Dnes má sociálny podnik, ktorý spolupracuje s mestom Dobropolie a stará sa o mestskú zeleň. Zamestnáva presídlencov aj miestnych, pomáha ľuďom otvárať malé biznisy. Hovorí po rusky a po ukrajinsky, patriotka z Donbasu, žena so širokým srdcom, zlatými rukami a hlavou plnou nápadov. Rozprávali sme sa o rozvoji mesta, integrácii presídlencov, ukrajinskosti, pôde a o budúcnosti Donbasu. Marina zasadila nádej nielen do mestských záhonov, ale aj do duší ľudí okolo seba.
Dobropolie je banícke mesto, ktoré sa nachádza blízko bojovej zóny...
Ak by sme mali nakresliť hranicu, tak mesto sa nachádza 40-70 km od čiary stretu, tak sa to volá.
Ako vyzerá každodenný život v meste, ktoré je tak blízko skutočnej vojny?
Asi už sú všetci natoľko unavení vojnou, že už o tom ani nehovoria. Ak sa udeje nejaká zvláštna udalosť – to hej, povedia si. Ale mesto tým nežije. Ľudia ako žili, pracovali, pokračujú v tom istom rytme, aký bol pred vojnou. Jediné, čo sa isto zmenilo, že v meste pribudlo veľmi veľa ľudí (13 tis. presídlencov), keďže sme blízko Donecka. Ale z toho tiež nie je žiadna senzácia. Najviac prišlo takých, ktorí mali príbuzných v Dobropolie (mestečko veľkosti Zvolena - pozn. aut.). Svokru, mamu, babku. Nebolo veľkých problémov s presídlencami, lebo väčšina prišla k niekomu, u koho už bolo bývanie. V iných mestách ľudia prišli a nebolo kde žiť, ale k nám prišli z našej Doneckej oblasti. Niektorí predtým vycestovali a integrovali sa v Donecku a teraz sa len vrátili do Dobropolia.
A ty máš príbuzných na druhej strane v DNR?
Príbuzných nie, ale mám blízkych priateľov, ktorí odtiaľ neodišli.
A si s nimi v kontakte?
Áno, veľmi intenzívnom. Stále si voláme, píšeme si, skajpujeme.
Čo si myslia o situácii? Ako sa im žije?
Snažíme sa nehovoriť o politike, aby nevznikali konflikty, lebo sme si veľmi blízki. O tej situácii hovoríme ako „keď znovu budeme spolu“. Teda o súčasnosti v skutočnosti hovoríme veľmi málo a viac hovoríme o tom, čo bolo v minulosti a o budúcnosti, keď budeme spolu. No, niektorí sa boja odpočúvania zo strany DNR. Ak ja v rozhovore nebudem chváliť ukrajinskú vládu, je to jedno, nemáme tu nejaké prenasledovanie, páči sa ti, nepáči, môžeš to povedať. Mám tiež priateľov, ktorí nepodporujú súčasnú vládu Ukrajiny a pritom tu žijú na našom území a nikto ich neprenasleduje. No to neznamená, že podporujú DNR, jednoducho sa im nepáči, čo robí ukrajinská vláda. Otvorení prívrženci LNR a DNR tu však prakticky už nezostali. To, čo sa stalo, otvorilo mnohým oči. Vidia, k čomu to priviedlo, že nemajú normálne doklady, ak chcú získať napríklad rodný list pre novorodenca, musia to riešiť cez súdy. Dokumenty separatistických republík, akokoľvek ich Rusko uznáva, celý zvyšok sveta ich neuznáva, ani Ukrajina. Preto všetci z týchto republík prichádzajú registrovať svoje občianske veci aj k nám do Dobropolia. Na úradoch je plno a dlhé rady, lebo všetci z Donecka prichádzajú k nám vybavovať si normálne doklady.
Ako žijú ľudia v meste? Majú prácu?
Ak človek chce pracovať, prácu si jednoznačne nájde. Možno bol taký útlm od decembra do februára, to pripúšťam, ale teraz na jar sa obnovili práce – ukladanie dlažby, úprava zelene, upratovanie mestských priestorov. Dokonca je nedostatok ľudí. Niektorí považujú takú prácu za nedôstojnú, ale ja myslím, prečo, keď za ňu platia, nie je za čo sa hanbiť. Naše mestečko je hlavne banícke, takže hlavní zamestnávatelia sú uhoľné bane. Teraz ešte nie sú tieto pracovné miesta ohrozené, ale skôr či neskôr sa budú aj u nás bane zatvárať podobne ako v Poľsku, Anglicku či v iných civilizovaných krajinách, kde sa vzdali uhlia ako takého. Ten problém ešte nie je taký ostrý v tejto chvíli, no už treba otvárať nové podniky, priemysel. Ja tiež vidím svoju budúcnosť nie v obchode a predaji, ale v novej produkcii. Teraz mám úpravu zelene v spolupráci s mestským úradom, ale to nie je riešenie mojej budúcnosti, lebo to závisí od peňazí mesta. Musím začať budovať skleníky a pestovať kvety a rastliny. V tom vidím potenciál a ľuďom, čo so mnou pracujú, presídlencom, podstrkujem nápady na podnikanie. Hovorím im, že teraz, keď dávajú pomoc, treba si kúpiť nástroje a vybavenie. Ak máte pôdu, na ktorej budete žiť, treba myslieť na to, z čoho žiť v budúcnosti. Teraz dáva česká organizácia Člověk v tísni peniaze na rozvoj malého biznisu. No jedna vec je dostať grant, a druhá vec správne ho využiť. Potrebujú, aby im niekto pomohol, postrčil ich správnym smerom, našepkal im, od čoho začať. Nie všetkým sa darí, niektorí aj začnú, ale prestanú. Ja im stále hovorím, táto práca pri úprave zelene, to je málo, lebo sú minimálne dva mesiace v roku, kedy nedostávate výplatu. Treba niečo vymyslieť. Treba mať skleníky. Prišiel sem žiť chlap z Donecka, ktorý tam pracoval v skleníku, veľa sme sa rozprávali a už s ním začíname hnutie, kde sa spájajú presídlenci.
Prečo si začala zamestnávať presídlencov? Z humanitárnych dôvodov, alebo náhodne?
Najprv dávalo mesto možnosť presídlencom pracovať na úprave mestských priestorov. Začala som svoju verejnoprospešnú činnosť tým, že sa niekoľko občianskych organizácií spojilo a spolu sme stihli prekopať okolo 3000 m2 záhonov a posadiť kvety. Tak som sa zoznámila s ľuďmi, ktorí milujú pôdu. Niektorým som ponúkla prácu u mňa, lebo o tie ruže sa bolo treba starať. To už bolo podnikanie. Ostali u mňa pracovať a potom už pritiahli ostatných.
Tí ľudia, čo žijú v Dobropolie ako presídlenci, chcú ostať už navždy, alebo stále myslia na návrat?
Tí, čo u mňa prví začali pracovať, najprv stále snívali, že sa vrátia. Ich dom rozbombardovali. Tu žili na dedine. Ale keď videli, že tu majú stálu prácu, že ich neopustím, nevyhodím, že im platím výplatu, začali rozmýšľať inak. A keď mi neskôr oznámili, že chcú u nás kúpiť dom, ja som to pocítila ako svoju vlastnú výhru. Tí ich susedia ich tiež podržali, potom som im dohodila možnosť dostať dotáciu na vodovod v tej ich dedine, zoznamovala som ich s ľuďmi. Ja som doma v Dobropolie, ja viem, kto za čo zodpovedá, kto kde pracuje, povodila som ich po kanceláriách.
Niekto by sa mohol čudovať, načo sadíte parky, keď vás môžu zajtra rozbombardovať?
Ako sa len vytvorila tá ochranná línia po bojových operáciách, čo tu prebehli, ako náhle sme pochopili, že sme chránení, začali sme žiť normálnym plnohodnotným životom, v ktorom nie je miesto pre vojnu. Opravujeme cesty, zatepľujeme domy, zasklievame vybité okná na škole, všetko sa deje, nielen že sa staráme o zeleň. Žijeme v normálnom meste. Máme výborného primátora, ktorý hľadá investície pre mesto. Úprava zelene, to je len maličká časť rozpočtu. Dôležitejšie je, že vďaka "ozeleneniu" mesta, ozelenili sa dvory, ľudia sa zaktivizovali, to nás najviac teší. Prichádzajú s nápadmi, mnohí si chcú skrášliť svoje priestory, snažíme sa im vyjsť v ústrety, aby dostali materiál, aby si mohli posadiť stromy, ruže, či kvety. Aby to záhonové hnutie ďalej pokračovalo. Taká drobnosť. Vymenila som dlažbu u seba doma, starú som vybrala, nie je super kvalitná, ale ešte dobrá. Tak som ju položila pred vchodom. Susedia sa pýtajú, že kto mi položil dlažbu, hovorím že to ja sama. Kde si ju zobrala? Dám vám zadarmo z tej svojej, len si urobte aj pred svojimi domami. Princíp tej aktivity je taký, že v okamihu, keď začínaš robiť niečo dobré ľuďom, oni pokračujú v tom dobrom, ak robíš zle, budú aj druhí robiť zle. Až sa raz Ukrajina znovu spojí, všetci uvidia, že tu sa tvorí niečo dobré. Keby sme teraz sedeli a čakali, že nás zbombardujú, tak čo im ukážeme, až znovu budeme spolu? Že sme sedeli a čakali, až sa na nás všetko zosype? Ľudia chcú vidieť pozitívne zmeny. Na naše mesto hovorili „dobré pole“. Tí, čo odchádzali, nazývali ho „diera v poli“ a mňa to vždy urážalo, lebo mám rada svoje mesto a vždy sa mi tu páčilo. Už teraz tak škaredo nehovoria, teraz u nás všade rastú ruže. Keď prídeš do mesta, musíš vidieť krásu. Dobré pole.
Bola si na študijnom pobyte v Dánsku. Môže byť Európa pre Ukrajincov v niečom užitočná?
U nás vždy o Európe hovorili tak, že tam je všetko dobre a u nás všetko zle. Keď som tam bola, videla som, že iste, úroveň zárobkov, úroveň vzdelania, to všetko je vyššie, ale v každej krajine sú problémy. Niekde je chudoba, niekde alkoholizmus a depresia, niekde niečo iné. Ale preto, aby sme tieto problémy riešili, musíme sa stretávať a rozprávať. Lebo sme rovnakí ako vy, ničím sa neodlišujeme, tu sú takí istí ľudia. Tým pasívnym, ktorí „majú v paži“, treba len otvoriť dvere, aby videli, ako inde ľudia žijú. Kto chcel emigrovať, ten už to urobil. Keď sa otvoria hranice, mnohí uvidia...
Ja osobne som sa nikdy necítila na spojenie s Ruskom. Máme inú mentalitu. Ukrajinci boli vždy pracanti, čo milujú robiť na svojej pôde. Keď som v Dánsku videla, ako mestskí ľudia s takým nadšením urobili si vedľa domu záhonček a posadili tam rajčinku a ešte im aj mesto pomáha, aby to udržiavali. U nás sa ľudia bijú za každý kúsok záhonu, všetky kúsky zeme sú rozdelené. Ukrajinci vždy niečo obhospodarujú. Človek žije v bytovke a na balkóne pestuje petúnie alebo rajčiny a uhorky. Rusi to nerobia, oni si radšej kúpia v obchode. A Ukrajinec bude v črepníku pestovať papriku.
Nemá teda východná Ukrajina mentalitu bližšie k Rusku, keď tam ľudia tu hovoria po rusky? My sa teraz tiež rozprávame po rusky.
Je mi jedno, akým jazykom hovorím, len aby som pochopila zmysel. Neviem dobre po anglicky, ale keď ľudia vedľa mňa hovoria po anglicky, snažím sa pochopiť, keď hovoríte vy po slovensky, vylovím známe slová a snažím sa pochopiť. Jazykový problém je nafúknutý politikmi, aby sa mohli predvádzať. Môj syn sa narodil v Doneckom regióne, ale presťahoval sa do Kyjeva a teraz tam rozpráva (teraz Marina prešla do ukrajinčiny - pozn. aut.) iba po ukrajinsky. On rozmýšľa po ukrajinsky. Keď hovorím so synom, hovorím iba po ukrajinsky, ale to mi neprekáža hovoriť s mojou mamou po rusky a jemu to neprekáža hovoriť s tebou plynulo po anglicky. Čo sa týka integrácie Ruska a Ukrajiny, treba poznať históriu, aby človek vedel, o čo ide. Kedysi tá časť za Rostovom, ktorá spája Rusko s Donbasom, bola čisto ukrajinská a rozprávali tam iba po ukrajinsky. A potom dvadsiate roky, presídľovali, zničili všetko. Teraz sa hádať, kde sú aké hranice, je nezmysel. Je to hlúpe.
Kde vidíš seba a svoje mesto o päť rokov?
Netuším, tak som pohltená udalosťami tohto roku, že ešte ani do konca roka nemám všetko naplánované. To, že Dobropolie bude rozvinuté a krásne mesto, tým som si istá. Ľudia zmenili mentalitu. Už sa ich nedá zastaviť, už sa to nedá vrátiť späť. Verím, že príde investor, čo postaví novú fabriku. Textilku, alebo keramickú fabriku, máme tu dobrú hlinu. Treba investora, aby vytvoril pracovné miesta iné ako bane.
Ale na to asi treba najprv mier...
Ale tu je mier! Netreba sa báť. U nás „vsjo charašo“. Keď prešlo to obdobie vojny, ľudia už pochopili, že my sa už nechceme vrátiť späť, stačilo, nebudeme sa vzdávať svojej zeme.
Marina Kučerenko spolupracuje s PDCS v rámci projektu Konflikt ako šanca podporeného SlovakAid.
