Postrehy z rozhovorov s Haraldom Weilnboeckom a z konferencie Iuventy „O extrémizme bez extrémov“.
Príjemne tým šokoval časť publika na konferencii. Nebolo jasné, čo si o výroku medzinárodného experta na extrémizmus myslí prítomný minister školstva Peter Plavčan. Niekoľko minút predtým minister uviedol ako sa máme dívať na utečencov, ktorí by mohli prísť na Slovensko. V súlade s očakávaním zopakoval ideologickú frázu o tom, že utečenci môžu zvyšovať extrémizmus, „lebo medzi nimi sú mnohí, ktorí chcú našej krajine ublížiť“. V tejto otázke je najinformovanejší Nemecký Federálny úrad pre kriminálneho vyšetrovania. Ten vyvrátil tento často opakovaný blud. Utečenci, ktorých v poslednom roku prijalo Nemecko, nemajú vyššiu kriminalitu ako „domáci“. http://www.dw.com/en/report-refugees-have-not-increased-crime-rate-in-germany/a-18848890) Ale ľudia v sále sa začali pre istotu obzerať. Bolo by užitočné vedieť, kde sa schovávajú tí „bubáci“, prezlečení za ľudí na úteku. Ale široko-ďaleko nikto, len minister a sprievod jeho úradníkov s tajomnými úsmevmi. Harald Weilnböck pôsobí ako poradca pre európske vlády Európsku komisiu. Na protiutečeneckú rétoriku je zvyknutý. Viac ako desaťročie sa stretáva s ľuďmi, ktorí šíria podozrievavosť a predsudky. Stretáva ich v nemeckých školách, na futbalových štadiónoch a niekedy aj vo väzniciach. Takže aj po tomto ministrovom príhovore vyskočil a (keď to skrátime) povedal: Pán minister práve vyslovil niekoľko zaujímavých myšlienok ... viete s podobnými myšlienkami sa stretávam často... Naposledy som mal konzultácie v Estónsku. Tam sa všetci boja utečencov, strach a panika sa šíri po celej spoločnosti. Tak som sa pýtal, prosím, o kom hovoríme, koľko utečencov tu máte? A odpoveď bola – sedem. Tak vravím, ale sedem ...čo? Sedem tisíc, sedemsto tisíc...? A odpoveď bola – nie..., ...sedem. Sedem osôb. Tak som im povedal. Ak chcete znížiť radikalizáciu spoločnosti, ak chcete naozaj pomôcť ľuďom aj ekonomike Estónska, tak v krajine potrebujete viac cudzincov. Prijmite ich viac, pomôže to vám všetkým. A to isté chcem poradiť aj vám na Slovensku. Krajina nemôže prosperovať, ak sa ľudia odmalička neučia vzájomnej dôvere. V modernom svete sa nemožno rozvíjať, ak nepoznáme iné kultúry. Naozaj komunikovať s inými sa nedá cez emaily. To sa dá len ak v sebe pestujeme empatiu a porozumenie tomu, čo sa nám spočiatku nezdá, čo je iné, čomu nerozumieme. Len tak, cez priamu skúsenosť a prekonávanie drobných konfliktov, sa dá naučiť niečo o inakosti. Bez takejto skúsenosti –sa veľmi ľahko šíri uzavretosť a neskôr aj extrémizmus. V Nemecku vidíme, že najväčší odpor voči utečencom je v dedinách a oblastiach, kde žiadni nie sú. Ľahko sa vytvárajú predsudky voči niečomu s čím nemáme priamu bezprostrednú skúsenosť. Je to náročné pre nich aj pre nás, ale skúsme dôverovať aj ľuďom z iných kultúr. Ktorý podnikateľ príde do krajiny, kde mu dávajú pocítiť, že je iný, kde sa na neho dívajú s nedôverou? Prijmite aj na Slovensku cudzincov – urobte ten experiment. V Estónsku som radil, že na začiatok možno bude stačiť ak ich prijmú 100 000. Vy by ste ich mohli predbehnúť. Priamu skúsenosť s cudzincami by malo mať čo najviac ľudí. Z publika prišla otázka, či by sa pri prijímaní cudzincov nemalo rozlišovať, či ide o utečenca alebo migranta. A Haraldova odpoveď bola jednoznačná: Nie. Z hľadiska akceptovania cudzincov a inakosti, je takéto rozlišovanie nepodstatné. Harald niekoľkokrát zdôraznil, že nemeckí predstavitelia a kancelárka Merkelová urobili pri zvládaní utečeneckej krízy viacero chýb, ale základná filozofia, že akceptovanie cudzincov v krajine jej viac pomôže ako poškodí je krátkodobo, ako aj z dlhodobej perspektívy, správna. Už nežijeme v 20. storočí zopakoval Harald. Mali by sme si osvojiť oveľa otvorenejší prístup k inakosti.
Neonacisti či islamskí fundamentalisti sú nebezpečím pre demokraciu. Ale nemožno ich poraziť internetovými protikampaňami. Harald hovorí, že cez internet možno radikalizovať, ale žiaľ nedá sa deradikalizovať. Žiadne aj vymakané „counter-naratívy“ a zosmiešňovanie radikálov nepomáha. Neonacisti nemajú zmysel pre humor. V satire sa rozpoznávajú, jasne vidia, že sú terčom posmechu, ale nerozumejú tomu a ich zosmiešňovanie ich iba utvrdzuje a uzatvára do seba. Na humor reagujú agresiou, nič iné nepoznajú. To, čo pomáha, je načúvanie, diskusia zoči-voči a vlastný príklad. To, že niekto je ochotný vypočuť si frustrácie, ktoré ich priviedli do extrémistických hnutí môže byť cesta - hovorí Harald. V sieti RAN (Radicalization Awareness Network) sme sa snažili pomenovať, čo funguje, keď sa bývalí radikáli snažia poľudštiť. Keď opúšťajú radikálne hnutie, čelia pokazeným priateľstvám, niekedy aj snahám o pomstu „zradcom“. Uvažujú ako sa vymaniť zo životnej dráhy kde ich čakajú len ďalšie útoky, väzenia, neistý život na úteku. Haraldova organizácia radí aj v tom ako pripraviť takú „exit stratégiu“. A experti RAN, ktorí dlhodobo pracujú s pavicovými aj ľavicovými radikálmi, s islamistickými či kresťanskými fundamentalistami a dokonca aj s ľuďmi, ktorí sa snažia dostať zo závislosti od drog konštatujú tie isté pravidlá. Tým ľuďom nepomáha, keď sú zatlačení do kúta, keď sa im donekonečna pripomína ich vina, za to, že v minulej fáze života zblúdili. To čo potrebujú je otvorený dialóg. Naozajstný ľudský záujem. Rozprávanie o svojich príbehoch, zdieľanie s jednotlivcom, aj v skupine. „V 70-tch rokoch sa v Nemecku a západnej Európe formovala prvá vlna pravicových radikálov a nevenovali sme sa im. Mysleli sme si, že s fašistami sa nehovorí. Dnes sa stretávame s ich deťmi a čudujeme sa odkiaľ sa u nich berú radikálne postoje. Mnohí ich prebrali od rodičov. A nám dochádza, že pred 40 rokmi sme urobili chybu“, uzatvára Harald.
Zopakujeme tú istú chybu aj na Slovensku?
