My, učitelia, vychovávatelia, školitelia, tréneri, nielen tušíme, ale už aj objektívne vieme na základe obsažných výskumov, že odovzdávať vedomosti nestačí. Svet okolo nás, či ten malý – bezprostredný, či ten veľký – globálny, sa mení takou rýchlosťou, že sa už dávno vymanil zo starých poučiek. Prístup, ktorý môže nám, učiteľom a trénerom fúknuť vietor do plachiet a pomôcť držať s týmto meniacim sa svetom kurz, je práve globálne vzdelávanie. Prečo?
Foto: Andrea Pešková
1. Navracia do vzdelávania hodnoty
"Vo výchove je zdrojom autority prijatie zodpovednosti za svet. Autorita vychovávateľa a kvalifikácia učiteľa sú dve odlišné veci: autorita vyžaduje určitú kvalifikáciu, ale kvalifikácia sama, aj najlepšia, nemôže zaručiť autoritu. Učiteľ sa kvalifikuje tým, že má znalosti o svete a je schopný odovzdávať ich ostatným, ale autoritu má len do tej miery, do akej prijíma zodpovednosť za svet." Hannah Arendt - politologička[1]
V záplave reforiem a tlakov zameraných na výkonnosť sme sa (nielen) v našej spoločnosti akosi pozabudli pýtať, načo vlastne vzdelávame. Redukovanie účelu vzdelávania len na potreby pracovného či iného trhu spôsobuje presne to, čoho sme už niekoľko rokov svedkami. Panického hľadania hodnôt zo strany mládeže a bohužiaľ nachádzanie ich tam, kde zruční manipulátori oblečú staré ideológie do nových slov a ponúkajú lacné riešenia a ľahké vysvetlenia.[2] Nárast extrémizmu mládeže nie je dejinnou nevyhnutnosťou. Je výsledkom toho, čo sme zanedbali. A nedá sa mu čeliť tým, že pridáme hodinu dejepisu, či výlet navyše. Fakty nepomôžu. Treba zmeniť prístup.
Globálne vzdelávanie je práve prístupom, ktorý sa snaží o výchovu. Narába s faktami a vyžaduje znalosti, ale zasadzuje ich do hodnotového rámca. Nepropaguje jeden myšlienkový smer, ale stojí na základných hodnotových pilieroch európskej kultúry: úcta k ľudskej dôstojnosti, vláda zákona a dodržiavanie dohôd, tolerancia, nenásilie, dialóg. To rozširuje o (aspoň) jednu neeurópsku hodnotu a tou je úcta k prírode a životu ako takému.
„Nie je natoľko dôležité, aby deti vedeli, koľko má pavúk nôh, ako to, aby mu ich netrhali.“ Vanessa Andreotti – profesorka globálneho vzdelávania
Globálne vzdelávanie nabáda na diskusiu o hodnotách. Jeho základným nástrojom je otázka, nie konečné odpovede. Je to práve umenie klásť otázky a radosť z hľadania, ktoré v ľuďoch rozvíja. Ak hovoríme o migrácii, pýtame sa, ako zosúladiť bezpečnosť, solidaritu, blahobyt, toleranciu, patriotizmus a tradíciu. Neexistuje jedna odpoveď.
Foto: Martin Črep - Školáčka, Afganistan 2006
2. Umožňuje vidieť prepojenia
„Globálne otepľovanie nebolo definované ako kríza poháňaná nadspotrebou, alebo priemyselným poľnohospodárstvom s vysokými emisiami, alebo kultúrou áut, či systémom obchodu, ktorý nás presvedčil, že vzdialenosti vlastne nehrajú žiadnu rolu – teda cez príčiny, ktoré by vyžadovali zmeny v tom, ako žijeme, pracujeme, jeme a nakupujeme. Namiesto toho bola klimatická zmena prezentovaná ako úzky technický problém s nekonečným množstvom výnosných riešení v rámci trhového systému, z ktorých mnohé sú k dispozícii vo výpredaji Walmartu.“ Naomi Klein - spisovateľka
Svetu sa len ťažko dá porozumieť cez škatuľky učebných predmetov. Poznanie a údiv nad prírodou či umením ľudskej dômyselnosti sa nedá uzavrieť do fyziky, chémie, či dejepisu. V globálnom vzdelávaní sa snažíme hľadať súvislosti medzi životom planéty a životom ľudských spoločenstiev. Čo znamená chudoba? Aký majú na ňu vplyv klimatické zmeny? Čo tieto zmeny spôsobuje? Ako ľudia migrovali v dávnoveku a ako migrujú dnes? Ako migrujú zvieratá? Ako fungujú ekosystémy, kedy sú odolné a čo ich ohrozuje? Ako súvisí ekonomika závislá na fosílnych palivách s konfliktami vo svete? Kto vyrobil moje džínsy a koľko peňazí dostal za svoju prácu? Ako sa vyrábajú lieky? Musia pri ich vývoji nevyhnutne trpieť zvieratá? Ako vznikli hranice medzi štátmi? Prírodu nevidíme len ako dejisko histórie ľudských dejín. Ľudské dejiny nie len ako dejiny Európy či severnej Ameriky.
V globálnom vzdelávaní dostávajú hlas aj rôzne perspektívy. Ak učíme dejiny Uhorska, Československa, či Slovenska, pozrieme sa, ako tieto dejiny vnímajú dnešné menšiny (Rómovia, Maďari, Rusíni...). Existuje ženská verzia dejín odlišná od mužskej? Dobývanie „nového sveta“ bude znieť inak z perspektívy bieleho Európana, ako z perspektívy pôvodných obyvateľov, dnešných menšín. Priemyselná revolúcia a jej vynálezy sa inak javia z perspektívy bohatých vrstiev, inak z pohľadu ekológa a inak obyvateľov vtedajších priemyselných miest plných chudoby, špiny a chorôb.
Foto: Vyacheslav Mischenko
3. Podporuje kritické myslenie a zručnosti práce s informáciami
„Najlepší učitelia sú tí, ktorí vám ukážu kam sa pozerať, ale nepovedia, čo máte vidieť.“ virálny citát, autorka neznáma
Globálne vzdelávanie sa nebojí vyjsť mimo učebnicu, či dokonca mimo učebňu. Znamená odvahu skúmať svet zblízka: po kolená v potoku, s očami široko roztvorenými v galérii či planetáriu, ale aj s nosom ponoreným v mobilnej aplikácii hľadajúc správnu odpoveď vzdelávacieho kvízu. Mení sa aj smer vzdelávania. Učiteľ už nie je nespochybniteľnou studnicou múdrosti. Niekedy je facilitátorom vzájomného učenia medzi študentmi navzájom. Pomáha im osvojovať si princípy logického myslenia, overovania informácií, dialógu či debaty, a tiež používať matematické nástroje ako štatistiku, pravdepodobnosť, relativitu. Niekedy sú žiaci popredu v znalosti technológií a učiteľka sa nehanbí byť poučená. Zároveň však pomôže žiačkam spracovať a posúdiť to, čo technológie prinášajú a poskytujú. Učiteľ sa nikdy nevyrovná internetovému vyhľadávaču. Na rozdiel od neho však dokáže pomôcť vytriediť „zrno od pliev“. A to sa nedá inak, než trénovaním. Nekonečným pýtaním sa, robením chýb v bezpečnom prostredí, kde nehrozí zosmiešnenie, šikana, či sekírovanie autoritou. Podrobovanie fantastických správ kritickému zhodnoteniu znamená, že v istom momente môžu aj žiaci položiť nepríjemnú otázku o pravdivosti výskumu Mesiaca. V triede, kde prebieha globálne vzdelávanie, nebýva často ticho. Ale často počuť úprimný smiech. Lebo humor je najlepšou zbraňou proti konšpiráciám a ideológiám, ktoré samy seba spravidla berú „smrteľne“ vážne.
4. Prepája teóriu z praxou a učenie s akciou
„Je možné, že najdôležitejší účinok recyklácie nie je na prvom mieste úspora surovín, ale zapojenie osobných záujmov občanov do ochrany životného prostredia.“ Erazim Kohák – filozof a ekológ
Globálne vzdelávanie má ešte jednu „nebezpečnú“ charakteristiku. Stiera hranice medzi poznávaním, osvojovaním si zručností a snahou meniť svet. Pritom „svetom“ samozrejme môže byť okolie školy, vlastné sídlisko, dedinský potok, mestská knižnica či sušienky, ktoré jedia deti na raňajky. Nie každá brigáda „dobrovoľne – nasilu“ však spĺňa charakteristiky tohto prístupu. Aj upratovaniu parku by mala predchádzať diskusia o jeho kvalite, význame, možnosť spolupodieľať sa na rozhodnutí, čo tam budeme robiť, diskusia s príslušným predstaviteľom samosprávy, ktorý má daný park na starosti a následne pokus o prevenciu znovuznečistenia daného miesta cez online či offline aktivity. Cítite ten rozdiel? Ak chceme, aby sa žiačky, študenti, deti, či dospelí cítili zapojení, nestačí im len dať do ruky metlu a skríknuť: „Toto urobíš!“ Na Slovensku máme krásne príklady parkov, kde prebieha globálne vzdelávanie a úžitok má z neho rovnako flóra a fauna parku, deti, ale aj miestna komunita.[3]
Detské protesty za opatrenia proti zmene klímy dávajú skvelú možnosť pre globálne vzdelávanie. Môžu nás naučiť, že aj keď sami perfektne recyklujeme odpad, k zmene to nestačí. A naopak, nestačí si len „zademonštrovať“, treba byť pripravený vzdať sa istej pohodlnosti, presadnúť z auta na bicykel či viac používať nohy. Hodina geografie sa môže rozšíriť o ekologickú a sociálnu problematiku ako sa tomu stalo v jednej českej škole, kde žiaci vytvorili detskú kampaň a listami s výrobcom sladkostí dokázali zmeniť zloženie sušienok, v ktorých sa odvtedy nepoužíva palmový olej.[4]
Často sa školy boria s tým, že predsa politika do školy nepatrí. Nepochybne áno, ak politikou myslíme propagáciu politických strán. Do školy nepatria ani sekty či hnutia presadzujúce ideológie, ktoré sú v rozpore so základnými zákonmi nášho štátu. Ak však politikou myslíme rozhovor o horúcich politických témach ako migrácia, práva menšín, korupcia, či klimatická zmena – takáto politika do školy rozhodne patrí. Ak ju totiž vyženieme zo škôl, nájde si k deťom cestu cez iné kanály, ktoré spravidla neumožňujú otázky, len jediné „správne“ odpovede. Mnohí si ešte pamätáme režim správnych odpovedí a ak spomíname úprimne, nežilo sa v ňom dobre.
Foto: Zora Paulíniová
5. Vychováva k demokratickému občianstvu
„...neverme revolucionárom, verme vzbúrencom! Nie revolúcie, ale neustále rebélie, vzbury skupín, jednotlivcov, niekedy aj celých národov, náhle a nepredvídané, inšpirované nie znalosťou zákonov dejín, ale urážkou, ponížením, zradenou pamäťou! ... Nepotlačiteľná ľudská spurnosť vybuchujúca nepredvídane ´tu a teraz´ premieňa svet na miesto, v ktorom sa dá žiť. ... Nie jedna víťazná revolúcia, ale stovky drobných akcií oslobodzujú. Vzbura nikdy nevíťazí, len prispieva k celkovej odolnosti ľudského rodu, jej hrdinovia sa vpisujú navždy do našej pamäti a pripravujú tak únik z každého budúceho poddanstva. Revolucionár sa odpútava od prirodzených pút k druhým ľuďom, zbavuje sa svojich škrupúľ a bezvýhradne sa dáva do služieb dejinnej nevyhnutnosti. Naopak vzbúrený vojak odmietne vykonať rozkaz, pretože súcití s obeťou, vzbúrený ekonóm odmieta logiku svojej profesie zoči-voči ničenej prírode, vzbúrený vedec odmieta obmedzené kritériá svojej komunity. Nie revolúcia, ale neustála ochota k vzbure nás zmieruje s human condition.“ Václav Bělohradský - filozof
Mierou úspešnosti v globálnom vzdelávaní nie je množstvo poznatkov, ale zvedavosť, ktorú dokážeme v deťoch či mladých ľuďoch vzbudiť, miera záujmu o veci verejné, o svoju obec, mesto, región, Slovensko. Miera toho, že sa nielen vedia pohoršiť nad miznutím dažďových pralesov v Amazonke, ale aj prispieť k oprave pamätníčka miestnemu národnému buditeľovi na dedinskom cintoríne. Demokratické občianstvo neznamená odpoveď, koho majú prvovoličky voliť. Je to spôsob života, ktorým politiku vnímame ako vec verejnú. Politiku nekonzumujeme ako balíček čokolády, za ktorý si zaplatíme v supermarkete, kde za svoje peniaze očakávame štandardnú chuť a kalórie. Nečakáme, že nám našu budúcnosť niekto pripraví, vyrobí, ušije na mieru.
Demokratické občianstvo zahŕňa rôzne prístupy a filozofie. Môžeme byť konzervatívni či liberálni alebo socialisti, veriaci či ateisti, väčšina či menšina. V demokracii sa hrany názorových prúdov obrusujú v diskusii. Konflikty sa neriešia referendom, ale zvažovaním, diskutovaním na rôznych fórach, počúvaním argumentov a hľadaní najmenej bolestivých riešení. Demokratické občianstvo zahŕňa aj odvahu hovoriť o hodnotách a ideáloch.
„Solidarita je jeden z kľúčových faktorov napredovania sveta. Treba jej v tichosti priúčať deti od ich narodenia až do dospelosti, treba ju stále pripomínať medzi dospelými. Prejavmi solidarity nezachraňujeme len núdznych, zachraňujeme tento svet i seba.“ František Mikloško – kresťanský disident a politik
A čo k tomu treba?
Možno mnohí z vás robíte globálne vzdelávanie bez toho, aby ste ho tak nazývali. Ak sa vidíte v týchto piatich dôvodoch, je pravdepodobné, že tomu tak je. Globálne vzdelávanie nevyžaduje zvláštne pomôcky či finančné dotácie. Vyžaduje odvahu. Odvahu učiteľa priznať pred žiakmi, že nenosí v hlave gúgl. Odvahu dovoliť žiakom pomýliť sa. Odvahu diskutovať a spracovať aj kontroverzné či provokatívne otázky. Odvahu budovať svoju autoritu nie na disciplíne vynútenej krikom, ale na láskavej zodpovednosti za svet. Odvahu postaviť sa pred rodičov a obhájiť, prečo namiesto memorovania letopočtov deti celú hodinu „prekecali“.
Na Slovensku máme mnoho učiteľov, ktorí robia či skúšajú prístupy globálneho vzdelávania. Nie všetci majú podporu zvonka, musia si sami hľadať zdroje a stále sa sami učiť a zlepšovať. Možno niektorým z nich vyčítajú, že „vymýšľajú“ a opúšťajú zabehnuté pravidlá. Ak sa však rozhliadneme po úspešných národoch Európy, napríklad tých na sever od nás, vidíme, že asi to robia dobre. Odvaha sa vypláca, vzbura nás posúva vpred.
Odkazy
[1] Citované podľa: Václav Bělohradský: Společnosť nevolnosti. Praha 2014.
[2] Pozri napr. výskumnú štúdiu Mladí ľudia a riziká extrémizmu Inštitútu pre verejné otázky
http://www.ivo.sk/8205/sk/aktuality/mladi-ludia-a-rizika-extremizmu; alebo Príčiny radikalizácie mládeže vo veku 14 až 17 rokov – výskum Iuventy
https://bit.ly/2YZSHuD
[3] Jedným z mnohých príkladov je mestský park Lánice, ktorý zachránilo a dodnes sa oň stará miestne združenie Slatinka. Je príkladom spolupráce miestnej komunity, škôl, a samosprávy http://www.slatinka.sk/projekty/projekt/4/prirodne-lokality-v-meste
[4] V Čechách pred pár rokmi prebehla kampaň organizovaná školskou mládežou, v rámci ktorej presvedčili spoločnosť OPAVIA, aby prestala vo výrobkoch Brumík používať palmový olej. Inšpirované úspechom, podobnú kampaň organizovali aj školy na Slovensku a začali komunikovať so spoločnosťou SEDITA vyrábajúcou okrem iného populárny výrobok Horalky. https://bit.ly/2MXvo2r aj vďaka takýmto aktivitám sú výrobcovia motivovaní hľadať iné suroviny do svojich výrobkov a výrazne ich zloženie označovať na obaloch.
Článok vznikol v rámci projektu SAMRS 2017/RV/2/1.
