Poslovia zlých správ

Našla som pre vás päť kníh o obyčajných ľuďoch, ktorých história prinútila odísť a nikdy sa nevrátiť. Päť krásnych kníh k svetovému dňu migrantov a utečencov, ktorý si kresťanský svet pripomenie 14. januára.

Foto: Michal Burza, Doneck 2014

1. Jean-Michel Guenassia: Klub nenapraviteľných optimistov. Dospievajúci parížsky chlapec v 60-tych rokoch hľadá únik od problémov svojej meštiackej rodiny v šachovom klube, kde sa zoznámi so skupinou politických emigrantov z Východnej Európy. Postupne sa ich príbehy pomaly a skúpo odhaľujú neskúsenému Michelovi, ktorý sa snaží zároveň zorientovať v zmätku alžírskej vojny a kultúrnej nezmieriteľnosti vo vnútri svojej francúzsko-talianskej rodiny. Román je sieťou osudov, ktoré sa stretávajú v malom zastrčenom bistre za plentou spontánneho klubu, kde sa schádza intelektuálny výkvet východnej Európy. Spisovateľ, lekár, pilot, herec, fotograf – všetci sa hádajú o politike po francúzsky, ale vo chvíľach vášnivého sporu prechádzajú do ruštiny, maďarčiny, češtiny. Mlčia o svojich životoch, o svojej práci taxikárov či nočných strážnikov, aj o svojich rodinách, ktoré už nikdy neuvidia. A Paríž žije búrkou 60-tych rokov a Alžírskou vojnou... Ako prišli, strácajú sa a nikomu nechýbajú. Iba sebe navzájom.

2. Anne Ameri-Siemensová: Na brzkou shledanou, Teheráne.Príbeh Azar, krásnej kňažnej zo starodávneho a mocného perzského kmeňa Kaškajov sa začína v 50-tych rokoch minulého storočia. Rozpráva nám históriu Iránu ako ju nepoznáme či nechceme poznať. Neveriacky sa preháňame s Azar na vzácnych koňoch ovenčených kvetmi a vnikáme do jej života nezávislej, vzdelanej mladej ženy, ktorá na počiatku neverí správam o malých i veľkých katastrofách vo vlastnej krajine spôsobených spupným a despotickým šachom Pahlavím ožobračujúcim aj jej ľud. Ten zúbožený a unavený politickým chaosom podľahne bláznovi Chomejnímu. Zatíname nechty do dlaní, keď Azar nakoniec uteká zahalená v čiernom nikábe poslednou legálnou skulinkou v hraniciach. Jej optimistická viera v skorý návrat nás nepresvedčí. Ak si k tomu ešte prečítame Šachinšach Ryszarda Kapuścińského, možno pochopíme averziu Iráncov voči nám, Európanom konzumujúcim naftový vek, ktorého účet zaplatili aj ľudia z Azarinho kmeňa.

3. Kateřina Tučková: Vyhnání Gerty Schnirch. Nikto lepšie nevykreslil rozporuplnú históriu „odsunu“ brnenských Nemcov po druhej svetovej vojne, ako aj toho, čo mu predchádzalo. Gertin príbeh má v sebe zároveň niečo nesmierne desivého. Nie sú to ani zďaleka hrôzy, ktorými si ešte nedospelá dievčina prechádza: smrť matky, nenávisť otca, predčasné tehotenstvo a pôrod v zbombardovanom meste, príšerný pochod na vidiek, kde smrť bolo to najhumánnejšie, čo ju mohlo postretnúť. Najstrašnejšie je, napriek Gertinej vytrvalej húževnatosti a schopnosti prežiť všetky útrapy vojny, povojnového chaosu, i zúrivého boľševizmu, ktorý nasledoval, že čokoľvek Gerta podniká, vždy je tá zbytočná, nechcená, pokorená a nakoniec zatrpknutá. Podľa Nemcov Češka, podľa Čechov Nemka, podľa komunistov buržujka, podľa postkomunistických demokratov socialistka. Nikde nebola doma, nikdy nenašla pokoj, nikdy nebola plnohodnotnou občiankou žiadnej krajiny. Svoje tajomstvo si odnáša do hrobu a ani jej dcéra sa popri honbe za vlastným šťastím nikdy nedozvie, vďaka komu a kvôli čomu je vôbec na svete.

4. Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy. Otto Ullmann bol jedným z mnohých židovských detí presunutých rôznymi dobročinnými spolkami za hranice v snahe uchrániť ich od nacistického vraždenia. Rozmaznanému jedináčikovi, synovi viedenského novinára bezstarostné detstvo prekazila Krištáľová noc. Po počiatočnom hneve na rodičov sľubujúcim v láskyplných listoch skoré stretnutie, sa chlapec musel začať starať sám o seba a zarábať si ako pomocník na švédskych statkoch, kde ho väčšinou trpeli len s prižmúrením oka. Pikantnosťou Ottovho príbehu je, že bol v mladíckych rokoch dôverným priateľom Ingvara Kamprada, presvedčeného nacistu a zakladateľa IKEA. Udalosti Ottovho života sa vyvíjali podobne banálne, ako mnohých iných židovských „zachránených detí“. Bol tŕňom v päte švédskej spoločnosti a mnohých politikov nielen cez vojnu, ale aj dlho po nej. Celú rodinu vyvraždili, on prežil, uchytil sa vo Švédsku, dlho nemohol hovoriť po nemecky a vrátiť sa do rodnej Viedne. Nikdy nepochopil ani neodpustil svojmu priateľovi, a nikdy sa neobzeral späť.

5. Jinde je zbierka poviedok českých autorov. Tu sme doma. V našom čase, s našimi utečencami, naším strachom a pohŕdaním. V rôznych krajinách sú rôzni ľudia, ktorí sú „jinde“, než by chceli byť, alebo než si myslia, že patria. Keďže poviedky opisujú aj udalosti, ktoré sa práve dejú, je tam viac plaču, viac strachu, viac nádeje. Cítime to všetko práve teraz. Nádej blýska najmä z očí mladých ľudí, ktorí veria v lepší život, nachádzajú si priateľov, učia sa jazyky, objavujú. Mrazivé sú však postavy mám. Mamy neplačú, ale často ani nedúfajú. Niekedy pijú, niekedy majú depresiu. Mamy sú väčšinou samy a sú veci, ktoré svojim deťom nikdy nepovedia. Mamy sú tiché a smutné, zmierujú sa so svojou zbytočnosťou.

Poľský sociológ Zygmunt Bauman (sám emigrant) v knihe Cizinci před branami podal zaujímavé vysvetlenie, prečo tak nenávidíme utečencov, tých biednych ľudí klopajúcich na naše dvere. Nenávidíme ich, ako každý nenávidí poslov zlých správ. Títo ľudia predsa ešte nedávno vlastnili domy, chodili do práce, pozerali televíziu, splácali hypotéku... Niečo v našom podvedomí kričí, že na ich mieste môžeme byť kedykoľvek aj my sami. To je ich posolstvo. A preto ich vyháňame, nechceme sa zaoberať ich osudmi, nechceme počuť o hrôzach, ktoré sa nám zázrakom vyhli len preto, že máme iné údaje v rodnom liste. Bauman tvrdí, že dnešná doba je neistejšia ako všetky doby pred nami. Všetko sa neustále mení, kráčame po tekutých pieskoch na mínovom poli. Istota, že niekde niečo niekedy vybuchne, nám veľmi nepomáha. Po prečítaní týchto všetkých kníh si však myslím, že to posolstvo i nenávisť tu boli vždy. Ako vraví sýrska dievčina - hrdinka jednej z poviedok, „co jsou na světě lidi, pořád někdo někomu ubližuje a někdo před někým utíká. Dneska jsme to my, zítra to bude někdo jiný. Zas někdo jiný bude žebrat u cizích dveří.“