foto: Andrea Pešková
1. Sme súčasťou života na planéte
Krízu, ktorú konečne začíname naplno prežívať, hoci sa deje už niekoľko desaťročí, spôsobilo množstvo faktorov. Okrem iného však je to oddelenie človeka od prírody, uzavretie sa do mestského štýlu života, v ktorom je príroda redukovaná na mestskú zeleň a domácich miláčikov. Vo veľkom meradle sa to prejavuje presvedčením, že človek môže planétu „naprogramovať“ podľa seba. Výsledky tohto programovania vidíme v alarmujúcich správach o jej stave. V diskusiách o riešeniach zabúdame na pokoru a úctu k životu ako takému. Bojíme sa či dokonca štítime prírody, ale aj prirodzených javov, ktoré sú jej súčasťou. Rozmnožovania, bolesti, rozkoše, narodenia, smrti. Či už veríme v boha alebo čerpáme svoju etiku z iných morálnych základov, priviesť na svet potomstvo je putom s prírodou. Môže nás naučiť tichému obdivu k tomu, ako vzniká život, ako rastie a získava svoju autonómiu, ako všetko, čím ho môžeme ovplyvniť prijíma alebo odmieta.
2. Nevzdávame sa
Priviesť na svet dieťa v kríze znamená nevzdať to. „Babičkovská“ verzia tohto argumentu by znela, že však deti sa rodili do vojen, morov aj predpovedí jadrových katastrof. Čoraz častejšie odborníci hovoria o „environmentálnom žiali“ ako špeciálnom druhu depresie spôsobenom beznádejou vo svetle správ o stave Zeme. Ak však za terapeutom príde osoba s depresiou, asi jej nepovie: „Máte pravdu, všetko je nah**o, najlepšie, čo môžete urobiť, je spáchať samovraždu.“ Terapiou môže byť činorodosť, hľadanie útechy v práci či v spoločenskej angažovanosti. A v odvahe začať hlbšie premýšľať nad zmyslom vlastného života v príbehu života planéty. Vzdať sa potomstva kvôli prírode môže znamenať, že už s ňou nechceme mať nič spoločné. Už sme ju zničili, vydrancovali a neveríme, že by to niekto mohol napraviť. Je nám smutno a radšej strávime život zbieraním odpadkov a organizovaním diskusií o klíme, akoby sme mali vziať na seba riziko pokúsiť sa priviesť na svet a vychovať človeka, ktorý bude pre zem požehnaním, nie kliatbou. Môže sa to nepodariť. Ale odvahu k tomu pokusu sebe aj prírode asi dlžíme.
3. Egoizmus
Mať deti je egoistické, tvrdia niektorí. Podobne aj bezdetnosť môže byť egoistická. Ak si zastierame vlastnú pohodlnosť a sebectvo ušľachtilými rečami, tie neprekryjú to, ako v skutočnosti žijeme a či náš život ako taký dáva zmysel. Aj bezdetný človek aj rodič môže naplniť svoje dni láskou k prírode a ľuďom, pochopením a citlivým prežívaním. Rovnako bezdetný aj rodič môže celý život nakupovať, hnať sa za bezcennými hračkami z reklám, či za prázdnym konzumom povrchných vzťahov. Rozdiel je v tom, že ak si dovolíme o veciach premýšľať, sú to práve deti, ktoré nám ukazujú zrkadlo. A treba mať nemalú odvahu doňho nazrieť. Prečo mnohí z mojej generácie nenávidia Gretu Thunberg a jej podobných? Pretože nám rúcajú naše mýty o dobrom živote, o zásluhách, ktoré máme pre svet, o našich úspechoch a kariérach. Každý, kto sa niekedy pohádal s vlastným dieťaťom vie, aké je to ťažké, keď zistíte, že si musíte priznať chybu.
4. Prečo chudobní nemajú menej detí
Ak chceme objektívne posudzovať príčiny rastu ľudskej populácie, treba nahliadnuť do štatistík a výskumov, ktoré nám dávajú napodiv spoľahlivé dáta o tom, prečo je nás tak veľa. Kultúrne vzorce chudobných spoločností sú rovnaké, aké boli aj na Slovensku začiatkom 20. storočia. Dvaja z mojich starých rodičov pochádzajú z desaťdetných rodín. Aj moje prastaré mamy rodili deti „do zásoby“. Medzitým migrovali do Ameriky, strácali deti vo vojnách a novonarodené rýchlo krstili, aby v prípade, že zomrú na detské choroby, predsa len trafili do neba. Za sto rokov sa vďaka lepšej zdravotnej starostlivosti, očkovaniu a (zatiaľ) menšiemu počtu úmrtí v ozbrojených konfliktoch v globálnom meradle stalo, že žijeme dlhšie. Takisto dáta ukazujú, že všade tam, kde rodiny dosahujú istú mieru ekonomickej a sociálnej istoty, kde ženy môžu byť spoločensky a ekonomicky aktívne, počet detí v rodine klesá. Bez ohľadu na náboženstvo či kultúru, rodiny chcú mať radšej menej detí, ale zdravších, lepšie vzdelaných a žijúcich v lepších podmienkach. Prognózy OSN, ktoré boli doteraz veľmi presné, hovoria, že krivka rastu ľudskej populácie sa začne zakrivovať do tvaru S a okolo roku 2100 by sa mala zastaviť na 11 miliardách. Otázka by teda nemala stáť, či má zmysel, aby zopár ľudí v bohatom svete ostalo bezdetných. Treba sa spýtať, ako bude žiť tých 11 miliárd. Či všetci budú smerovať k americko-európskemu vzoru a dusiť nás „emisiami luxusu“, alebo nájdeme spôsoby udržateľného skromného života, ktorého príklady existujú rovnako v bohatej, ako aj v chudobnejšej časti sveta.
5. Dôvera k budúcim generáciám
Náš pohodlný a vytapacírovaný život nás odnaučil prijímať bolesť a utrpenie. Deti tiež chceme rodiť bez bolesti, umierať nechceme vôbec, staroby sa panicky bojíme a rodičov nechávame mesiace vegetovať na hadičkách upierajúc im dôstojnú smrť. Takisto strach mať deti môže byť strachom z bolesti. Akokoľvek hrubo a necitlivo to môže vyznieť, myslím si, že určitá dávka bolesti je nevyhnutná pre dobrý život. Mnoho náboženstiev je založených na pochopení zmyslu bolesti. Veľké diela našej európskej kultúry všetky vznikali v bolesti. Príroda je plná bolesti. Aj človek sa jej niekedy dobrovoľne vystavuje bažiac po dobrom pocite, ktorý ju nahradí, keď napríklad podáme športový výkon. Bolesť nás učí užívať si radosť, bez bolesti je život prázdny a tupý, obmedzený len na výber konzumovaného obsahu. Strach o deti je prirodzenou bolesťou, ktorú podstupuje každý rodič vo väčšej či menšej miere. Snažiť sa o to, aby deti nezažili bolesť, je upieraním im zmysluplného života. Ako povedala vo filme zábudlivá rybička Dory ustráchanému otcovi strateného Nema: „Nemôžeš mu sľúbiť, že sa mu nič nestane. To by sa mu potom nestalo vôbec nič!“
foto: Andrea Pešková
Odvaha mať deti znamená odovzdať im do rúk vlastnú budúcnosť. Naučiť ich premýšľať a robiť vlastné rozhodnutia, za ktoré budú prijímať zodpovednosť. Ekológovia hovoria, že planéta prežije aj klimatickú krízu, otázkou je len to, či prežije ľudstvo. Ak chceme priviesť na svet človeka, ktorý nebude len konzumentom planéty, ale aj darcom života v širokom zmysle slova, musíme sa úporne snažiť odovzdať mu lásku k prírode a ľuďom, skromnosť a úprimnosť voči sebe samému. Možno sa to nepodarí, ale za pokus to stojí.
Ak chcete, príďte s nami rozmýšľať na kurze Bez odpadu v hlave aj v koši.
Ak si k tomu chcete ešte niečo prečítať, tak odporúčam:
David Wallace-Wells: Neobývateľná Zem. Premedia 2019.
James Garvey: Etika klimatické změny. Filosofia 2018.
Erazim Kohák: Zelená svatozář. SLON 2011.
Hans Rosling: Factfulness. Sceptre 2018.
