„Príbehy sú dôležitejšie než to, že máme protiľahlý palec,“ povedala v rozhovore pre The Times Shonda Rhimes, významná televízna producentka a scenáristka (jej najznámejším dielom je seriál Grey’s Anatomy, u nás známe ako Chirurgovia). Využime toto odvážne tvrdenie k zamysleniu nad tým, aký význam majú príbehy v našich životoch.
Cez príbehy si budujeme povedomie o tom, kým sme – ako jednotlivci, rodiny aj komunity. Prostredníctvom nich sa snažíme pochopiť historické súvislosti, ktoré ovplyvňujú súčasnosť. Zároveň nám príbehy ponúkajú možnosť vidieť a prežívať svet očami iných. Na chvíľu – v prítmí kina alebo zhrbení nad knihou – precítime emócie hlavných postáv akoby boli naše vlastné. Poznáte to: plač, strach, nadšenie, vzrušenie, smiech...
Je to prirodzený a rokmi overený spôsob, ako cez príbehy odovzdávať hodnoty ďalším generáciám.
Ako to funguje
Príbehy zachytávajú rôzne ľudské skúsenosti, zážitky zvierat alebo dokonca predmetov (možno si práve teraz spomeniete na svoju učiteľku literatúry a termín personifikácia). Práve toto im dáva silu – opierajú sa o to, čo sme sami prežili a prežívame. Vďaka vlastným zážitkom, túžbam a splneným či nesplneným prianiam dokážeme pochopiť a precítiť podobné situácie v životoch iných.
Napríklad: Aha, ani jej to nevyšlo na prvýkrát! Alebo: Aj on musel zvládnuť rozvod a má tri deti. Alebo ešte: Ani jej sa nepáčilo pracovať so skorumpovaným šéfom! Sila príbehov je v tom, že hovoria univerzálnym jazykom – jazykom osobných ľudských skúseností.
Mýlili by sme sa však, ak by sme si mysleli, že príbehy existujú hotové samy o sebe – ako niečo, čo stačí len prepísať. Také jednoduché to nie je. Príbeh treba vytvoriť, jemne a premyslene ho poskladať. Pomôžeme si tu známym prirovnaním Antona Pavloviča Čechova, ktorý písanie príbehov prirovnal k práci sochára, ktorý odstraňuje všetko nadbytočné, až kým neostane to podstatné. Alebo princíp “Čechovovej pušky”: Ak v prvom dejstve visí na stene puška, musí z nej niekto neskôr vystreliť.
Písanie príbehov je veľmi subjektívny proces výberu a zoraďovania jeho častí. V súčasnosti najúspešnejšie príbehy (ako hollywoodske kasové trháky) využívajú tzv. High Concept prístup (možno preložený ako silný koncept). Je to premyslený a rokmi overený spôsob, ktorý autorov vedie pri budovaní príbehu. Určuje napríklad, kedy postaviť hlavného hrdinu pred ďalšiu prekážku, kedy odhaliť niečo z jeho minulosti alebo ako vzbudiť sympatie voči negatívnemu hrdinovi.
Pre bežnú pracovnú komunikáciu nie je potrebné podrobne študovať komplikované dramatické štruktúry. Pri tvorbe príspevkov na sociálne siete, blogov, článkov či podcastov nám zvyčajne stačí jednoduché rozdelenie na úvod, jadro a záver.
High Concept prístup však nie je len o štruktúre. Môže nám poslúžiť ako inšpirácia pri výbere hlavného hrdinu pre naše príbehy. Jedno z jeho základných pravidiel hovorí, že ideálny hrdina je ten, kto musí na ceste k svojmu cieľu prekonať čo najviac prekážok. Ak navyše prejde aj výraznou vnútornou zmenou a na záver získa niečo oveľa cennejšie, než o čo pôvodne usiloval? O to lepšie.
Napadá vám niekto, na koho by tento popis sedel?
Ako spoznáš dobrý príbeh: nečakané perspektívy a zraniteľnosť
Pri písaní príbehu sa spýtaj sám seba: Baví ma to, čo tvorím? Smejem sa, pohltilo ma to, alebo ma to už teraz nudí na smrť? Ak to baví teba, je veľká šanca, že to bude baviť aj tvoje publikum.
Dobrý príbeh môže priniesť nečakanú perspektívu na známe situácie. Skvelým príkladom je kniha On Boxing od Joyce Carol Oates. „Box nie je o rozdávaní úderov, ale o ich prijímaní a zvládaní bolesti.“ Tento postreh ponúka nový pohľad na boj v ringu – mení ho z čisto fyzického úsilia o víťazstvo na vnútorný zápas boxera, možno až proces sebapoznania: Koľko úderov zvládnem? Čo mi ešte stojí za to?
Boxér sa z „mašiny na víťazstvo“ premieňa na zraniteľného človeka. Tento pohľad odhaľuje jeho silu no zároveň aj slabosti a vytvára priestor pre hlbšie pochopenie a empatiu.
Počas reportáže o následkoch hurikánu Katrina nedokázala novinárka Robin Roberts zadržať slzy. V tej chvíli bola presvedčená, že zaručene príde o prácu. Ako profesionálka si uvedomovala, že pri takejto práci sa od nej očakáva čo najviac objektívne a faktické hodnotenie situácie. Slzy však odhalili emócie, ktoré podľa bežných štandardov do reportáže nepatria.
Robin Roberts o prácu neprišla. Jej emocionálny prejav, ktorý odhalil jej zraniteľnosť, spojil divákov s komunitou, o ktorej rozprávala, a dokonca priniesol reálnu finančnú pomoc tým, ktorí ju najviac potrebovali. Iste, bola to výnimočná situácia, no nádherne ilustruje, že zraniteľnosť môže v určitých prípadoch výrazne posilniť silu príbehu.
Príbehy nie sú len o slovách – sú o spojení, ktoré vytvárajú medzi rozprávačom a poslucháčom. Práca so zraniteľnosťou – či už našou vlastnou, alebo zraniteľnosťou našich hlavných postáv – môže toto spojenie ešte viac prehĺbiť. Aj zraniteľnosť má však svoje pravidlá. Ak ich správne uchopíme, dokážeme komunikovať skutočne autenticky: v súlade so svojimi hodnotami a zároveň úprimne, s rešpektom k ľuďom, ktorých príbehy rozprávame.
Zdroje:
fotos: Pexels.com
https://shalinisardana.wordpress.com/2013/11/01/on-boxing-by-joyce-carol-oates/
https://www.ted.com/talks/shonda_rhimes_and_cyndi_stivers_the_future_of_storytelling?subtitle=en
https://www.facebook.com/watch/?v=10153072361972061
https://www.tvinsider.com/32133/robin-roberts-reflects-on-hurricane-katrina-and-crying-on-national-tv/
