Z vlaku na stanici v Hainburgu vystúpil drobnejší ryšavý chalan v okuliaroch. Ospravedlnil sa, že bude mať čas iba hodinu a pol, prvým možným vlakom musí odcestovať naspäť do južného Rakúska na rodinné stretnutie, pretože mu umrel starý otec. Pôvodne to mala byť oslava narodenín. Do konverzácie o našich rozdielnych odpovediach v dotazníku sme sa teda pustili ihneď.
S Nikom som sa stretol vďaka projektu nemeckého denníka Zeit-online, „Európa sa rozpráva“. V online vydaniach rôznych denníkov zo 14tich Európskych krajín svietili počas mesiacov marec a apríl otázky týkajúce sa Európskej Únie, ako napríklad „Zlepšuje EU kvalitu života jej občanov?“, „Mali by mať Európske krajiny prísnejšie kontroly hraníc?“ „Je v Európe príliš mnoho prisťahovalcov?“. Kto chcel, mohol na ne odpovedať. Algoritmus potom vyhľadal dvoch ľudí, ktorí na otázky odpovedali opačne a prepojil ich navzájom. S Nikom sa nám podarilo stretnúť.
Po krátkej výmene informácií o vzdelaní a práci ktorú robíme začal Niko veľmi rýchlo reagovať na informácie, ktoré som v opise seba samého uviedol ja.
Niko: „Keď si napísal, že sa obávaš rastúceho extrémizmu, čo si tým myslel?“
Lukáš: „Že sa medzi ľuďmi šíri panika a strach a populisti v politike sa vezú na vlne veľmi radikálnych naratívov, ktoré môžu vyústiť do násilia voči ľuďom, ktorí nikdy nič zlé neurobili“
Niko: „No áno, ale nie je to len reakcia na príliv utečencov a migrantov?“
Lukáš: „Áno, je a rozumiem tej reakcii, rozumiem tomu strachu ľudí. Je prirodzený, no prekážajú mi prehnané reakcie, ktoré sú často šírené z nedôveryhodných zdrojov, sú preukázateľne vymyslené“
N: „Mne sa to tiež nepáči, keď sa medzi ľuďmi šíria neoverené informácie. Ja pracujem pre ekonomický think-tank, v otázkach ekonomiky som veľmi liberálny. Z analýz, na ktorých pracujeme mi vychádza, že som za voľnejší trh, pohyb pracovnej sily, výmenu tovarov a služieb. S tým súvisí aj pohyb obyvateľov. No v kultúrnych otázkach som viacej konzervatívny a myslím si, že by sme mali zachovať náš kultúrny priestor taký, aký je teraz. Bojím sa, že tu bude žiť viacej Nigérijcov a Turkov ako nás Rakúšanov. A blbé je, že za tento môj názor mi niektorí ľudia nadávajú do náckov“
L: „Fúúha. To mi príde skutočne prehnané. Podľa mňa to je legitímna obava. Osobne považujem takéto označovanie voči tebe za neférové. Ale keď sa pozriem na Viedeň, ktorej už 40% ľudí tvoria cudzinci a napriek tomu Viedeň pravidelne vyhráva svetové rebríčky v kvalite života, mám pocit, že tá diverzita vám nejako neubližuje.“
N: „No, Viedenčania by s tou kvalitou asi nesúhlasili, ale OK, keď som bol v Los Angeles, tak som si hovoril, že ako dobre je vo Viedni. Dokonca si myslím, že diverzita je do určitej miery dobrá a potrebná. No ja vnímam problém napríklad v tom, že máme vo Viedni štvrť, kde v domácom prostredí iba 5 % detí hovorí po Nemecky. Deti cudzincov, najmä Eritrejcov, Sýrčanov a Iračanov chodia do nekvalitných škôl a dáta nám ukazujú, že z chudobného prostredia a nekvalitných škôl vyjdú zase len chudobní ľudia. To nie je dobré ani pre nich, ani pre nás. A tiež si tí ľudia so sebou prinášajú svoju kultúru, ktorá je iná ako tá naša“
L: „Súhlasím. Máme podobné problémy s Rómskou menšinou a nevieme si s tým rady. Na Slovensku nie sme na viac cudzincov pripravení, deje sa príliš rýchlo“
N: „Presne, nie sme pripravení“
L: „No dobre, ale čo s tým? Keď už tu sú, keď už tu tie problémy máme?“
N: „No nemyslím si, že teraz tu za hodinu a pól prídeme na riešenie“
L: „To určite nie, ale chcem povedať, že aj keď sprísnime kontroly hraníc a imigračnú politiku, ktoré sú už aj tak dosť prísne, tak už tu cudzincov máme a budeme mať a asi je našou úlohou zabezpečiť pre nich čo najlepšie podmienky, aby sme sa práve tým problémom, ktoré spomínaš vyhli. Ako si povedal, taký problém nie je pre nikoho dobrý. A ak nechceme, aby sa nám tu vzbúrili, aby dochádzalo k násiliu, tak sa musíme pokúsiť rozprávať o tom, čo nás spája. Ja si napríklad myslím, že každý, či už my alebo cudzinci, chceme žiť v bezpečnom prostredí. Nepoznám človeka, ktorý by nechcel bezpečné prostredie pre svoju rodinu. To chceme všetci. Nemali by sme pracovať na tom, aby sme sa tu všetci aj bezpečne cítili? Nemôžeme predsa všetkých cudzincov odtiaľto zrazu len tak vyhodiť. To sa nedá. Či už sme liberáli, alebo konzervatívci, doprava, alebo doľava, nemalo by práve hľadanie riešení byť tým, čo nás spája?“
Táto myšlienka sa Nikovi veľmi pozdávala. V rozhovore sme pokračovali rýchlo ako dve rakety, povedali sme si množstvo ďalších vecí a postupne sme prichádzali na to, že máme na danú problematiku vlastne veľmi podobné pohľady, i keď každý trochu inak. Niko vďaka nášmu rozhovoru pochopil, že na Slovensku a ostatných krajinách V4 máme politikov, ktorí sa svojou ideológiou skutočne približujú tomu, čo by aj on sám označil za fašistov a že populizmus, aký predvádza súčasná rakúska vláda, ktorú volil, môže mať na ich ukotvenie v širšej populácií veľmi negatívny a nebezpečný vplyv. Ja som pochopil, že v ľuďoch ako Niko sa kumulujú negatívne emócie najmä preto, že ich trochu iný pohľad na vec je označkovaný, považovaný za fašistický, neumožňujúci dialóg. Takýto prístup ľudí vzďaľuje od toho, aby rozmýšľali nad skutočnými riešeniami, pretože majú plne ruky práce s obranou vlastnej identity a názorov. V tomto robia zase ľudia, často označovaní za liberálov chybu (viac o rozdieloch medzi liberálmi a konzervatívcami v tomto výbornom blogu od Petra Guštafíka). Obaja sme sa zhodli na potrebe konštruktívneho a neustáleho hľadania možných modelov fungovania spoločnosti a to si vyžaduje veľa dialógu a veľa vzájomného počúvania. Dohodli sme sa, že sa stretneme znova.
A s denníkom Zeit-online pracujeme na tom, aby sme podobnú aktivitu už čoskoro prinesli aj na Slovensko.
