Má nespornú zásluhu na tom, že Černigov, mesto pri ruskej a bieloruskej hranici, prekvitá zeleňou a hluk dopravy v ňom zaniká v speve vtákov. Sergej má schopnosť nakaziť vás optimizmom a motivovať vás robiť veci, ktoré by sa mohli zdať nezmyselné. Ako napríklad voziť cudzie smeti vlastným autom... Rozprávali sme sa nielen o živote bez smetí, ale aj o samospráve a budúcnosti Ukrajiny.
Foto: SB
Najprv sa chcem spýtať na ten projekt s batériami. Prečo si ich vlastne začal zbierať?
Všetko sa začalo z obyčajného odpadu, ktorým sa zaoberám už dlhšie. My, taká dobrovoľnícka skupina, sme periodicky chodili upratovať parky a iné mestské priestory. Ale čítal som si aj rôzne ekologické blogy o nebezpečnom odpade, ktorý sa nesmie len tak hádzať do koša. Začal som zbierať „baterky“ a zaujímať sa, kde sa dajú odovzdať v Černigove. Ukázalo sa, že takých miest nie je až tak veľa. A čo je horšie, ľudia vôbec nevedia o tom, že batérie sú pre ľudí a životné prostredie škodlivé. Obrátili sme sa najprv na samosprávu, aby urobila zberné miesta, ale bez výsledku. Vtedy ešte samospráva nebola taká otvorená, ako teraz, tak sme pochopili, že podobne tak ako s tými brigádami treba vziať zodpovednosť na seba a urobiť nejaké dobrovoľnícke hnutie v tejto veci. Začalo sa to fľašou s nálepkou „použité batérie“, ktorú som umiestnil u nás vo vchode pre susedov. Potom mi navrhli umiestniť zbernú nádobu v našej škole. V rámci nejakej triednickej hodiny som deťom porozprával o tom, že baterky sú nebezpečné a že je dôležité zbierať ich oddelene. A potom ma o mesiac v škole čakala plná krabica. Neskôr ma oslovili z mesta, oni musia plniť všelijaké ekologické programy a sami nevedia vymyslieť, čo sa dá v rámci nich robiť. Tak sme dali krabice do každej školy v meste. Zároveň som to všetko zverejňoval na našom blogu Eko mesto. Niektorí naši followeri začali také krabice umiestňovať u seba vo vchodoch. Teraz máme okolo 90 dobrovoľníckych skupín, ktoré sa tomu venujú a asi 200 tisíc zozbieraných batérií v sklade... od hodinkových až po akumulátory.
Foto: SB
A kde sú tie batérie?
Najprv boli u mňa v garáži. Otec sa smial, že im postavíme sarkofág, ako v Černobyle. Potom sme ich ale previezli k známemu, čo má suchý vykurovaný sklad v priemyselnej zóne.
A čo bude ďalej?
Baterky zbierame už v celom Černigovskom kraji. Existuje aj celoukrajinská iniciatíva pod názvom „Batérie (odo)vzdajte sa!“ Lobujeme za zmenu zákonov, aby sa oplatilo recyklovať batérie. V Európe platí za recykláciu znečisťovateľ, či výrobca výrobkov znečisťujúcich životné prostredie. V Ukrajine sa nevyrábajú, ale my chceme, aby za recykláciu platili importéri. Už máme úspechy, návrh zákona sa v Kyjeve podarilo prediskutovať s najväčšími importérmi batérií. Zatiaľ skladujeme použité batérie, nechceme ich len premiestniť do iného mesta. Treba zabezpečiť trvalé financovanie recyklácie, aby táto nebola stratová, inak to žiadna firma robiť nebude.
Odkiaľ sa u teba zobral vzťah k životnému prostrediu?
Ekológia ma vtiahla najmä po udalostiach na Majdane. Veľmi ťažko som prežíval niektoré udalosti, tú nespravodlivosť. Majdan sa snažil odstrániť nespravodlivosť v našej spoločnosti, ale životné prostredie si nevie poradiť s nespravodlivosťou, ktorú na ňom páchame. Zvieratá, stromy, rastliny sa nevedia brániť. Tak sme začali robiť brigády, upratovať svoje okolie každučký víkend v priebehu niekoľkých rokov. Postupne som začal čítať aj o iných smeroch, ako sa dá pomôcť svojmu okoliu. Zistil som, že je u nás veľa ľudí ochotných urobiť niečo navyše, ale chýba im nápad, možno organizátor, možno informácie, čo sa dá robiť a ako. Ja som na seba zobral tú rolu „ťahúňa“ a som rád, že ľudia sú aktívni, že sa zapájajú.
Foto: SB
Máš pocit, že keď ľudia sami upratujú smeti, že potom menej rozhadzujú? Že sa zmenšuje objem tých odpadkov vyhodených kade-tade?
Samozrejme. Mesto sa stáva čistejším. Po prvé, upratali sme veľa čiernych skládok na miestach, kde sa neupratovalo niekoľko rokov. Množstvo odpadu sa meria už na desiatky ton. To všetko sme vyzbierali, vytriedili, a čo sa dalo, dali sme na recykláciu. Teória rozbitého okna funguje. Poznáš to? Tam, kde je čisto, ľudia už nešpinia. Keď prídu na čistú lúčku, odnesú si svoje odpadky so sebou.
Spolupracujete nejako so samosprávou?
Mesto dáva vyviezť odpad, keď máme dobrovoľnícke akcie. V tomto roku nám zabezpečili okrem odvozu aj 200 igelitových vriec a 200 rukavíc. Je to samozrejme veľmi málo, ale tiež je to pomoc. Hlavné je, že nám nekladú polená pod nohy.
Odkiaľ máte vrecia a rukavice? Na toľko akcií sa ich isto spotrebuje veľa.
Máme rôzne zdroje. Na našich stránkach máme okienko: Čím môžem pomôcť. No po prvé, nerozhadzovať smeti (smiech). Potom napríklad, rozpovedať o tom priateľom. Po tretie, pomôcť vecným darom a nakoniec podarovať nám financie. Naše upratovanie je samofinancujúce, lebo vytriedený odpad predávame na ďalšie spracovanie. Dokonca sme v pluse nejakých 6000 UAH (ekvivalent cca 200 EUR). Rukavíc máme toľko, že dokonca podporujeme iné skupiny. Ak chcete u seba v meste urobiť brigádu čistenia svojho okolia, dáme vám rukavice a vrecia, vy len o tom potom napíšte a opublikujte, čo ste dokázali. Môžeme si dokonca dovoliť aj kupovať malé občerstvenie pre dobrovoľníkov. Ešte máme takú firmu, s nimi som sa náhodne zoznámil, čo vyrábajú bio rozložiteľné vrecia na odpad. Najprv sme u nich vrecia kupovali za minimálnu cenu. Potom som im navrhol, že nech nám tie vrecia dávajú zadarmo, že budeme o nich písať na našich blogoch. A súhlasili. Rukavice perieme, aby to bolo udržateľné...
Zaoberáte sa aj znižovaním tvorby odpadu? Pracujete aj so „zero waste“ princípom?
Snažíme sa to robiť. Nielen separovať odpad, ale aj nebrať si na všetko v obchode igelitové vrecúška, nebaliť veci už zabalené, aby bolo toho odpadu menej. Je to ťažké vysvetliť ľuďom, ale máme pár „bláznivých“, čo píšu o tom, ako možno žiť bez toho či onoho. Jeden z našich projektov, to je eko-mapa Černigova. Na gúgl mapu sa dá priamo naniesť, kde sú zberné miesta použitých batérií či ortuťových lámp, odpadového papiera, skla, plastov, apod. A tiež je k tomu diskusia, ľudia sa konkrétne pýtajú, a taký plast kde sa zbiera? A takýto? Zaujímajú sa. Tiež ich to vzdeláva.
Vraj si zachránil v Černigove jeden park pred developermi. Ako sa ti to podarilo?
Najprv sa to začalo upratovaním. S parkom susedia súkromné pozemky a tam vznikla čierna skládka na hranici tých pozemkov. Päť sobôt sme to upratovali, vyviezli sme odtiaľ viac ako 10 ton smetí, roztriedili sme to a odviezli na recykláciu. Potom sme park dali do poriadku, pekne sme ho upratali. Pred voľbami sa tam objavili lavičky, ľudia si tam zvykli chodiť. Ale minulú jeseň sa v strede parku objavil múr a nápis, že sa tam bude stavať. Tak sme sa dozvedeli, že poslanci potichu, vlastne protiprávne zmenili rekreačnú zónu na stavebné pozemky a chcú tam stavať domy. Začal sa otvorený konflikt, ľudia tam rozbíjali okná na stavenisku a robili zle, prekážali stavbárom. Potom sme ale zorganizovali nenásilnú advokačnú kampaň, tak, ako sa to má správne robiť. Najprv sme urobili míting, pokojnú akciu, pozvali sme novinárov, urobili sme pochod s deťmi, potom súťaž detských kresieb, ktoré sme vystavili na tom múre, posadili sme nové stromy... a zafungovalo to. Ukázali nás na všetkých televíznych staniciach. Potom sme sa obrátili na primátora: „Vážený pán primátor, my, 800 ľudí sme sa podpísali, že nás veľmi zaujíma, čo sa v tomto parku bude stavať a prečo.“ Primátor má teraz veľký záujem na tom, aby ho ľudia mali radi. Na sociálnej sieti sa postavil na našu stranu, napísal, že je veľmi znepokojený touto situáciou. Urobili sme fotku toho statusu a ukázali to na našich stránkach: „Pozrite, primátor je na našej strane.“ Potom sme prišli na zasadanie zastupiteľstva. Priniesli sme im hotové rozhodnutie, ktoré pod naším tlakom prijali. Teraz ale po pol roku , keď to trošku utíchlo, vieme, že stavebná firma dala vec na súd a chce zmenu rozhodnutia. Ale stále to držíme pod kontrolou, máme ľudí, ktorí sedia v komisiách a ktorí o všetkom informujú. Možno je to dlhší proces, ale dôležité je stáť na svojom. Medzitým sme ešte urobili akciu „Podaruj parku strom“, ľudia prišli a sadili stromy, my sa teraz o ne staráme, a ešte vymýšľame spôsoby, ako ten park zveľadiť. Na Nový rok sme stromy ozdobili hračkami. Takto stále viac ľudí cíti, že je to ich park. Je dôležité, aby park spájal ľudí.
Manifestácia proti zastavaniu parku. Foto: SB
Nikdy si nerozmýšľal, že by si kandidoval za poslanca do samosprvy?
Rozmýšľal. Ale prišiel som k záveru, že naše mestské zastupiteľstvo ešte nie je na mňa pripravené (smiech). Viac urobím ako aktivista. Rozumiem, aké majú možnosti poslanci, no keď si v menšine, veľa nezmôžeš, a len strácaš čas v poslaneckej lavici. Vidím, ako to teraz prebieha, ešte aj teraz si delia všelijaké sféry vplyvu... Ja som človek úprimný, priamy, nemohol by som tak pracovať. Cítim, že keby som chcel byť poslancom, ľudia by ma mohli začať podozrievať. Stále je veľa negatívnych skúseností s vládnou mocou, ľudia in ešte nedôverujú.
Myslíš, že kvalita poslancov sa bude zlepšovať, že v budúcich voľbách to bude ešte lepšie?
Som si tým istý. Zvykol som si byť optimistom. Je to neodvratný proces, sú to nejaké fázy, ktoré musíme prejsť. Bol som na pobyte v Kodani a tam som videl, že úspešná krajina je tá, ktorá má silné občianske hnutie, kde sú ľudia aktívni. To, čo my hlavne robíme, je, že posilňujeme ľudí, aby brali na seba zodpovednosť a čoraz viac z nich sa zapája. Je to neodvratný proces. Možno sa raz naučíme aj správne voliť. Naposledy sme si vybrali takéhoto prezidenta, nie je to najhoršie, no nabudúce to môže byť ešte lepšie.
Tréning mapovania verejných priestorov, okolie Černigova. Foto: Zora Paulíniová
Tvoja rodina ťa podporuje?
Moja priateľka Albína ma veľmi podporuje, je mojou inšpiráciou, je stále so mnou. No moja rodina... veľmi nie sú nadšení. Môj otec je taký konzervatívny. V jeho živote mu všetko išlo ťažko, nemá dobré vzdelanie. Ako robotník, si zvykol chodiť do práce a pracovať od ôsmej do ôsmej. On nerozumie, čo robím, preňho je to príliš abstraktné. Hovorí mi stále: „Kedy sa už normálne zamestnáš? Len blbec vozí smeti na vlastnom aute. Čo to vlastne robíš? Pozri na iných, majú auto, prácu, chodia v kravate...“ On si zvykol pracovať rukami. On vidí výsledky svojej práce. A ja keď píšem, telefonujem, študujem si informácie, to preňho nie je práca. Nerozumie tomu.
Ale smeti separuje...
To áno. Keď som mu povedal, že ušetrí 100 hrivien (ekvivalent 35 eur), keď bude separovať, to je jednoduchý argument. Kedysi som sa ho snažil presvedčiť, obhajoval som svoju pozíciu, ale nemalo to zmysel. Lepšie je ukazovať konkrétne úspešné príklady. Mama je na mňa veľmi hrdá. Ona je spojivom medzi mnou a otcom. V skutočnosti sme si s otcom veľmi podobní, sme tvrdohlaví, obaja si stojíme na svojom. Ale svetonázorovo sa úplne líšime. On je zo všetkého rozčarovaný, stále hovorí že bude zle, že všetko ukradnú a ja nie, ja vravím netreba sa tak k tomu stavať. Nesmieš byť ľahostajný. Veci sa dajú zmeniť. A hlavne, máme výsledky, pozri, parky sú čisté. Aj igelitových vriec máme doma nadostač (smiech). Predtým sme ich kupovali za vlastné a on mi to vyčítal.
Čo myslíš, že je najdôležitejšie pre budúcnosť Ukrajiny?
Pre Ukrajinu je teraz najdôležitejšie učiť sa a zjednocovať sa, prepájať. Veľmi sa teším, že sú takéto projekty, aj od PDCS, vďaka ktorým ľudia ako ja môžu cestovať a učiť sa jeden od druhého. Ukrajina je veľmi otvorená a pohostinná krajina, ale máme v sebe nejakú rezervovanosť k neznámym. Bojíme sa len tak podísť k niekomu a osloviť ho. A tieto stretnutia nás prirodzene zbližujú, ukazujú nám, koľko vecí môžeme robiť spolu. A to je dobre.
Foto: Yuri Trofimenko
Sergej Bezboroďko spolupracuje s PDCS v rámci projektu Konflikt ako šanca podporeného SlovakAid.
