Nie sme sprostí, len sa bojíme vlastného štátu. Niekoľko poznámok k výskumu o slovenských ľuďoch a klimatickej kríze 2023

Sme naozaj takí hlúpi?

Keď odborníci z Institutu 2050 zverejnili výsledky tohto veľmi precízneho výskumu, reakcia niektorých mudrlantov bola zhruba: Ľudia tomu aj tak nerozumejú, nevedia základné fakty, nevedia, čo je to Európska zelená dohoda, nerozumejú, s čím vlastne súhlasia. Celkovo vzaté, z niektorých reakcií analytikov vyplývalo, že ľudia na Slovensku sú tupí a zaostalí, ako si to bohužiaľ často opakujeme. Nechcem komentovať niektorých intelektuálov, ktorí sa vyžívajú v nepodložených tvrdeniach o negatívach slovenskej povahy a stavajú si na nich svoju popularitu. Tvrdím len, že nemajú pravdu. 

Oprávnenejší je už skepticizmus ochranárov, ktorí sa pýtajú: Kde sú tí ochrancovia prírody? Prečo teda volia strany, ktoré drancujú naše lesy, podriaďujú potreby ľudí a ochrany prírody developerom, nestarajú sa o kvalitu ovzdušia a dovoľujú vypúšťať do riek jedy? 

Tie dáta sa však dajú čítať aj veľmi optimisticky. Neznamená to, že keď sa ľudia považujú za ochrancov prírody viac ako katolíkov, liberálov, či vlastencov, aj sa tak správajú. Jeden z autorov výskumu, ekopsychológ Jan Krajhanzl to prirovnáva ku vzťahu k zdraviu: “To že tvrdím, že si vážim zdravie ešte neznamená, že zdravo žijem.” Môžeme ľuďmi opovrhovať a vysmievať sa im, alebo sa snažiť pochopiť, ako a prečo si myslia to, čo si myslia. Podľa mňa je fantastické, že ľudia na Slovensku majú vzťah k prírode, akokoľvek "teoretický" a romantický. Je to dobrá štartovacia čiara na rozhovory o budúcnosti. Mimochodom, klimatickú krízu vnímame urgentnejšie ako Česi a tiež k Európskej zelenej dohode (Green Deal) máme pozitívnejší vzťah.

Čo nás rozdeľuje? 

Nemáme radi zákazy. Sme unavení z neustáleho poučovania autoritami, čo môžeme a čo nemôžeme robiť. Dosť razantne odmietame možnosť zákazu spaľovacích motorov, či obmedzovanie spotreby mäsa. Na druhej strane pripúšťame, že nežijeme zdravo ani šťastne. Mnohí súhlasíme s tým, že možno keby sme menej nakupovali a menej sa ponáhľali, žilo by sa nám lepšie. Rozumieme, že premena hospodárstva a spoločnosti bude ťažká, ale veríme v dlhodobé plusy týchto zmien. Trápi nás poľnohospodárstvo, sucho v záhradách, aj kvalita potravín na našom stole. Z toho vyplýva: Nesiahajme si na slaninu 🙂, ale hovorme spolu o kvalitnej pôde a zdravých slovenských potravinách. 

Čo nás ale desí je náš štát a jeho inštitúcie. Neveríme, že to zvládneme. Máme veľkú nedôveru v to, že premena ekonomiky a spoločnosti bude spravodlivá a férová. Nehovorím, že sme čistí ľudomili a jasné, že je v nás veľa nepriateľských názorov voči rôznym skupinám obyvateľstva. Prekvapivo však téma klimatickej zmeny a ochrany prírody nás rozdeľuje oveľa menej, než by sme to očakávali na základe výrokov politikov a političiek, či analýzy sociálnych sietí. Výskumníci tiež prekvapivo nezistili generačné, regionálne, či iné rozdiely kopírujúce naše sociodemografické parametre. Čo nás reálne rozdeľuje, je typ sledovaných médií. Teda naše názory sa trieštia na základe toho, odkiaľ čerpáme informácie. Hm.

Kde sa mýlime? 

Výskum ukázal, že na Slovensku zrejme nemáme dostatok základných informácií. Nevieme napríklad, že Slovensko sa otepľuje rýchlejšie než väčšina Európy, ani to, kde si stojíme v emisiách na hlavu v porovnaní so susednými štátmi. Nevieme tiež, že klimatická zmena nerovná sa ozónová diera ani smog v meste. 

Myslím si však, že nie je úplne fér poukazovať len na medzery v informovanosti, hoci sa ľudia aj podľa tohto výskumu naozaj trochu strácajú v množstve faktov, tvrdení a hoaxov. Dá sa na to pozrieť aj tak, že štát zlyháva v informovaní ľudí. Videli ste nejakú zrozumiteľnú národnú informačnú kampaň o otázkach zmeny klímy či ochrany prírody? Nemali ste kde, lebo médiá sú plné reklamy na automobily a iné prepotrebné produkty, ktoré nám sľubujú nekonečné šťastie. Trochu to pripomína situáciu počas pandémie, keď informovanie a zmysel opatrení prudko zaostával za potrebou akejkoľvek zmysluplnosti. Aj vtedy bolo národným športom vysmievať sa ľuďom, ktorí odmietali očkovanie. A končilo to násilím na verejnosti.

Zlá informovanosť však nemusí byť chybou systému. Možno významná časť súčasných elít naozaj nemá záujem o férovú diskusiu založenú na dátach. To by totiž museli priznať, že nútiť bežných ľudí vzdať sa auta nie je fér. Museli by hovoriť napríklad o potrebe zastaviť tzv. emisie luxusu (súkromné lietadlá, jachty, nákladné rezidencie, luxusné exotické dovolenky...). Museli by priznať, že predtým, ako začnú väčšine obyvateľstva vnucovať obmedzujúce a nepríjemné zmeny, je nevyhnutné zmeniť štruktúru dopravy, energetiky, priemyslu. Lebo nie každé opatrenie má rovnaký dosah. Cyklodoprava ovplyvňuje pohodu obyvateľov, ale emisie skleníkových vplyvov ovplyvňuje ďaleko viac energeticky nákladná výroba surovín na ďalšie trh zaplavujúce nepotrebné výrobky. 

Museli by otvoriť otázky základných hodnôt, ktoré sú ľuďom vštepované kapitalizmom - napríklad, že je dobré chcieť stále viac, že možnosti sú nekonečné, že to, že bohatí majú čoraz viac je v poriadku, lebo si to zaslúžia alebo že je nemorálne, aby ľudia žiadali akúkoľvek podporu od štátu.

Je to naozaj také čudné, keď neveríme, že štát, ktorý nezvládol globálne výzvy posledných rokov, nás prevedie klimatickou krízou bezpečne? Nie, nie sme sprostí. Len niektorí ľudia pri moci sa boja ťažkých otázok, preto názory ľudí neberú vážne. Zmena klímy je pre ľudí dôležitejšia, než to odzrkadľuje politická debata. A to je dobre. Poďme sa o tých veciach rozprávať.

Poznámka:

Text vznikol na základe dát z reprezentatívneho výskumu Slovenská klíma 2023, ako aj diskusií pri prezentovaní jeho výsledkov s autormi Tomášom Chabadom a Janom Krajhanzlom. Názory vyjadrené v texte sú výlučne názormi autorky.

Rozhovor o výsledkoch výskumu v podcaste Cena konfliktu nájdete tu: