Kritické myslenie a manipulácia
Racionalita je revolverom duše. Používajme ju preto opatrne.
Tie superracionálne bytosti z vesmíru prileteli na Zem a kdesi na vŕšku nad Devínom uvideli človeka. Skúmali ho a všetko im bolo jasné. Bol dokonale symetricky usporiadaný. Dve ruky: jedna vpravo a jedna vľavo. Dve nohy, osovo súmerne umiestnené. Dve oči, nos len jeden, ale v zato ideálne v strede. Dokonca aj polovičky zadku boli dve.
A tak použili logiku. Vraveli si: „Je to jasné, tento človek je súmerný, až to bolí. Keď ho odchytíme a otvoríme, zistíme, že i vnútri bude mať všetko podvojné. Alebo v strede, proste dokonale súmerné.“ (Neboli to práve humánne myšlienky. Ale čo čakať od mimozemšťanov?)
A tak toho nešťastného človeka otvorili svojím superracionálnym a supervýkonným laserom. A vypískli prekvapením. Srdce mal len jedno. A vôbec nie v strede. Na ľavej strane. A napravo nič. Symetria bola porušená. Boli strašne sklamaní. Taká vada! Taká nelogickosť! Okamžite z planéty Zem odleteli. A zapísali si do svojich notesov, že ľudia ešte zďaleka nie sú dokonalí. Majú srdce.
Boli mimozemšťania v podobenstve vyššie skutočne superracionálni? Nie celkom, urobili totiž jednu zásadnú chybu v úsudku. Svojej racionálnosti príliš verili. Verili, že dokážu vymyslieť, aký by svet mal byť, takpovediac od zeleného stola, od prvých princípov. A keď sa svet s ich závermi nezhodoval, usúdili, že vadný je svet, nie ich závery.
Keď človek príde na Kurz kritického myslenia, očakáva oslavu racionality. Napokon, ide o myslenie, nie? Skutočne dobré myslenie ale dokáže poznať svoje obmedzenia. Preto je dobré racionalitu nielen chváliť, ale poukazovať i na jej hranice.
Niekedy je lepšie ako racionálne uvažovanie použiť jednoduchú intuíciu. Niekedy si nemusíme overovať, či nám druhý človek hovorí pravdu, pomocou dlhých zisťovaní a úvah. Stačí pozrieť sa mu do očí. Spomeňme len na slávne: „Nie...“ po minuloročných voľbách.
Inokedy je najlepšie skúšať a skúšať stále dokola, starostlivo si zapisovať výsledky, a takouto metódou pokus-omyl sa dostať až k ideálnemu záveru. Tim Hardford vo svojej reči na konferencii TED dáva divákom nasledujúcu úlohu: „Predstavte si, že potrebujete vyrobiť trysku, ktorou budete rozprašovať tekutinu do chladnej miestnosti tak, aby zamŕzala na dokonale rovnomerné vločky. Ako to urobíte?“ Jednou možnosťou je, že zamestnáte racionálnych vedcov, ktorí sa pokúsia trysku vymyslieť na základe svojej znalosti fyziky. Ale druhá, omnoho lacnejšia a jednoduchšia cesta je zahrať sa na evolúciu. Vyrobíte 10 trysiek a odskúšate. Z tej, ktorá bude dávať najlepšie výsledky, urobíte 10 variantov a odskúšate. Opäť si vyberiete najlepšiu. Po niekoľkých opakovaniach tohto procesu dostanete dokonalú vločkovaciu trysku. A bez toho, aby ste vôbec racionálne chápali, čo ste vlastne urobili.
Napokon, k objavu penicilínu tiež neviedla nejaká zázračná dedukcia, ale náhoda, zabudnutá miska na stole, v ktorej vyrástla pleseň ničiaca baktérie. Náhody ale prajú pripraveným. A Fleming pripravený bol; keby nemal toľko predchádzajúcich skúseností, nikdy by nerozlíšil, čo mu to tam na stole leží.
A napokon, niekedy je najlepšie dôverovať úsudku niekoho iného. Ak by ste napríklad boli premiérom či premiérkou Slovenska, a mali by ste rozhodnúť, či je dobré postaviť v našej krajine ďalšiu atómovú elektráreň, rozhodli by ste celkom sami? Googlili by ste dva večery a potom by ste sa spoľahli na svoj úsudok? Alebo by ste si nechali poradiť?
Racionalita je skvelá schopnosť. Úžasná zbraň. Je revolverom duše.
A práve preto ju musíme používať len veľmi pokorne a opatrne. Inak bude tiecť krv.
Ak Vás článok zaujal a chcete sa dozvedieť viac, príďte na kurz Kritické myslenie ako životný štýl.
