Erazim Kohák pekne definoval rozdiel medzi filozofiou a ideológiou. Filozofia kladie otázky – ideológia má na všetko odpoveď. Kríza je dobrým časom na kladenie si otázok, aj tých nepríjemných, skôr, než ich prehlušia jednoduché odpovede tých, čo ich majú naporúdzi. Odvaha v krízach asi znamená aj schopnosť nastaviť si zrkadlo a spýtať sa, či všetko, čo nás naučili v materskej škôlke či iných univerzitách života stále platí rovnako. Zamyslime sa teda nad tým, aké hodnotové konflikty nám odhaľuje Korona. Dnes o tom, či myslíme len na seba, alebo v nás kríza odhalila schopnosť pomáhať.

Koniec sveta... a ja sa pritom cítim fajn

„To je koniec toho sveta, aký sme poznali (a ja sa pritom cítim fajn)“, spieval líder skupiny R.E.M. Michael Stipe v pesničke It's The End Of The World As We Know It v roku 1997. Slovné spojenia v tejto piesni sú expresívne. Ale metafory a pocitové i obrazové koláže v piesni nie je ľahké nejako jednoznačne vyložiť. Čo chce Michael povedať, keď spieva, že „to začína vlnami zemetrasení, vtákmi a hadmi?“ Čo chce povedať slovami, že “... načúvaj vlastnému chŕleniu... zachráň sa a staraj o seba... počúvaj svoje krvácajúce srdce, tú natrhnutú figurínu, ten vlastenecký krik, ten vitriol, ten boj, ten jas a svetlo...?“ Ani vizuálne fantázie vo videu až tak nepomôžu. V oficiálnej verzii videoklipu sa osamelý mladík prehrabuje v nekonečnom bordeli, v kopách nepoužiteľných vecí v rozpadávajúcom sa rodičovskom dome. Na konci klipu sa v tom bordeli snaží urobiť stojku na skateboarde. Že by tento obraz bol tým ústredným interpretačným kľúčom? 

Keď Michael Stipe vysvetľoval, ako vznikla tá pesnička, hovoril, že jej slová vznikli ako prúd vedomia, sú odrazom sna. Pesnička je plná zmätku a symbolických náznakov, ktoré môžu byť rovnako hlbokomyseľné ako aj banálne. Tým symbolom nerozumie nik, ani jej autor. Vtedy – v roku 1997 – tá pesnička až tak nezaujala. Dostala sa do kategórie apokalyptických fantázií vyvolaných drogami. Ale teraz – v marci 2020, po 23 rokoch od jej vzniku zrazu vyletela nahor. Objavila ju mládež, ktorá je o generáciu mladšia, ako jej pôvodní poslucháči. Niečo im tá pesnička hovorí. Po vypuknutí pandémie Korony sťahovanie tejto pesničky vyskočilo na 184%. Súčasná generácia v nej vidí nejaké iné zrkadlo. Na youtube ju niekto nazval „coronavirus themesong“. Dá sa naozaj „cítiť fajn“ a tešiť sa z deštrukcie, alebo to znamená, že aj zbúranie doterajších právd, cieľov, autorít a vychýlenie kompasov, ktoré sa zrazu točia v kruhu môže priniesť niečo dobré? Uvidíme.

Kríza zviditeľňuje to najhoršie aj to najlepšie v nás

Je veľmi skoro - ešte vôbec nemáme odstup - ale nemôžme si neklásť otázku:  V čom bude svet po Korone iný? Poznačí nás Korona – okrem smútku a tisícov obetí – nejakým zhoršením vzťahov v spoločnosti? Bude sa opäť prejavovať to, čo Thomas Hobbes v spise Leviathan v roku 1651 nazval „homo homini lupus“ (človek človeku vlkom)? Začne sa každý starať iba o seba, prestane hľadieť na zákony, uprednostní vlastný záujem nadovšetko, nad slušnosť, nad záujem ostatných, nad princíp, že všetci závisíme od všetkých a mali by sme sa počúvať a rešpektovať? Budeme sa musieť vrátiť k podobám autoritatívnejšieho štátu, ktorý pevnou rukou udrží na uzde naše vnútrodruhové násilie a nízke pudy?

 Menej zrelé spoločnosti reagujú na krízy práve tak. Kríza môže znamenať väčšie sebectvo, to, že prestávajú platiť hodnoty solidarity, že sa rozruší záväznosť vzťahov na našom okolí, civilizačné hodnoty vzájomnosti, reciprocity a spolucítenia. Tam, kde nie sú dostatočne zakorenené, tam kde necháme otupiť naše „zrkadlové gény“ môže dochádzať k javom aké sme počas kríz videli napríklad v niektorých mestách Mexika. Pred troma rokmi, v januári 2017, keď sa v Mexiku zvýšili ceny benzínu, ľudia začali takto rabovať obchody. Rabovanie sa vtedy odohralo vo viac ako 300 obchodoch. Bilancia bola: 4 mŕtvi, 700 zatknutých, benzínové pumpy boli blokované ľuďmi, tak, že upchali cesty na niektorých výpadovkách a znemožnili dopravu. Niektorí policajti využili chaos v uliciach a namiesto rozháňania davov takisto začali rabovať obchody a ukradnutý tovar si nakladali do policajných áut... Zažijeme apokalyptické výjavy, ktoré poznáme len z thrillerov? Mexičania sa obávajú, že áno.

K bizardným vlastnostiam Korony patrí aj to, že je nemilosrdne „demokratická“. Nakaziť sa môžu nielen chudobní, ale aj bohatí a vplyvní. Slávni športovci, celebrity, svetoví lídri či ľudia s modrou krvou. V Rusku oligarchovia skúpili pľúcne ventilácie za milióny dolárov zo strachu, aby sa nemuseli liečiť v ruských štátnych nemocniciach, lebo do zahraničia sa už na liečenie nedostanú. K ventilácii však potrebujú lekára. Koľko asi bude stáť taký obsluhujúci lekár? A kto potom ostane v štátnych nemocniciach?

Sebectvo nemusí byť len vyústením paniky a náhleho odhalenia nízkych pudov. Možno je natoľko zakorenené v našich spoločnostiach, že kríza ho iba viac obnažila. Len si spomeňme na všetky tie reklamy, z ktorých niektoré ich zadávatelia ešte nestihli stiahnuť z obehu: „Tvoje pravidlá, tvoja cesta.“ „Mysli na seba.“ „Dopraj si viac!“ „Ty si kráľ...“ Ako zvláštne pritom znejú v tej istej reklamnej pauze výzvy známych ľudí, aby sme boli ohľaduplní, nosili rúška, pomáhali seniorom. Akoby tie posolstvá boli z iného času a inej planéty. A predsa sú tu. Sociálne siete sa hmýria ponukami na pomoc, ako aj návodmi, ako si navzájom pomôcť s problémami. Ako to teda je? Čo v nás podnecuje solidaritu? Je to vzor lídrov, na ktorých sa pozeráme a od ktorých očakávame smer?

Spoločný nepriateľ a líder, ktorý pomáha

Existujú aj názory, že táto celosvetová skúsenosť môže priniesť aj zníženie či otupenie ostrosti polarizácie. Psychológ Peter T. Coleman, ktorý je profesorom na Columbia University a znalcom problematiky tzv. „zaseknutých konfliktov“ chystá knižku s pracovným názvom The Way Out: How to Overcome Toxic Polarization.  Je presvedčený, že pascu polarizácie môže prekonať mentalita „spoločného nepriateľa“. Covid-19 sa podľa neho môže stať tým spoločným nepriateľom ľudstva a singularita príčiny našim spoločnostiam môže pomôcť preskupiť, podobne ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny. Všetky iné rozdiely sa oproti tejto singularite stávajú druhotné a tak hodnoty altruizmu, empatie, solidarity môžu mať opäť navrch v nastupujúcej ére. Šok, ktorý  spôsobil Covid-19 zatrasie ľudstvom a v dobe, keď sa budú meniť zdravotné štandardy, uvažovanie nielen o ekonomickom raste, ale aj o zmysle ľudského rozvoja, bude predpokladom pre pozitívne systémové zmeny. Mohlo by to znamenať aj, že populistickí lídri bez expertného zázemia, by mali stratiť svoju moc.

V tomto svetle je zaujímavý príbeh USA a Trumpa, ktorého v sledovanosti dobiehajú guvernéri jednotlivých štátov, ktorí na rozdiel od prezidenta robia opatrenia, nezľahčujú krízu, prihovárajú sa k ľuďom z jasnými a pravdivými informáciami namiesto hoaxov o liekoch na vírus. Bude fascinujúce sledovať, či sa ľudia priklonia k lídrom, ktorí sa opierajú o odborníkov, pracujú a majú výsledky, alebo zostanú verní sľubom o vyslobodení z imaginárnych nebezpečenstiev, ktoré stále neprišli. 

Znovunájdená vzájomnosť

Čo ak skúsenosť s Koronou povedie hodnotovým posunom, k rozkladu hyperindividualizmu a dôrazu na materiálne hodnoty a prinavráti hodnotu rodiny, medzigeneračného dialógu, občianskej vzájomnosti a komunít ako stabilizačného a zakoreňujúceho prvku v spoločnosti? Éra Korony môže krátkodobo (na niekoľko rokov) priniesť aj negatívne javy: autoritárstvo, oslabenie hodnoty slobody v záujme hodnoty bezpečia, nerešpektovanie hodnoty súkromia a intimity, zvýšenie rozdielov medzi tými, čo majú moc  a tými, ktorí ju nemajú.

Napriek všetkému – tieto negatívne javy nemajú šancu dlhodobo prežiť. Ochrana ľudských životov favorizuje otvorenejšie systémy a dialóg o hodnotách. Možno sa tento zážitok solidarity, podpory a zdieľanej nádeje stane dôležitým (až imprintingovým) zážitkom pre generáciu detí a mládeže, ktorí si do života odnesú hodnotu vzájomnosti, pestovania vzťahov, pocitu, že všetci sme na jednej lodi. Zdeněk Svěrák to nedávno v rozhlasovom rozhovore vyjadril takto: 

„Já jsem se vyděsil, když to začalo. Když jsem se dozvědel, že lidi vykupujou potraviny, tak jsem si říkal a jééé už je to tady, Čecháčkové v prvních řadách, sobci, kteří nemyslí na ostatní... a pak se ukázalo, že ten dav se v první chvíli takhle chová ale pak, když se to ješte víc prohloubí, tak se začne chovat líp. Dokonce vzorně. Když je člověku úzko, najednou se u něho projeví obdivuhodné vlastnosti. Já na tý situaci vidím i klady. Třeba k nám, starým osobám se mladí chovají ohleduplně. Přes ty roušky je v očích vidét sympatie. Myslím, že ono nám to pomůže uvědomit si ty základní životní hodnoty, kterých jsme si v tom klidném blahotbytu skoro nevšímali. To, že se lidi tak pěkne chovají jim snad vydrží až se ta bouřka přežene. Aspoň nějakou chvíli (smiech)."