Začnime slávnou fotografiou, ktorá zachytáva dobytie Berlína na konci druhej svetovej vojny, a pochádza teda z roku 1945:
Fotografia naľavo je originál. Tá napravo bola upravená pre účely sovietskej propagandy. Dym na oblohe vyzerá hrozivejšie, dramatickejšie. Najmä ale zmizli z ruky sovietskeho vojaka nadbytočné hodinky, ktoré by boli nemým svedkom, že vojaci Červenej armády nemali vždy len nezištné ciele.
Na retušovanie fotografie bolo v roku 1945 potrebné špecializované laboratórium a značná zručnosť. Nasledujúcu fotografiu som v roku 2018 vytvoril za 10 minút v tom najzákladnejšom programe, ktorý Windows ponúka:
Súhlasím, môj výtvor neponúka dokonalú ilúziu. Ale verte mi, že je veľa užívateľov slovenského internetu, ktorí by na základe podobnej fotografie začali veriť, že Berlín na konci druhej svetovej vojny spustošil Islamský štát. A nám i takýto nešikovný fake stačí ako ilustrácia, že na internete nie je v 21.storočí možné veriť žiadnej fotografii a žiadnemu obrázku.
Môžeme ale veriť videám? Priamym prenosom? Možno niekoľko rokov ešte áno, ale – ako nám ukáže ďalší príklad – asi už nie nadlho. Technicky je totiž už možné upravovať napríklad prejavy politikov v reálnom čase:
Na obrázku vyššie je screenshot z videa, v ktorom vedci predvádzajú svoju schopnosť naživo meniť výrazy tváre politikov. Vľavo dole je originálne video Putinovho prejavu. Vľavo hore je herec, ktorého gestikulácia je pokynom pre počítač, ako má Putinov výraz zmeniť. Vpravo je potom zmenený výraz ruského prezidenta. Celé video si môžete pozrieť v angličtine tu.
Ďalšou problematickou stránkou internetu je jeho anonymita. Nikdy si nemôžete byť celkom istí, odkiaľ k vám tá či oná informácia priputovala. V roku 2015 bol na slovenskom internete veľmi zdieľaný nasledujúci obrázok:
Desaťtisíce Sloveniek a Slovákov uverili, že ide o autentický Lasicov výrok. V skutočnosti ale išlo o hoax, ktorého autora by bolo veľmi obtiažne vyhľadať, keby sa sám nerozhodol vystúpiť z anonymity a dať niekoľko rozhovorov médiám.
V politickom boji sa stále častejšie objavujú dokumenty či nahrávky, o ktorých autenticite sa vedú pochybnosti a nikto nevie, kto ich zverejnil. Tento trend bude zrejme pokračovať: pred každými voľbami budeme zavalení vlnou anonymných kompromitujúcich materiálov.
Klamstvo má totiž obvykle veľmi obmedzený účel. Ten, kto klame, obvykle nepotrebuje presvedčiť všetkých a na dlhú dobu. Stačí mu, aby ovplyvnil myslenie časti ľudí na pár dní či týždeň – napríklad na čas, ktorý ostáva do volieb. Tak tomu bolo i v prezidentskej voľbe v Českej republike roku 2013. Niekoľko dní pred voľbami vyšiel v najčítanejšom bulvárnom denníku nasledujúci inzerát:
Čo na tom, že sa neskôr ukázalo, že text v inzeráte je lživý? Čo na tom, že novinári zistili, že ho zaplatil bývalý agent ŠTB? Zafungoval. Schwarzenberg i vďaka nemu prehral voľby.
Čas vyspelých technológii je časom neistoty. Časom váhania, čo je pravda a čo nie. A ako s budú technológie vylepšovať, táto neistota bude rásť. Vstupujeme do éry virtuálnej reality.
Ako na túto výzvu reagovať? Aj o tom sa budeme zhovárať na kurze Kritické myslenie ako životný štýl.