Konflikty

Moc bezmocných nie je v peňaženkách alebo 5 dôvodov, prečo nestačí vymeniť vládu

Slovenskom prechádza strašidlo. Strašidlo občianskeho aktivizmu. Desaťtisíce vyšli na námestia, podpisujeme petície, noríme nosy do správ každých pár minút, nosíme odznaky, rámujeme si fotky na sociálnych sieťach. Asi sme sa naozaj ocitli vo výnimočnom roku. Slovensko sa prebúdza a naša ťažkopádna hymna opäť nadobúda význam. Zdvíhame hlavy od tupej každodennosti, otrasení tragédiou – poslednou kvapkou v pretekajúcom pohári, a žiadame. Žiadame od politikov slušnosť, zákonnosť, spravodlivosť. Žiadame novú, dobrú vládu. Žiadame inú krajinu.


  • Zdieľajte s okolím

    • Zuza Fialová

      Zuza Fialová

      22.03.2018 / 7 minút čítania / prečítané 1915x

„Nie pravda je dôležitá, ale tí, pre ktorých je dôležitá.“ Tomáš Janovic

Koľkí z nás skutočne veria, že stačí zakričať na námestiach a bude lepšia vláda? Niekto, kto v našom mene vyšetrí vraždu, pošle zlých do väzenia a nastolí „poriadok“? A my sa budeme môcť vrátiť späť do svojich každodenných avatarov jarných výpredajov, zliav na pokojný spánok a fejsbúkových skupín, kde si potvrdzujeme svoje pravdy. Ale niečo mi hovorí, že to takto nefunguje. Politici, na ktorých nadávame, sú len odrazom našej ľahostajnosti, krátkozrakosti a strachu pozrieť sa ďalej ako na spodok mesačnej výplatnej pásky.

Aj keby prišla najlepšia vláda zložená z čestných odborníkov, táto nešibne čarovným prútikom. Šičky na východe nedostanú kompenzáciu za nevyplatené mzdy. Matkám zavraždených už nikto nevráti ich deti. Predražené zmluvy v zdravotníctve sa samy nezrušia. Nezmiznú bezprizorné deti z bratislavských lesov, nevzdelanosť z osád, ani nešťastní dôchodcovia oklamaní pôžičkármi. Z okolia slovenských obcí sa nestratia obrovské skládky odpadu a rozviatych igelitových tašiek. A z bratislavských privádzačov nikto neodčaruje pondeľňajšie zápchy plné frustrovaných obyvateľov Slovenska. Na to, aby sme naozaj začali milovať svoju krajinu, ktorá nás napĺňa hrdosťou, mali by sme urobiť oveľa viac a neviem, či sme na to pripravení. Musíme sa zmeniť. Začať úprimne hľadať zmysel existencie nielen tohto štátu, ale aj svojich vlastných životov. Čakajú nás totiž oveľa väčšie hrôzy, ako je skorumpovaná vláda. Už o pár rokov môžeme čeliť energetickej kríze, zvýšeniu cien potravín, nedostatku pitnej vody, ekologickým katastrofám, a možno aj ďalším ozbrojeným konfliktom priamo pri našich hraniciach. To sú problémy, ktoré nevyriešime kliknutím na správny odkaz na internete. Už Václav Havel vo svojej slávnej eseji popísal moc bezmocných, ktorá tkvie v odvahe hľadať pravdu a vzoprieť sa lži. Prečo teda nestačí vymeniť zopár postáv na Úrade vlády? A čo by sme mohli skúsiť, aby nás globálne zmeny zastihli aspoň trochu pripravených?

1. Konzumujeme. Sme spoločnosťou spotrebiteľov a to nielen preto, že nakupovanie (z prevažnej časti) nezmyslov hSmýbe našou ekonomikou. Nakupovanie a spotreba sa stalo podstatou našich životov. Podľahli sme novodobej totalite reklamy, ktorá nás zahlcuje „nespočetným množstvom bilbordov a plagátov zobrazujúcich neprirodzene šťastných ľudí dosahujúcich transcendenciu prostredníctvom spotreby, a pritom pod nimi často žobrú bezdomovci.“ (Krapfl) Je to ešte horšie. Konzumujeme vzťahy, manželstvo. Vzťah má pre nás zmysel, iba kým ho spotrebúvame. Koľkokrát ste počuli vetu: „Rozvádzam sa, už mi ten vzťah nič nedáva.“ Rodičov v starobe sa zbavujeme ako nepotrebného haraburdia, odkladáme ich do ústavov a nedovoľujeme im včas a dôstojne umrieť. Aj voľby sú v novodobej demokracii len formou spotreby. Vyberáme si ako v obchode a hlasom si platíme za predstavu úplného komfortu bez ďalších starostí o kvalitu či trvácnosť „výrobku“.

Skúsme sa naučiť viac dávať. Nespoliehať sa na štát, politikov, či neviditeľnú ruku trhu. Namiesto nečinnosti venujme svoj čas, svoju pozornosť, svoj intelekt či svoje svaly mame, deťom, kamarátom. Moc bezmocných nie je v peňaženkách. Nehlasujeme tým, čo si kúpime, či nekúpime, hoci práve to druhé dnes začína hýbať svetom. Dobrý život sa nedá kúpiť, dobrý život sa dá len prežiť. A dobrý štát stojí veľa úsilia. Nielen vyjsť do ulíc, keď sa nám niečo nepáči. Ale aj porozmýšľať, či má byť prioritou mesta parkovacia politika pre moje dve autá, alebo radšej dostupná a ekologická verejná doprava pre všetkých, aby sme mali aj o pár rokov čo dýchať a nemuseli si kupovať čistý vzduch vo fľašiach ako Číňania. Európska únia by tiež nemala byť len supermarketom na eurofondy, ktorý sme z nej spravili. Veď hádam to predsa len nie je iba bryndza, ktorou vieme prispieť. Máme špičkových vedcov v CERNe, máme úžasné start-upy, máme operných umelcov či filmárov, ktorí bodujú na festivaloch. Máme jeden z najlepších festivalov Európy – Pohodu. Buďme hrdí na tieto úspechy, nie na to, koľko sme vyčerpali z rozpočtu.

2. Nevychovávame, len uspokojujeme chúťky. Pracovitosť je v dnešnej dobe synonymom hlúposti. Skromnosť je ekvivalentom neschopnosti či nedostatku sebavedomia. Základ je vedieť predať teplú vodu a dobre to odprezentovať. Mladí ľudia opúšťajú početné „vysoké školy“ s nerealistickými očakávaniami zamestnania na tácke, služobného auta, ajfónu a niekoľkotisícového nástupného platu. Málokto si spomína, že väčšina z mojej generácie začínala s diplomom či z dvoma umývaním záchodov v Nemecku kvôli jazyku, či dvíhaním telefónov vo firme svojich snov kvôli praxi. Zadarmo. S pokorou, ochotou sa učiť, investovať do budúcnosti. Odsudzujeme tých, čo sa neboja pracovať, obsluhujú v britských reštauráciách či opatrujú rakúskych seniorov, aby získali prax a našetrili si. Mnohí z nich sa chcú vrátiť domov, niektorí však nemajú na výber... Tlstneme. „Deti sa v škole vyhýbajú telocviku. Pobyt a pohyb v prírode považujeme za zbytočný, ak nie z hygienického hľadiska priam škodlivý. Lákavou alternatívou je virtuálny počítačový svet.“ (Nováček)

Ako má vyzerať podpora budúcnosti mladých? Obnovme úctu k práci a pracovitosti. Neprinášajme mladým (ani starým) budúcnosť na tácke. Motivujme ich k učeniu sa reálnych vecí, nie lacných trikov vlastnej sebaprezentácie. Vychovávajme deti k zmyslu pre povinnosť, nielen k sebaláske a potrebe neustálych pôžitkov. Namiesto nezmyselnej slobody voľby, keď trojročné rozhodujú, či ráčia papať mrkvičku, či radšej nutelku, ich pripravme na vážne rozhodnutia v dospelosti. Aby sme sa ako rodičia nezobudili so zlostným frustrovaným tridsiatnikom na krku, ktorý má len požiadavky a konzumuje... Nevyhýbajme sa fyzickej námahe a vystavujme jej aj svoje deti. Doprajme im cestu peši do školy a ak zaspia, nevozme ich autom. Podporujme nielen športové krúžky, ale aj brigádu v záhradníctve. Možno si budú viac vážiť šalát na tanieri.

3. Zabudli sme na solidaritu. Okrem prázdneho hesla z predvolebných plagátov z tohto pojmu veľa neostalo. Slovenská kultúra sebaľútosti v spojení s konzumným sebectvom nám na solidaritu veľa priestoru neposkytuje. Je ľahké povedať si, že bezdomovci si za svoju situáciu môžu sami, a darované peniaze aj tak prepijú. Je ľahké argumentovať, že sociálne bývanie bude pre štát drahé a aj tak tie byty rozdelia len mocní svojim parťákom. Je ľahké odmietnuť vo svojom susedstve útulok pre obete domáceho násilia. Možno ani nie preto, že by nám bola odporná skutočná chudoba (v porovnaní s tou našou, krčmovou), ale skôr preto, že prítomnosť chudobných, opustených a vylúčených nám dáva memento, že na ich mieste sa môžeme v tejto neistej dobe poľahky ocitnúť aj my sami. Ako píše Stanislav Komárek, solidarita neznamená posielať peniaze na anonymné konto, ale podržať blížneho v problémoch. Kým sa trápime ochranou tuniakov okolo Gilbertových ostrovov, rozkladá sa vo vedľajšom byte sused, ktorého nikto nenašiel po infarkte.

Skúsme spoznať ľudí, ktorí žijú okolo nás. Vypočujme problémy rodiny v susedstve, podporme sociálny fond školy, kde chodia deti z našej ulice. Možno jednu sobotu namiesto vysávania svojho sterilného bytu či návštevy nákupného centra venujme dobrovoľníckej práci vo svojej obci. Zorganizujme svojich známych na darovanie krvi. Ak sa toto naučíme, inak sa budeme pozerať na správy z Ukrajiny či zo Sýrie. Dajme si námahu zistiť viac o pomoci ľuďom na Slovensku, či v zahraničí, ktorí mali v živote menej šťastia než my. Solidarita sa však nemusí vzťahovať len na ľudí, ale aj na zvieratá a všetku živú prírodu. Namiesto drahého bajpasu pre svojho psa sa na chvíľku zamyslime nad tým, koľko zvierat muselo zomrieť, aby sme mohli vyhodiť ďalšie nezjedené kuracie prsia z chladničky... Len totalitný štát potrebuje atomizovaných jednotlivcov, ktorých môže ľahko manipulovať. Demokracia je utkaná z rodín, komunít, spolkov a spoločenstiev. Je to mnohoraké MY, v ktorom sa vieme nájsť a ktoré nás chráni pred osamelou zmätenosťou a zraniteľnosťou.

4. Sme vo väzení. Oháňame sa slobodou a svojimi právami, pritom sa dobrovoľne podvoľujeme zajatiu toho, čo Václav Bělohradský nazýva „štruktúrami“. Máme občianske práva, pri ich obhajobe sme však závislí od byrokracie a špecializovanej oligarchie právnikov. Aby sme si zvolili kde žiť a ako si zarobiť na živobytie, potrebujeme stále viac diaľnic a leteckých liniek, aby sme mali viac informácií, potrebujeme sieť sietí. To sú štruktúry, ktoré si nevolíme. A hoci sme si ich vytvorili, aby sme sa oslobodili od závislosti na prírode a tradícii, namiesto toho nás pohlcujú a čo je najhoršie, vytlačujú ako podvratnú otázku zmyslu. Máme voľbu, ktorým výjazdom zísť z diaľnice, ktorý tovar si kúpiť, na ktorom letisku pristáť, ale nemôžeme sa pýtať, aký má zmysel niekam cestovať či nakupovať.

Snažme sa, pokiaľ sa to dá, oslobodiť od štruktúr a nezmyslov. Uvažujme o účele peňazí, voľného času, demokracie. Nedajme sa otupiť havlovskou „samo-totalitou“, ktorá nás núti pracovať na dve zmeny, aby sme mohli splatiť hypotéku na zbytočne veľký dom, v ktorom iba prespávame. Osloboďme sa od vecí, ktoré nepotrebujeme. Prestaňme tráviť drahocenný čas nakupovaním. Neliečme chrípku antibiotikami a nejedzme výživové doplnky, keď sme unavení. Vráťme sa k zdravému rozumu a rozpamätajme sa na dobré zvyky našich predkov. Nestavajme na poliach logistické centrá. Tú pôdu raz ešte budeme potrebovať.

5. Prestali sme klásť otázky. Nerozprávame sa. Komunikujeme virtuálne, ale vlastne nekomunikujeme. Posielame si emotikony. Strácame schopnosť formulovať súvislé vety v písomnom či ústnom prejave. Nerozprávame sa o politike, lebo sa nechceme hádať. Žijeme v sociálnych bublinách. Nehľadáme pravdu, konzumujeme ju. Chceme ju mať predžutú a vypreparovanú z nami vybraného zdroja. Nevážime si tých, čo rozmýšľajú inak. Utvrdzujeme sa vo svojej pravde. Chceme rýchle a jednoduché riešenia problémov. Radikalizujeme sa, sme netrpezliví.

Jednoduché a rýchle riešenia v demokracii neexistujú. Objavme radosť z rozhovoru. Naučme sa zhovárať o ťažkých témach a pritom sa nepohádať. Počúvajme aj tých, čo sú unavení, ubolení, plní nenávisti. Nemusíme s nimi súhlasiť, ale naučme sa ich počuť. Dajme politikom najavo, že nečakáme na Jánošíka, ani na otca národa. Dožadujme sa dialógu, nie hádok a polarizácie. Žiadajme službu ľuďom, umenie dohody, možno kompromisov pre dobrú vec a nie politické divadlo egocentrizmu, čo má zakryť spoločné kšefty. Pýtajme sa a pracne hľadajme odpovede. Namáhajme sa v snahe rozlišovať dobro a zlo. Pripomínajme si tých, čo ho rozlíšiť vedeli a učme sa z ich múdrosti.

Je možno viac dôvodov, prečo nestačí vymeniť túto či budúcu vládu. Ide o to, pokúsiť sa hľadať odpoveď na otázku, čo vlastne chceme. Kam má smerovať naša rodina či naša planéta? Chceme naozaj len pohodlné ničnerobenie a konzumovanie, alebo život, ktorý má ducha a zmysel? Tá odpoveď neleží na námestí. Vyžaduje námahu a bude bolieť. Sú v Európe národy, ktoré sa ju už snažia hľadať. Niektoré sú menšie, než Slováci. Moc bezmocných nie je v peňaženkách. Je v našej schopnosti postaviť sa zlu, klamstvu a najmä vlastnej lenivosti. Tak ako? Ideme do toho?

Venované Jánovi, Martine a všetkým nebojácnym pracovitým mladým ľuďom.

Foto: Zora Kalka Pauliniová - Protesty Za slušné slovensko

Zdroje:

  1. Václav Havel: Moc bezmocných. 1978
  2. Tomáš Janovic: Ponuka dňa. Marenčin PT 2011.
  3. Pavel Nováček: Od Noemovy archy k Titanicu a zase zpátky. Lipka 2013.
  4. James Krapfl: Nuda, apokalypsa a poté. In: Suk, J. a Andělová, K. (eds.) Jednoho dne se v našem zelináři cosi vzbouří. Eseje o Moci bezmocných, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 2016.
  5. Václav Bělohradský: Ve věku samopohybu. In: Suk, J. a Andělová, K. (eds.) Jednoho dne se v našem zelináři cosi vzbouří. Eseje o Moci bezmocných, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 2016.
  6. Stanislav Komárek: Svépomoc málomocných. In: Suk, J. a Andělová, K. (eds.) Jednoho dne se v našem zelináři cosi vzbouří. Eseje o Moci bezmocných, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR 2016.

    • Komunity
    • Hodnotové konflikty
    • Európa

  • Môže sa vám ozvať naša Monika?

    Ak chcete mať čerstvé informácie o našich lunchseminároch, otvorených kurzoch, konferenciách, či vzdelávacích olovrantoch, nechajte nám na vás kontakt. Sľubujeme, že vás nebudeme otravovať :).

    Prihlásiť sa na odber noviniek
  • Monika Straková - Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie

    Monika Straková

    Koordinátorka vzdelávacích kurzov a riaditeľka kancelárie


    / +421 2 5292 5016