sú podelení asi na 20 strán. Každý bojuje proti každému a spojenectvá a nepriateľstva sa stále menia. Jediné, čo ich spája je, že to nechcú skončiť.
Dnešná konferencia začala hutnou filozofickou prednáškou Andrzeja Ledera o súvislosti nezodpovedného postoja voči iným a inakosti s tým, čo je dedičstvom holocaustu. Prof. Leder komentoval prácu poľského historika Jana T. Grossa, ktorý napísal niekoľko kníh o historickej zodpovednosti Poliakov, o slepote a ťažkostiach, ktoré spôsobilo mlčanie o antisemitizme a tom, čo sa dialo počas holocaustu. Podľa neho sa ako dôsledok neotvárania nezahojených rán z minulosti, v spoločnosti upevňuje detsky nezrelý postoj, že je v poriadku nestarať sa o iných trpiacich, že každá krajina sa má starať len o seba a ak sú nejaké problémy vo svete, tak sa nimi nemusíme zaoberať, lebo „to je ich problém“, to nie je naša vina. Ešte pred rokom nebolo ignorovanie problémov migrantov v Poľsku tak viditeľné. Hlavný organizátor konferencie, Maciek Tanski, spomenul, že podľa výskumov mala pred dvoma rokmi „iba“ tretina Poliakov ľahostajný alebo nepriateľský pocit voči utečencom. Vtedy to bolo najmenej zo všetkých višegrádskych krajín. Poľsko vyzeralo ako relatívne tolerantnejšie (v našom regióne). Ale potom počet odmietajúcich pomoc utečencom skočil na 42% a dnes vyzerajú čísla podobne ako v Maďarsku, Česku, Slovensku. Až 66% obyvateľstva neznáša utečencov (ktorých prakticky takmer nemajú v krajine) a ukazovatele neakceptácie sa najviac prejavujú u mládeže. Nie len v nenávistnej komunikácii na sociálnych sieťach, ale aj pochodoch a v spoločenskom diskurze. Prof. Leder hovorí, že nie sme pripravení na nároky globalizovaného sveta, ktorý budú sprevádzať masové migračné vlny aj budúcnosti. „Do roku 1989 sme si žili v národno-socialistických rezerváciách autoritatívne vedených ekonomík a to čo prišlo potom bol pre elity aj bežné obyvateľstvo šok. Výsledkom nebola transformácia v myslení, ale útek od zodpovednosti elít a tvárenie sa, že tá utečenecká kríza sa nás netýka. Dúfajú, že to tu nejako prehrmí, musíme sa len dobre schovať, prečkať a potom sa zas vrátime do našich milovaných rezervácií, ktoré budú rovnako nepriedušne uzavreté, len s vyššími plotmi.
Mimoriadne zaujímavý príspevok do diskusie ponúkla česká nezávislá novinárka Tereza Engelová. Podľa nej je živnou pôdou populizmu a nenávisti práve neschopnosť hovoriť o problémoch spojených s utečencami komplexne. Ak čitateľov a divákov chlácholíme zjednodušovaním, že utečenecký problém vyriešime, že to nie je ohrozenie, ak zatajíme nepríjemné pravdy, ľudia prestávajú veriť tradičným médiám a uchýlia sa radšej k neprehľadnej džungli konšpiračných stránok, ktoré sú plné hoaxov, špiny a nečitateľného klamstva. To potom prinesie oveľa väčšie škody, než hovoriť aj o nepríjemných pravdách, o dani, ktorú musíme zaplatiť v utečeneckej kríze, o tom, že to je aj nepríjemné, o tom, že nemáme hotové riešenia. Tereza začala tým, že premietla sadu zvláštnych citátov, napr.: „Nikto vás sem nevolal, tak buď budete rešpektovať naše pravidlá, alebo odíďte“. „Islam je náboženstvo nenávisti“ alebo „Deportujte utečencov na grécke ostrovy“ (a je to vyriešené...). Tereza sa pýtala poľského publika, či tušia, kto je autorom týchto výrokov a nevedel nik. Ale tipovali, že to asi povedal nejaký diktátor v dávnejšej minulosti. Autorom týchto výrokov je český prezident Miloš Zeman, pošepla Tereza prekvapenému publiku.
Tereza žila vyše roka na turecko-sýrskej hranici. Reportovala o tureckých zmenách regulácií, ktoré spúšťajú emigračnú vlnu. Reportovala o skutočných životoch ľudí, ktorí trpia vo vojne, ale zdalo sa, že to nikoho moc nezaujíma. Strašenia imigrantami a vyhrotené emócie predávajú. Čo tam po faktoch. V tom čase písala napríklad o rodine Aishy a Subhi-ho Boushiovcov. Stretla ich v tureckom meste Gaziantep, kde sa v hrozných podmienkach tlačia utečenci z Aleppa. Aisha a Subhi sa rozhodli ujsť, keď im zabili syna Muhameda. Muhamed začal blogovať o tom, čo sa deje v Aleppe. Po 27 dňoch jeho blogerskej histórie ho postrelili do brucha a tento útok neprežil. Po nejakom čase sa Aisha a Subhi rozhodli vrátiť do Sýrie. To, čo ich čakalo, bol útok raketou, ktorý znamenal smrť ich ďalších dvoch dcér. Aisha bola v tom čase tehotná a lekári sa obávali, že v tej traume potratí. Takže rozhodli, že nebudú čakať a pôrod prebehol cisárskym rezom. Narodilo sa dievčatko, ktoré dostalo meno Hadeed. To isté meno, aké patrilo jej staršej sestre, ktorú zabila raketa. Takže mŕtva i živá sestra majú to isté meno. Hadeed II. sa s tým určite bude vyrovnávať celý život. Rodina teraz žije vo Švédsku. Tereza chcela priniesť fakty o podobných skutočnostiach zo Sýrie aj do Čiech, ale po návrate ju čakal šok. Zúčastnila sa asi dvadsiatky diskusií medzi tzv. „sluníčkáři“ a tzv. „xenofoby“, ale pochopila, že tieto diskusie nikam nevedú. Stretávajú sa tam nepočúvajúci s nepočúvajúcimi. Nikoho nezaujímajú fakty.
Ešte jeden workshop vyvolal ostrú diskusiu. Maďarský expert na médiá Ferenc Hammer opisoval, čo sa deje v súčasnom Maďarsku. Orbánizmus. V skratke by sa dalo povedať: polarizácia, nedôvera a kontrola stále väčšej časti spoločnosti, návrat do hlbokej minulosti. Po referende o kvótach a utečencoch sa v Maďarsku rozpráva vtip. Hosť si objedná pivo a čašník mu donesie krígeľ, ktorý je naplnený do polky. Hosť sa prekvapene pýta - To čo má byť? No však ste si objednali pivo, hovorí čašník. A hosť že - ale v pohári je ho len polovica a ja som zaplatil za celý. A čašník na to: áno, je tam necelá polka, ale za to je v nej 98% piva. Všade po Maďarsku visia bilboardy – s nadšeným „ďakujeme“. Orbán to referendum opisuje ako absolútne víťazstvo. Hovorili sme o podobnom príbehu zo slovenského referenda. Tam bolo v pohári len 20% koncentrát nenávisti proti jednej menšine, schovaný pod chromíkovské vznešené reči o dôležitosti tradičnej rodiny. Rovnaké reči o víťazstve, rovnaká manipulácia, rovnaké pokrytectvo.
14.októbra 2016, Düsseldorf
Posledný deň cesty, odlietame. Tentoraz naozaj cez Düsseldorf. Čo boli pre mňa highlighty tejto konferencie? Bol highlightom výrok dobre stavaného černocha so zapletenými vrkôčikmi? Ten sa v diskusii neočakávane postavil a povedal: „Viete, nie je to ľahké. Som zo Senegalu a v Poľsku žijem 30 rokov, cítim sa ako Poliak, ale keď vidím atmosféru posledného roku, pýtam sa sám seba... keby sa tu teraz objavil Kristus a žiadal o pomoc a azyl, pustili by sme ho, alebo by sme ho držali čo najďalej od nášho plotu? Alebo bol highlightom workshop Eleny a Aleny z bratislavského CVEKU, ktoré namiesto tradičnej prednášky a diskusie rozdelili účastníkov do podskupín okolo stolov a nechali ich pomenovať hodnoty, na ktorých stojí poľská spoločnosť. Také, ktoré môžu vysvetliť súčasné postoje k utečencom a migrácii, ako aj povedomie o globálnej zodpovednosti. Mladá žena, jedna z účastníkov diskusie sa prihlásila, že potrebuje vysvetliť zadanie. Máme hovoriť o tom, aké sú hodnoty Poľska, alebo aké hodnoty cítime my, mladé Poľky a Poliaci? Alebo to bol moment, keď niekto z účastníkov povedal, že musíme pozorne sledovať, čo stvárajú Duda, Fico, Zeman a Orbán, lebo každý nepríčetný nápad sa stáva patologickou inšpiráciou, ktorá sa o niekoľko rokov zopakuje v susedných krajinách?
Na letisku opäť nasadáme do lietadla Eurowings. V priečinku pred sebou opäť nachádzam známy papierový sáčok na grcanie. Ale... ajhľa! Na sáčku je tá istá fialová farba a tá istá grafika. Ale nápis je iný. Nejakého copywritera kopla múza a zakorčuľoval do oveľa silnejšieho guerillového posolstva. Zameral sa priamo na konkurenčné letecké spoločnosti. Na sáčku, ktorý má zachytiť grc, je jednoznačný nápis: „It´s allright to think about another airline sometimes“. (Je v poriadku , že si občas spomeniete aj na iné letecké spoločnosti.) Tento marketing sa nemusí vyplatiť. Lebo ak naučíme konzumentov, že pri pomyslení na konkurenčné firmy majú grcať, nevylúčime, že raz ich bude chytať nauzea aj pri tých, čo používajú tak agresívnu reklamu proti iným. A možno, že tak nejako to bude aj s tými vlnami utečencov. Raz sa nám v dobrom alebo zlom vráti to, ako sa správame k tým, čo potrebujú pomoc. [1]
[1] Pozn. mená detí v texte sú pozmenené.
Konferencia bola súčasťou projektu, ktorý bol podporený v rámci programu Vyšehradského fondu. Realizuje ho Fundacja Partners Polska, slovenskú časť koordinuje Katka Bajzíková.
