Konflikty

Prestreté... a do koša! O našej posadnutosti jedlom a vyhadzovaním

Hotel niekde v Európe. Vrchol turistickej sezóny. Na raňajky prichádzajú rodiny s deťmi. Vedľa nás si sadá dvojica mladých, batoľa tróni v detskej sedačke. Vrieska a hnevá sa, tak mu rodičia dávajú chlebík do rúčky. Po pol hodine odchádzajú a na zemi ležia kusy chleba veľké ako päsť. Prichádza servírka, čisto uprace špinavý stôl, vymení obrus, prestrie čistý riad. A kusy chleba ďalej ležia pod stolom. Chcem ich zodvihnúť, ale „som mäkká“, tak len neveriacky na ne pozerám.


  • Zdieľajte s okolím

    • Zuza Fialová

      Zuza Fialová

      17.08.2016 / 6 minút čítania / prečítané 1801x

Vybaví sa mi scéna z afganského vidieka, kde Fahima zbierala po obede do zástery každú omrvinku. Aj naše babky to ešte robili. Pre nás je už jedlo len výrobok. Niečo spotrebujeme, zvyšok zahodíme. Podľa údajov OSN sa až tretina ročnej svetovej produkcie potravín (1.3 miliardy ton) znehodnotí alebo vyhodí do odpadu. Väčšina ešte skôr, ako sa dostane na náš stôl. Aj vás mama terorizovala pocitom viny, keď ste nechceli jesť špenát pripomínajúc, že deti v Afrike hladujú? Ja som vtedy chcela zabaliť ten špenát do balíka a poslať „černoškom“ poštou. Žiaľ, také jednoduché to nie je. Prepojenie medzi hladom a plytvaním však existuje. Týka sa nielen morálky, ale aj ekonomiky, nášho zdravia a svetovej politiky. Jedlo je najúčinnejšia zbraň. Často práve proti nám samým.

Foto: Mike Dempsey

Nakupovanie a vyhadzovanie

Dokumentárny film Čerstvé a predsa v kontajneri, ktorý odvysielala aj STV, ukazuje veľmi nemilosrdným spôsobom, ako priemyselná výroba potravín a najmä predaj vo veľkých hypermarketoch núti producentov vyrábať potraviny rovno do koša. Divákovi sa až zatají dych pri scénach, keď sa bager obrovskou lyžicou prehŕňa v tonách chlebových bochníkov, či zeleniny pomiešanej so zvyškami plastových obalov.

Prečo je to tak? Pulty hypermarketov, aj tie s chlebom, predsa nemôžu ostať prázdne. Až do večera majú obsahovať čerstvý tovar, ktorý sa pochopiteľne nepredá a celý obsah pultov sa večer vyhodí. Ovocie a zelenina, hoci dobre vyzerajúce, s končiacim sa dátumom spotreby na obale tiež putujú do odpadu. Také sú predpisy. Nehovoriac o tom, že samotní poľnohospodári vyhodia niekedy až tretinu produkcie, lebo obchodné reťazce nechcú trojrohú mrkvu, pokrivené uhorky, či príliš malé zemiaky.

Foto: Kampaň za záchranu "nepôvabnej" zeleniny a ovocia.

Aj vy nakupujete vo veľkom, lebo chcete ušetriť? Omyl. Nakupovaním vo veľkých hypermarketoch nešetríme ani čas, ani peniaze. Obrovská ponuka na pultoch nás núti nakupovať viac, ako potrebujeme a tiež veci, ktoré by sme inak nikdy nekúpili, ako bazalkový olej v spreji štýlovo zabalený v hliníkovej fľaši, ale veď je v akcii! No a koho ešte neboleli nohy po hodinovom maratóne medzi regálmi, keď skončil s plným vozíkom, hoci pôvodne šiel len po pivo a uhlie na gril?

Subkultúra nazývaná „freegani“, o ktorých spracovala peknú štúdiu česká sociologička Kateřina Lojdová, sa zameriava na verejnú osvetu proti plytvaniu potravinami, priemyselnej produkcii mäsa, ale aj konzumizmu ako takému. Ide väčšinou o mladých ľudí, ktorí sa v mestách snažia cez happeningy a iné verejné akcie poukázať na nemorálnosť súčasného prístupu k jedlu. Asi najznámejšou je skupina Jedlo namiesto zbraní (Food not Bombs) známa rozdávaním jedla chudobným, pričom potraviny (čisté a väčšinou v perfektnom stave) získavajú z kontajnerov supermarketov. Iniciatívy či organizácie prevádzkujúce vyberanie kontajnerov (tzv. dumpster-diving) čelia mnohokrát obvineniam z vandalizmu či krádeže, keďže aj vyhodené jedlo je majetkom veľkých spoločností, ktoré nechcú byť spájané s odpadom. Mladí však vedia šokovať verejnosť aj inak, ako keď si napríklad pred Vianocami otvorili jatočný stánok, kde ponúkali zabitie a vypitvanie psa, hneď vedľa stánkov s kaprami. Pohoršeným spoluobčanom kládli otázku, prečo sa zvieratá delia na tie, ktoré milujeme a tie, ktoré zabíjame. A či by si kupovali živé kapry, keby tieto vedeli tak kričať ako pes.

Zdroj: https://recodedblog.wordpress.com/category/dumpsterdiving/

Kam sa podelo ozajstné jedlo?

V 21. storočí sme posadnutí jedlom. Nakupujeme ho obrovské množstvá a až tretinu vyhadzujeme. Každý televízny kanál má aspoň jeden program o varení. Varia celebrity u seba doma, varia kuchári v ranných šou, varia obyčajní ľudia v nevkusnom televíznom štúdiu. Len rodičia svojim deťom varia čoraz menej. Podľa údajov WHO a Eurostatu máme na Slovensku viac ako 15% detí trpiacich obezitou. Keď sa pozriem okolo seba na kúpalisku, mám pocit, že tieto čísla sú značne podhodnotené. Čoraz viac detí trpí tzv. získanou cukrovkou. Sú vystavené obrovskému množstvu sladkostí a polotovarov obsahujúcich chemické prísady. Celá naša populácia potichúčky a pohodlne tučnie. Deti sa nechcú stravovať v školských jedálňach a mamy im namiesto toho zabalia do tašky rožok s nutelou. Máme obrovské kuchyne na splátky, v ktorých uvaríme ledva špagety a dáme si na ne omáčku z konzervy. Zo slovenských jedál nám ostali len halušky, hojne posypané škvarkami. Málokto si uvarí kyslú lúskovú polievku, takú osviežujúcu v letné dni, šošovicovú omáčku s vajíčkom, alebo lečo bez klobásy.

Foto: Cue Lee Price

Mäso jeme trikrát denne, 365 dní v roku, najlepšie bravčové a vyprážané. Sťažujeme sa, že je drahé, tak si ho kúpime v hypermarkete, keď je v akcii a naplníme si ním mrazničku. Nevadí, že je z druhého konca zemegule a radšej nechceme rozmýšľať nad tým, čo sa mu po ceste prihodilo. Mäso chceme čisté, elegantne zabalené, zbavené krvi a kostí, aby ničím nepripomínalo živého tvora, z ktorého pochádza. Jedna moja známa chová doma kozy a raz sa mi posťažovala: „Ľudia mi niekedy vravia, že som surovec, ako len môžem zabiť zviera. Ale ja tú kozu mám rada, ja som ju vychovala. Keď ju zabijem, spotrebujem všetko do posledného chlpu, keď už chúďa musela zomrieť. Tí, čo si kúpia mäso v hypermarkete a polovicu vyhodia si neuvedomujú, že je to tiež zo zvieraťa. A že asi žilo a zomrelo oveľa horšie, ako moja koza.“

Varenie nie je ani náhodou môj koníček, ale varím aspoň trikrát do týždňa, jednoduché recepty z čerstvých potravín. A moji známi sa čudujú, prečo je to také chutné. No lebo je to ozajstné! Podelím sa s vami o najpopulárnejšie recepty pre tých, čo neznášajú varenie a kuchárske programy:

Zeleninová polievka: Osmažte cibuľku na troške olivového oleja, potom pridajte pokrájaný cesnak a o chvíľku pokrájanú mrkvu, petržlen a zeler. Smažte kým zelenina trochu nezmäkne. Potom pridajte, čo je práve v sezóne. Zelený hrášok, brokolicu, karfiol, fazuľové lusky, čokoľvek. Zalejte vodou (mäsožravci môžu mäsovým vývarom), dosoľte a varte domäkka. Dochuťte nadrobno nakrájanou čerstvou petržlenovou vňaťou. Vhodné pre bábätká, seniorov, aj tých, čo chcú schudnúť.

Pečená zelenina: Hlboký plech vymastite poriadne olivovým olejom. Naukladajte tam pokrájané zemiaky, celé strúčky cesnaku, cibuľu pokrájanú na štvrťky, celé menšie mrkvy, petržleny, kaleráby, pásiky póru. Poprekladajte vetvičkami rozmarínu a tymianu. Osoľte, pomiešajte a dobre polejte kvalitným olejom. Upečte v rúre. A namiesto klobásy si k tomu skúste dať grilovaného pstruha.

Kým tučný schudne...

Na Slovensku sa ročne vyhodí až 860-tisíc ton potravín a za väčšinu z nich môžu domácnosti. V priemere tak každý občan SR vyhodí ročne takmer 200 kíl jedla. Čo vyhadzujeme najčastejšie? Zeleninu a ovocie, chlieb, mliečne výrobky. Na druhej strane, aj na Slovensku rastie počet tých, ktorí si zeleninu a ovocie nemôžu dovoliť. Chudobní tak jedia biele rožky a lacné údeniny. V Európskych metropolách už sú bežné projekty zdieľania potravín, kde ľudia môžu odovzdať prebytky svojich nákupov, ktoré ešte môže skonzumovať niekto iný. Bohužiaľ, projekt Free Food, ktorý mal prevádzkovať tri verejné chladničky v Bratislave neuspel kvôli byrokratickým prekážkam. A tak jedlo radšej končí v koši.

Hlavným hrdinom šokujúceho nemeckého dokumentárneho filmu Kurčatá pre Afrikuje kurča vychované vo veľkochovoch s výdatnou pomocou európskych dotácií. Keďže okrem kuracích pŕs sa v Európe veľa kuracieho mäsa nespotrebuje, musia sa prebytky vyvážať do iných častí sveta. Niekoľkokrát zmrazené a rozmrazené, za dumpingové ceny sa kusy kurčiat predávajú na trhoch v afrických mestách a likvidujú tak miestnych producentov hydiny. Spôsobujú zdravotné problémy konzumentov a postupnú závislosť na dovoze z Európy, keďže miestna produkcia krachuje.

Iným, ešte drastickejším príkladom je plošné rozprašovanie pesticídov na banánové plantáže v Ekvádore. Tie spôsobujú extrémne vysoký výskyt rakoviny a genetických porúch u detí i dospelých. Dôvodom je, že európski a severoamerickí zákazníci vyžadujú banány bez kozmetických chybičiek krásy. Nepomôže teda poslať v balíku nedojedený špenát, ani (ako mnohé rozvojové organizácie stále veria) potravinovú pomoc pre krajiny, kde ľudia trpia hladom, či chorobami. Treba prestať dovážať mäso vyprodukované vďaka zlikvidovaným dažďovým pralesom, či požadovať exotické ovocie v každom ročnom období. Často veľké korporácie a skorumpované vlády v chudobných krajinách zaberajú polia drobných poľnohospodárov pre globálnu produkciu potravín, ktoré my vyhadzujeme do koša. A zas sa vrátiť k zdravému rozumu a vysmiať štýlové hipsterské vege-bio-organic-fresh podniky, ktoré vám avokádový šalát či brazílsku bio-hovädzinu zabalia do piatich plastových obalov. Veď čím sa líšia od povestného McDoc? Iba ak imidžom.

Nekupuj a nevyhadzuj!

Na záver pár prostých zásad, ako môžeme lepšie zaobchádzať s jedlom:

  1. Kupujme iba toľko potravín, koľko reálne skonzumujeme. Nakupujme častejšie a malé množstvá.

  2. Zaujímajme sa, odkiaľ pochádza jedlo, čo máme na stole. Kupujme slovenské lokálne potraviny od malých farmárov, družstiev, predaja z dvora. Nájdime si svojich producentov či predajcov.

  3. Obmedzme spotrebu mäsa. Hydinu kupujme vcelku (nie časti zvieraťa). Zaujímajme sa, v akých podmienkach boli chované zvieratá, ktorých mäso konzumujeme. Naučme sa spotrebovať všetky časti zvierat.

  4. Nekupujme polotovary. Pripravujme jednoduché jedlá z čerstvých lokálnych surovín. Jedzme sezónne ovocie a zeleninu.

  5. Zvyšky potravín kompostujme. Aj v mestách sa to dá. Pokúsme sa niečo si dopestovať, aj keď sú to len bylinky či zopár reďkvičiek v črepníku.

  6. Spotrebujme radšej menej, ale kvalitných potravín. Neváhajme zaplatiť reálnu cenu za jedlo, poďakuje nám naše telo aj planéta.

P.S. Polovica mojej rodiny sú poľnohospodári. Už ako malá som vedela, že som nadšenie pre pôdu nezdedila. Neznášam ruky zaborené do hliny. Napriek tomu, alebo práve preto, že som si prácu v poľnohospodárstve vyskúšala, mám k nej nesmiernu úctu, lebo viem, koľko potu stojí hrsť pšenice, strapec hrozna, či jedno jabĺčko. Nabudúce ten chlieb zo zeme asi zdvihnem a vôbec sa nebudem hanbiť.

Literatúra:

Lojdová, Kateřina: Zvol si mou cestu! Edukační aktivity freeganu ve veřejném prostoru. Masarykova univerzita, Brno 2014.

Global Health Risks. Mortality and burden of disease attributable to selected major risks. World Health organization, 2009.

Plojharová, Marie: Kontíš, fáráš, lovíme: Dumpster diving a balancování na hranici medzi čistým a nečistým, In: Biograf 61, jún 2016.


    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016