Povedzme si pravdu

V novele bratov Strugackých, či jeho filmovej adaptácií Andreja Tarkovskeho (Stalker) je zóna tajomným a nebezpečným miestom, v ktorom sa vyznajú iba špecialisti. Autori vtedy ešte netušili, že podobná zóna, odhaľujúca najtajnejšie ľudské túžby, vstúpi do našich domovov a informácie do nej budú ľudia vkladať dobrovoľne a sami. Čo nám hovoria veľké objemy dát o tom, kto v skutočnosti sme? A aké možné využitie majú? Prečo prezident Obama dosiahol vo svojom príhovore pravý opak toho, čo chcel? A aké správy sa šíria rýchlejšie, pozitívne, či negatívne?

Čo všetko o ľuďoch prezrádzajú vyhľadávania v Googli píše dátový analytik Seth Stephen-Dawidowitz v knihe „Všetci klamú“, ku ktorej sa za chvíľu vrátime. Najprv sa však pozrime na inú štúdiu, ktorá poukazuje na rozdiely medzi tým, čo hovoríme a verejne deklarujeme a tým, čo v realite nakoniec vykonáme. Vo vynikajúcej knihe Deep Diversity (Hlbinná rôznorodosť) opisuje Chakil Choudhury tento výskum:

„Univerzitná študentka Nina trpezlivo sedí v čakárni. Čakajú tu aj dvaja ďalší študenti, jeden biely, jeden čierny. Po chvíľke si čierny študent spomenie, že si v inej triede zabudol svoj mobilný telefón a vyberie sa poň. Cestou zakopne o nohu bieleho študenta. Incident prebehne bez slovnej výmeny, ale ako náhle za sebou čierny študent zavrie dvere, biely študent zašomre “ťarbavý neger”. Nina nevie, že obaja študenti sú herci, pretože predmetom štúdia je jej reakcia. V experimente boli ľudia rozdelený do troch skupín. Jedna skupina videla incident na videu, druhá si o incidente iba prečítala a tretia ho priamo zažila.

Nikoho asi neprekvapí, že ľudia, ktorí pozerali video, alebo čítali článok boli na nevhodnú poznámku bieleho študenta nahnevaní. 80% z nich by si dokonca vybralo na spoluprácu na školskom projekte toho čierneho študenta. To nie sú prekvapivé výsledky, navyše štúdia sa odohrala v Toronte, v jednom najmultikultúrnejších miest na svete. Ale čo sa stalo v skupine, ktorá incident zažila? Ako odpovedala a zareagovala Nina a ďalší?

Pre väčšinu z nás je zložitejšie zareagovať v reálnom čase, ako si predstavovať imaginárnu intervenciu. Čísla z výskumu však prekvapili aj najväčších skeptikov. Podľa spoluautora štúdie Kerryho Kawakamiho, sa černocha nezastal ani jeden jediný študent/ka, ktorí incident zažili osobne. Dokonca ani v nasledujúcom interview nikto neuvádzal, že by boli rozrušený nevhodným komentárom. A navyše, väčšina z týchto študentov (70%) by si vybrala bieleho študenta na projektovú spoluprácu. Áno, toho ktorý utrúsil nevhodnú poznámku. Študenti, ktorí sa zúčastnili štúdie pochádzali z rôznorodého etno-kultúrneho prostredia. Išlo o mladých, vzdelaných ľudí, ktorí žijú v multi-etnickom prostredí.

Výskumný tím zhodnotil, že táto štúdia dokladuje našu neschopnosť presne predvídať naše pocity a teda aj reakcie v budúcnosti, najmä ak sa tieto situácie týkajú predsudkov a diskriminácie. Táto konkrétna štúdia skúmala emócie a správanie v kontexte rasovej rôznorodosti.

Čo tento výskum hovorí o nás samotných? Boli by výsledky výskumu iné, keby sme ho robili na Slovensku a namiesto černocha by v experimente vystupoval Róm? Zrejme by dopadol rovnako a to dokonca, ak by sa experimentu zúčastnili aj ľudia, ktorí oficiálne deklarujú a svojim každodenným správaním potvrdzujú tolerantné správanie voči menšinám. Ak neveríte, alebo si myslíte, že práve vy by ste dopadli v teste lepšie, môžete si vyskúšať svoju „implicitnú zaujatosť“ v týchto prepracovaných  online testoch Harvardskej univerzity (ak viete po anglicky*). Znamenajú však tieto výsledky, že všetci ľudia sú rasisti? Celkom zaiste nie. Samotný autor knihy Chakil Choudbury je zmiešaného pôvodu. Jeho zistenie, že ako človek s tmavšou pokožkou a tmavými kučeravými vlasmi je mierne zaujatý voči nebielym ľuďom ho šokovalo. Navyše keď je profesionálnym trénerom a konzultantom v oblasti multikultúrnej výchovy a vyrástol v jednom z najtolerantnejších prostredí na svete (Toronto). Nebolo jednoduché si to priznať. Jeho úprimná sebareflexia a pozorovania z výskumov nám však môžu slúžiť ako nástroj pre sebauvedomenie a reflexiu nášho hodnotového nadstavenia. Uvedomenie si vlastnej zaujatosti je dôležité, pretože nám umožňuje vystúpiť z vlastného tieňa, otvoriť sa a skutočne počúvať, čo nám hovoria druhí ľudia.

Digitálne sérum pravdy

A teraz sa vráťme k už spomínanej knihe „všetci klamú“, kde autor spomína pojem „digitálne sérum pravdy“. Veľa sa v dnešnej dobe hovorí o informačných bublinách, v ktorých vidíme a stretávame prevažne ľudí s názormi, ktoré sú podobné tým našim. Hovorí sa tiež o tom, že to spôsobujú predovšetkým algoritmy sociálnych sietí, ktoré nám primárne ponúkajú obsah vypočítaný podľa toho, čo zvyčajne „lajkujeme“, teda obsah, ktorý je nám sympatický. Čo nám však odhaľujú dáta? Už vo výskume Gentzkowa a Shapira z rokov 2004 – 2009 vyplynulo, že je až 45%tná šanca, že sa v USA stretne konzervatívec a liberál, teda ľudia s opačnými názormi práve na internete (i keď to je značne vulgarizované rámcovanie a o tom, čím sa vyznačujú konzervatívci a liberáli a aké sú medzi nimi rozdiely a prieniky píše kolega Peter Guštafík v tomto blogu). A táto šanca je vyššia oproti všetkým iným formám sociálnej interakcie (kolegovia v práci, rodina, priatelia, ľudia so spoločných záujmových krúžkov). Dokonca i na Facebooku je vyššia šanca interakcie s niekým, kto nezdieľa váš názor, ako v bežnom živote. Inak povedané, vďaka Facebooku sa omnoho častejšie stretneme s názormi ľudí s ktorými nemáte dôvod ísť na kávu alebo grilovačku, ako napríklad spolužiaci zo strednej školy, čudný bratranec z druhého kolena, či kamarátov kamarát, ktorého ste niekedy niekde raz stretli.

Čo hovoria lídri a ako to vplýva na ľudí?

Povieme si ešte jeden zásadný príklad toho, ako dokážeme pomocou analýzy veľkých dát a Google trendov rozpoznať pravdu o ľuďoch. Opäť si na ilustráciu prepožičiame príbeh z knihy „všetci klamú“. Príbeh o prezidentovi USA Barackovi Obamovi a jeho príhovore z 2. decembra 2015. V ten Deň, v meste San Bernardino v Kalifornii, vbehli dvaja ozbrojení chlapi, Rizwan Farook and Tashfeen Malik, do miestnosti, kde zastrelili 14 Farookových spolupracovníkov. Krátko potom, čo média zverejnili podrobnejšie informácie o útoku s moslimsky znejúcimi menami útočníkov, obrovské množstvo Kalifornčanov vedelo, čo chce spraviť so všetkými moslimami: zabiť ich. Dátová analýza internetu ukázala, že najčastejšie vyhľadávaným heslom v Kalifornii bolo v ten večer “Kill Muslims” (zabiť moslimov) a všeobecne v celom USA bolo heslo “zabite moslimov” vyhľadávané tak často, ako recept na Martini, či symptómy migrény. Tento trend nasledoval niekoľko dní po útoku. Zatiaľ, čo pred útokom bol objem nenávistných vyhľadávaní o moslimoch okolo 20%, po útokoch sa nenávistných postojov týkala až polovica vyhľadávaní o moslimoch.

Štyri dni po útoku mal televízny príhovor prezident Barack Obama. Jeho cieľom bolo uistiť Američanov, že vláda ich dokáže ochrániť pred teroristickými útokmi, ale zároveň utíšiť nenávisť voči moslimom. Obama sa v príhovore snažil apelovať na dobro ľudí a hovoril o potrebe inklúzie a o tolerancii.

Americké médiá prezidentov príhovor vychválili, The Los Angeles Times , The New York Times a ďalší. Obamov príhovor bol označený za výborný. Bol však naozaj výborný? Pozrime sa opäť na dáta, ktoré analyzoval autor knihy „Všetci klamú“ Stephens-Davidowitz. Zatiaľ čo prezident hovoril o “zodpovednosti každého Američana s akýmkoľvek vierovyznaním odmietnuť diskrimináciu”, Google zaznamenal v súvislosti s pojmom “moslim” najčastejšie tieto spojitosti: “terorista”, “zlý”, “násilný”, “zlo”. Obama tiež povedal, že je “našou zodpovednosťou odmietnuť náboženské previerky pre imigrantov”, ale negatívne vyhľadávania o Sýrskych utečencoch a iných moslimských skupinách narástli o 60%, zatiaľ čo otázky týkajúce sa pomoci Sýrskym utečencom poklesli o 35%. Obama tiež apeloval na svojich občanov, aby nezabudli, že “sloboda je omnoho silnejšia, ako strach”, ale vyhľadávanie frázy “zabiť moslimov” sa strojnásobilo už počas jeho prejavu. Hoci Obama povedal všetko správne, ako sa na štátnika patrí, digitálne sérum pravdy nám naznačuje, že dosiahol presný opak toho, čo zamýšľal. Namiesto upokojenia situácie sa v mnohých občanoch rozhoreli silné a negatívne vášne. Čo mal teda Obama povedať? Existuje vôbec niečo, čo dokáže nálady ľudí v takejto situácií skutočne upokojiť?

Podľa Stephena-Davidowitza nám vyhľadávania v Googli naznačujú, že v Obamovom prejave bolo predsa len niečo, čo mohlo vyvolať typ reakcie, ktorý zamýšľal. Len jedna veta na malú chvíľu zmenila výsledky vyhľadávaní na spojenie “moslim atlét” a “moslim vojak”. Obama vtedy povedal “Americkí moslimovia sú naši priatelia, susedia, spolupracovníci, či športoví hrdinovia“.

O dva mesiace Obama navštívil mešitu a mal ďalší príhovor v televízií o islamofóbií. V tomto príhovore úplne vynechal pôvodné formulky o potrebe tolerancie. Hovoril o konkrétnych moslimoch v USA. Spomenul, že niektorí bývalí prezidenti vlastnili Korán, že americký moslim dizajnoval mrakodrapy v Chicagu a hovoril o ďalších úspešných moslimoch vrátane vojakov v americkej armáde, doktorov, hasičov atď. Analýza dát ukázala, že tento príhovor bol omnoho úspešnejší a množstvo nenávistných vyhľadávaní sa radikálne znížilo. Naopak vyhľadávania o úspešných moslimoch sa zvýšili. Prezident Obama prebudil v ľuďoch zvedavosť.

Tento príklad nám naznačuje silu slov, ale aj silu toho, čo sa môžeme dozvedieť z analýz obrovského súboru dát o ľudskej mysli. V prítmí a anonymite domova zadávame do vyhľadávačov veci, s ktorými by sme sa nezdôverili ani svojim najbližším. Internet to však dokáže zachytiť. Myslím si však, že by sme z toho nemali mať hlavu v smútku. Práve naopak. Omnoho rýchlejšie, ako kedykoľvek pred tým sa môžeme dozvedieť veci, na ktoré prichádzali výskumné tímy celé desaťročia a môžeme sa z toho poučiť. A čo si z toho teda môžeme zobrať?

Photo by dylan nolte on Unsplash

Ktoré články sú zdieľanejšie? Pozitívne, alebo negatívne?

Všeobecne rozšírený názor hovorí o tom, že ľudí priťahujú najmä katastrofy a príbehy plné násilia. Dobrou správou však je štúdia článkov NY Times, ktorá naznačuje iné. Profesori Whartonskej univerzity Johan Berger a Katherine Milkman analyzovali články NY Times v čase troch mesiacov. Pomocou analýzy sentimentu im priradili kódy podľa nálady, ktorú články vyvolávali. Medzi pozitívne patrili napríklad „Cena Tony za dobročinnosť“, alebo „novoprišelci sa zamilovali do NY“ a medzi negatívne patrili články s názvami ako „Súvislosť medzi ohováraním a samovraždou kórejskej herečky“, alebo „V Nemecku zomrel kŕmič mláďat ľadových medveďov. Vedci porovnávali aj časy v ktorých boli články uvedené a miesto, na ktorom boli uvedené, aby tak porovnávali rovnocenné texty. Výsledkom bolo, že pozitívne články boli zdieľanejšie, ako tie negatívne! (3) Podobným príkladom, ktorý v sebe spája potrebu pozitívnych príbehov a správ vzbudzujúcich zvedavosť ľudí ako z predchádzajúcich dvoch príkladov je aj úspešný Fínsky model boja proti nepravdivým informáciám na internete. Fíni kombinujú viaceré prístupy, no jeden sa podľa výskumníka Jeda Willarda javí ako zásadne významný. „Fíni vedia, kým sú, poznajú svoju identitu a tá je zakorenená v rešpektovaní ľudských práv a rešpektovaní zákonov. Fíni majú silné povedomie o tom, čo to znamená byť Fín“(4). Z uvedeného je evidentné, že zlo sa neporáža jeho označovaním, či jeho explicitným pomenovaním, ani výzvami k tolerancii, ale silnejšou ponukou pozitívnych hodnôt a fungujúcich modelov. Dosiahnuť niečo také nie je vôbec jednoduché, najmä v čase, kedy takéto naratívy vykrádajú a tým devalvujú antisystémové a populistické strany, no ako nám ukazujú výskumy opísané v tomto článku, nádej nám stále ostáva.

O tom ako prekonávať vlastné predsudky a rozdelenie spoločnosti na „My“ a „“Oni“ si prečítajte vo vynikajúcej knihe Deep Diversity od Chakila Choudryho, alebo sa zúčastnite tréningov zameraných na tieto témy, ktoré pre vás pripravujeme v PDCS už na jeseň 2019.

Literatúra a použité zdroje:

1. Stephens-Davidowitz, S., 2019: Všichni lžou, Velká data, chytré algoritmy a jak nám internet múže říct, kto opravdu jsme, Z originálu Everybody lies, 2017, vydavatelství s.r.o., 2019, 328 strán,
2. Choudhury, S., 2015: Deep Diversity: Overcoming Us Vs. Them, published by Between the Lines, 224 p.,
3. Good news spread faster on Twitter and Facebook, Marec, 2013: https://www.nytimes.com/2013/03/19/science/good-news-spreads-faster-on-twitter-and-facebook.html
4. Finland is winning the war on fake news. What it’s learned may be crucial to Western democracy, Special report by Eliza Mackintosh, Máj 2019: https://edition.cnn.com/interactive/2019/05/europe/finland-fake-news-intl/?fbclid=IwAR04WrImF2vAgzTasiaHs7riCr1a3NWrjjU4EF3XpO7U4cCmIRuiaHbzQ5Q