Natália Drozdova je riaditeľkou základnej školy, členkou mestského zastupiteľstva a občianskou aktivistkou v mestečku Bachmut, kedysi Arťomovsk. Banícke a kupecké mesto v Doneckom regióne je známe soľou, metalurgickým priemyslom, ale najmä svojím perlivým vínom, kedysi predávaným pod názvom Sovietskoje šampanskoe. Bachmut sa nachádza takmer priamo na „čiare stretu“ medzi Ukrajinou a územiami ovládanými separatistami.
Ako sa dá žiť v takom meste? Každý deň počujete paľbu delostrelectva. Nachádzate sa len pár kilometrov od bojovej zóny.
Človek si zvykne na všetko. Nielenže počujeme streľbu, ale v r. 2015 sa naše mesto stalo aj priamym cieľom. Naša škola bola zničená. Okná vybité, strecha deravá, areál školy bol zničený. Ale najstrašnejšie je, že zahynuli deti. Chlapec, čo chodil do druhej triedy zomrel, dievčatko, tiež druháčka, bude celý život invalid, musela sa podrobiť mnohým operáciám. Jej mama ju prikryla vlastným telom. Mamu roztrhalo. Pred deťmi. Šesť detí bolo zranených, domy v okolí zničené. Vďaka samospráve sme to za mesiac opravili. Poškodení dostali materiálnu pomoc. Bachmut žije ďalej, nielen to, mesto sa rozvíja každým rokom. Máme také krásne projekty, ktoré sme predtým nemali. Tie ľuďom pomáhajú prežiť. Krásne nábrežie vysadené ružami. Naše mesto drží rekord Ukrajiny v najväčšom počte ruží na jednom území. Sedem tisíc ruží v centre. Chceme urobiť Bachmut mestom ruží. Máme prekrásny športový štadión s ľahkoatletickou dráhou, jeden z najkrajších v Ukrajine. Prebieha „termo-modernizácia“ škôl a škôlok, investuje sa do sociálnej sféry. Chceme, aby ľudia pocítili, že sa o nich niekto stará, že život sa nekončí, práve naopak, práve v blízkosti tých strašných udalostí, vojny, naša samospráva nám nechce dať pocítiť beznádej.
Foto: Takto vyzerali všetky okná školy po útoku a takto vyzerala po mesiaci.
Nebojíte sa, že vaše mesto obsadia vojaci, všetko sa zničí a nič z tej krásy nezostane?
Bojíme sa, jasné, veľmi sa bojíme. Žijeme nádejou a nestrácame optimizmus. Spoliehame sa na to, že budeme aj naďalej žiť v našich domoch, že naďalej budeme chodiť po uliciach nášho detstva, že toto už nestratíme.
Bachmut zažil v r. 2014 veľký nápor utečencov – presídlencov z okupovaných území. Ako to mesto zvládlo?
Mesto má 80 tisíc obyvateľov a viac ako 90 tisíc zaregistrovaných presídlencov. Na začiatku, keď sa začala vojna a oni prišli, museli sa registrovať. Pracovníkov na úrade sociálnych služieb bolo rovnako ako predtým. A klientov dvakrát viac. To, že úradníci pracovali celé dni, bez doplnkových odmien, bez pridaných úväzkov, o tom ani nehovorím. Ale tu prišli na pomoc občania. Ľudia, ktorí mohli, na dobrovoľnej báze pomáhali presídlencom písať žiadosti a vypĺňať formuláre. Zbierali sme oblečenie, jedlo, dokonca mestská samospráva zrekonštruovala ubytovňu. Bol taký určitý moment nezhody a nespokojnosti, keď prichádzali presídlenci a začali nakupovať potraviny vo veľkom. Prišli sem, dostali sociálne dávky, potom sa vrátili a tam u seba tiež dostali dávky. Tak tu si nakúpili potraviny za všetky peniaze. Obrovské preplnené nákupné vozíky, mäsa, mlieka, všetkého.
Prečo?
Lebo pre nich to bolo na našej strane lacné. U nás vznikol deficit potravín a ceny vyleteli na dvoj až trojnásobok. Tí ľudia žili tam, u nás dostávali dávky a vykupovali potraviny. To vyvolalo nespokojnosť miestnych. Najprv to bol súcit. Potom bola vlna nespokojnosti, prečo také veci robia? No s časom to zmizlo, lebo sa zaviedli kontroly a faktické hraničné prechody. Teraz majú elektronické doklady, kontrolujú ich, koľkokrát prechádzajú hore dolu, kto kde dostáva dávky a kde žije a tak. Keď toto prestalo, opäť sa veci vrátili do starých koľají. Oni nie sú na vine, že žijú na okupovaných územiach.
Humanitárna situácia je jedna vec. No títo ľudia musia niekde bývať, pracovať, deti musia chodiť do školy. To sú pre mesto výdavky. Neberú to starousadlíci tak, že sa míňajú peniaze na prišelcov, keď pre domácich je tiež málo práce.
Presídlenci, čo prišli a pracujú, platia dane u nás. Niektorí otvorili maličké biznisy. Zástupcu primátora máme tiež presídlenca. On odišiel z okupovaných území a teraz žije a pracuje u nás. Snažíme sa zariadiť to tak, aby priniesli spoločnosti úžitok. Im treba pomôcť, zabezpečiť prácu, aby mali prostriedky na život a aby platili dane štátu.
Mnohí na Slovensku si myslia, že celý Donecký región by sa najradšej pripojil k Rusku. Veď oni sú ruskojazyční a tam je predsa taká nálada, že oni chcú do Ruska.
Nie je to celkom tak s tou ruskojazyčnosťou. U nás sú všetky školy okrem jednej ukrajinskojazyčné. V škole hovoríme s deťmi po ukrajinsky. Ale náš pôvodný jazyk, ktorým sa rozprávame doma, v ktorom rozmýšľame, v ktorom sa nám snívajú sny, to je ruština. Hovoriť, že kvôli jazyku chcú ľudia odísť, to je nezmysel. Tí, čo chceli, už odišli a odišli hneď v r. 2014, keď separatisti chceli obsadiť vojenskú jednotku a vyviezť odtiaľ tanky. Tanky boli v meste a strieľalo sa. To bolo strašné. Predstav si, že pozeráš z paneláku, ako okolo teba pod oknami strieľajú na ulici tanky.
Ako na to reagovali ľudia? Postavili sa za Ukrajinu, alebo ju bránila len ukrajinská armáda?
Nikto nič nechápal, čo sa v skutočnosti dialo, ale každý musel pre seba vyhodnotiť situáciu. Chcem žiť v tomto štáte či nie? Kto nechcel, odišiel. Ukrajinská armáda bránila vojenskú jednotku, niektorí ľudia vyšli do ulíc, ale je ťažké povedať, čo, kto, za koho bol. Každý za seba rozhodoval, hoci nikto nič nechápal v tej chvíli.
(Tu sa do rozhovoru zapája Tatiana Černikova, vedúca organizačného odboru mestského úradu Bachmut)
Bola tam hŕstka ľudí, ktorí organizovali mítingy, prišli na mestský úrad, zvesili ukrajinskú zástavu a zavesili svoju. Ale my sme ich fakticky vyhnali. Povedali sme im: „Odíďte, čo tu robíte? Ľuďom treba zabezpečiť vodu, dopravu, školy... Alebo teda riaďte prácu, keď si myslíte, že to viete lepšie, alebo odíďte.“ Obsadili jednu miestnosť, ktorá patrila ministerstvu vnútra a tam „úradovali“. My sme ich ani nevideli. Chodili, strašili ľudí, robili manifestácie, ale veľmi ich ani vidno nebolo. No a potom prišla ukrajinská armáda.
Vojna nevojna, musíme sa rozvíjať. Keď prišli presídlenci, nielen že v úradoch pracovali dobrovoľníci, ľudia sami dávali pomoc. Samoorganizovali sa, našli prázdne domy, oblečenie, jedlo, alebo len kozu podarovali, aby mali deti mlieko. Viete, občiansky postoj sa u nás neprejavoval tak, že by sme „mítingovali“ a vítali vojakov, to nie, ale v tej pomoci presídlencom. Tu sa pozdvihlo občianstvo. Teraz sa niektorí ozývajú, že no kde ste boli vtedy? Možno nás aj nebolo vidieť, každý niečo riešil, ja som tiež patriotka, mňa tiež vodili kade-tade pred samopalmi, ale my sme pomáhali potravinami, stavebným materiálom, naši ľudia neostali ľahostajní.
Vravíte, že mesto sa rozvíja. Ale musí byť ťažké dotiahnuť investorov, keď nikto nevie garantovať, že zajtra vo všetko nezbombardujú.
My nemôžeme rátať s tým, že to zajtra zmizne. Ľudia žijú tým, že život sa nekončí. Treba žiť a treba sa snažiť slušne žiť. Naše mesto má slogan: Mesto otvorené dobru. Investícií bolo viac pred vojnou. Teraz je menej, ale máme nemeckú firmu (producent stavebných materiálov), čo robí s nami projekty sociálneho partnerstva. Francúzi, Taliani, všetky firmy v meste už 12 rokov podporujú mestský rozvoj v rámci sociálnej zodpovednosti firiem. Za minulý rok u nás preinvestovali 36,5 mil. hrivien (ekvivalent 1,3 mil. eur). Píšeme projekty na štátne dotácie, za to sme aj školu opravili. Ale dávame aj svoj vklad cez Detský fond, plus dobrovoľnícku prácu, lebo to spája komunitu. Samospráva dáva malé granty občanom na malé iniciatívy riešenia lokálnych problémov, ktoré spájajú susedstvá. Dáva pol milióna z rozpočtu a občiansky sektor pridá k tomu v rôznych formách ďalších pol milióna hrivien. To môže byť práca, vybavenie, materiálne dary. Na webstránke to máme všetko vyčíslené.
Ako to vidíte z vašej perspektívy, môže vám byť Európa niečím užitočná?
Teraz u nás ide proces decetralizácie, v ktorom využívame poľské skúsenosti. Ako sa delia peniaze, ako sa odovzdávajú 2 percentá z daní pre občiansky sektor, vaše skúsenosti sú pre nás veľmi zaujímavé. Nechceme objavovať bicykel, ale už sadnúť naň a pohnúť sa ďalej.
Ako to vnímajú ľudia v meste? Je to podľa nich užitočné cestovať do Európy?
Ja som prešla každý domček v našom meste a predmestí, keď sme riešili decentralizáciu. Aj staré babičky z dedín chcú byť bližšie k civilizácii. Chcú žiť lepšie. Keď sme robili verejné vypočutia, neboli tam také hlasy, že na čo nám to treba. Boli možno otázky a určité pochybnosti, ale nemusela som nikoho zvlášť presviedčať, prehovárať. Ak porovnáme situáciu v r. 2014 a 2017, ľudia sú dnes oveľa aktívnejší, smelší, prichádzajú s nápadmi, už nesedia v ulite, hovoria, že aj my chceme tak, ako v Poľsku. Už sa menia zákony, ľuďom sa otvárajú očí, dvíhajú sa ruky, je chuť niečo meniť.
Aký bude Bachmut o päť rokov?
Prekvitajúci, rozvinutý, vybudovaný...
Vojna bude?
Tatiana: Dúfame a pevne veríme, že sa naši politici dohodnú, aby sa to skončilo. Ľudia sú už unavení. Dokážem pochopiť niektorých, čo žijú na západe a ich synovia, otcovia a muži bojovali, ako na nás teraz možno pozerajú, že to kvôli nám, že my sme separatisti a my sme to všetko začali. Ale my sme to naozaj nechceli. Ja si myslím, že to sa niekto s niekým hore nedohodol na „válovoch“ a tak sa začalo. Ja som veľa cestovala po krajine, hovorím po rusky, v živote mi nikto nepovedal, ty taká a taká, neukázal na mňa prstom. Ja milujem ukrajinské piesne, veľmi pekne spievam a plačem pri tom. Prvá som v meste začínala učiť deti v škôlke, ako maľovať tradičné ukrajinské veľkonočné vajíčka, ako kresliť ľudové vzory. A teraz keď mi niekto povie, že ty si separatistka, no prepáčte...
Natália: Dúfame, že Boh osvieti našich politikov. Sme mamy, chceme aby tu naše deti žili a aby naše vnúčatá boli šťastné. Aby sa už neschovávali pod posteľami celú noc, ako včera, aby sa už netriasli okná...
Natália Drozdova a Tatiana Černikova spolupracujú s PDCS v rámci projektu Konflikt ako príležitosť podporeného SlovakAid.
