Korona a konflikty: Hodnota staroby

Neobzeraj sa späť!

Jeden z najznámejších historikov moderných dejín Timothy Snyder nazýva našu kultúru 21. storočia „kultúrou nevyhnutnosti“. Uverili sme v nevyhnutnosť pokroku a v to, že súčasné spoločenské zriadenie je to najlepšie a pretrvá navždy. Každá generácia verí, že sa bude mať lepšie, než tá predchádzajúca (a zatiaľ ani krik klimatických aktivistov a odborníkov na tom veľa nemení). Nepotrebujeme sa učiť z histórie, lebo pokrok je nezastaviteľný. Mileniáli nevedia nič nielen o druhej svetovej vojne, ktorú si ešte pamätajú ich starí rodičia, ale ani o Nežnej revolúcii. Minulosť je nepotrebná a nudná. Takisto aj staroba, ktorá ju reprezentuje. Nezaujímame sa o príbehy z minulosti a už vôbec nie o ich nositeľov. To, že nedokážu zapnúť smartfón, ich často diskvalifikuje v očiach mládeže na „povinnú jazdu slušnosti“, keď ich strpíme na rodinných oslavách, kde sa k nim často správame podobne ako k nezrelým deťom. Tento postoj sa vypuklejšie ukázal aj pri posledných niekoľkých voľbách, keď internet zaplavovali hejty či posmešné memečka na adresy voličských preferencií seniorov. Ozývali sa aj hlasy, že títo ľudia by mali byť zbavení volebného práva, veď oni svoj život prežili...

Obrázok: Daniel Garcia - Walking Together 

Večná mladosť a nekonečný život

Výdobytky vedy a kolotoč spotreby v nás vypestoval vieru vo večnú mladosť a pekný výzor, ktorý je zárukou úspechu a šťastného života. Len si spočítajme to množstvo reklám na omladzovacie krémy, kúry, wellnessy... kto vyzerá mlado, ten má všade dvere otvorené. Milú a veselú paródiu na tento nezmysel ukazuje francúzsky film Je mi fajn s.r.o. Staroba sa nenosí a nie je to náhodou. Nezapadá do modelu rýchlej konzumnej spoločnosti, ktorá zámerne infantilizuje svojich členov, ako to opísal pred pár rokmi Benjamin Barber v knihe Consumed. Dospelosť definoval ako: „schopnosť sebakontroly, znášanie oneskoreného uspokojenia, sofistikovanú schopnosť myslieť koncepčne a postupne, záujem tak o historickú kontinuitu ako aj o  budúcnosť, prikladanie vysokej hodnoty rozumu a hierarchickému usporiadaniu.“ (str. 82) Argumentuje, že postmoderná konzumná spoločnosť je taká, kde prevláda „impulz nad uvažovaním; pocit nad rozumom; istota nad neistotou; dogmatizmus nad pochybnosťami; hra nad prácou; obrázky nad slovami; ... pôžitok nad šťastím; okamžitá odmena nad dlhodobým uspokojením; egoizmus nad altruizmom; súkromné nad verejným; ... nekonečná prítomnosť nad dočasnosťou; ... individualizmus nad komunitou; nevedomosť nad vedomosťami.“ (str. 83) V skratke, preferujeme všetko rýchle, jednoduché a ľahko dosiahnuteľné. To pomáha spotrebe a hýbe ekonomikou. Staroba sa však k týmto parametrom vôbec nehodí.

V ére viery v nekonečne rastúci blahobyt sme trochu pozabudli vážiť si život ako taký. Nehovoriac ani o prírode, to by bolo na osobitný rozhovor, ale náš vlastný život sme si zvykli považovať za nekonečný a neohrozený. Strácame bázeň a pokoru pred prírodou, bohom, či osudom, ako o tom pekne píše Martin M. Šimečka: "Pandémia koronavírusu nás teraz núti vrátiť sa k poznaniu, ktoré si väčšina ešte stále nepripúšťa, hoci sprevádza ľudstvo od jeho zrodu: za našu existenciu vďačíme šťastnej náhode. Zákonitá je smrť, nie život." Je až hrozivé priznať si, ako sme smrť vytesnili zo svojich životov. Starých ľudí sme umiestnili do zariadení, kde na ňu čakajú v osamelosti, často kŕmení balíčkami zbytočných liekov umelo predlžujúcich život, ktorý už ani nechce byť žitý... Málokto má dnes odvahu nahlas si položiť otázku, kedy je život dožitý a či naša medicína nevykračuje za hranice morálneho umožňujúc bunkám žiť dlhšie, než osoba, ktorej patria. Väčšina stareniek a starčekov v zariadeniach tak veľmi ohrozených nákazou majú svoje deti. Čo sa pokazilo v rodine, vo vzťahoch, v zmysle života, že musia umierať v nedôstojnej sterilnej samote?

Nie ľútosť, ale otvorená myseľ 

Na starobu často pozeráme ako na obdobie beznádeje, spomalenia alebo úpadku a zmaru. Keď ale pozorne načúvame seniorom, ktorí vedia byť aktívni a postaviť sa starnutiu a smrti s otvorenosťou a pokorou, môžeme pocítiť naopak obdiv. Títo ľudia nepotrebujú ľútosť. Zaslúžia si našu otvorenú myseľ, lebo nám ukazujú cestu.

Doc. Miloš Vojtěchovský  bol psychiatrom, ktorý pôsobil v odbore geriatrie a lekárskej etiky. Zomrel minulý rok vo veku 94 rokov. Až do vysokého veku pracoval a uchoval si čulosť, zvedavosť, a nadšenie z poznávania nového. V posledných rokoch ho zlomenina pripútala na lôžko. Napriek nemožnosti fyzického pohybu si uchoval prenikavé myslenie a duševnú sviežosť. Dokázal nielen žiť kvalitne, ale aj obdivuhodne reflektovať svoj stav a prežívanie. Od boku – z pohľadu profesionála, ktorý celý život liečil strádania pacientov a nestratil schopnosť pozorovať iných i seba z kritického odstupu.

Na fotke Miloš Vojtěchovský - foto Jan Bartoš, 2017

Ako 92-ročný, v rozhovore pre časopis Vital povedal: „Mám Parkinsona a nikdy neviem, kedy to prejde do demencie, keďže 20% parkinsonikov končí demenciou. Som dva a pol roka vdovcom. Prežil som kariéru od primára gerontopsychiatrie až ku gerontopsychiatrickému a geriatrickému pacientovi. Trikrát ma hospitalizovali. Dva roky som bol ´ležiak´. Zotavil som sa až po smrti manželky, keď sa rozhodovalo, či mám ísť do ústavu alebo zostať doma. Povedal som si: Musím sa zotaviť... musím chodiť pozdĺž stien, aby som sa mal čoho zachytiť. Na nerovnom podklade ako sú chodníky by som padal... Keď je pekne, mladší syn ma berie von. Chodím tak, že som na ňom zavesený. Bývam sám, ale mentálne sa aktivizujem. Mám presný režim. Vstávam o pol ôsmej, urobím si raňajky. Doobeda čítam knihy, takých 100 až 150 strán denne. Poobede idem na počítač, tak na tri a pol hodiny. Som youtuber, počúvam na YouTube hudbu.  Gramofón sa mi pokazil tak som presedlal na internet. Púšťam si Chačaturjanov balet Gajané alebo Rómea a Júliu a Popolušku od Prokofjeva. A tiež Mozarta, Bacha. Veľa som počúval Straviského a Šostakoviča. Mám ale poruchy. Dosť ma otravuje kognitívna deteriorácia. Občas sa bezradne rozhliadam v kuchyni a neviem čo tam robím. Na dve tri sekundy zabúdam, čo som chcel. A tiež mi vypadávajú pojmy, pretože málo hovorím. Niekto sa chce rozprávať a ja mám blok medzi tým, čo si myslím a tým, čo hovorím. Ako keby myslenie išlo separátne od reči... Na dverách mám lano, ktoré vyzerá ako slučka pre obesenca. To som sám zostrojil takú rehabilitačnú pomôcku. Vyťahujem sa na kladke ľavú ruku. Rehabilitujem si tak svoje stuhnuté rameno po zlomenine kosti v paži... Celé telo starne. Svaly starnú rýchlejšie. Ľudia sú málo pohybliví a majú zníženú svalovú silu. Ale mozog, pokiaľ nie je zasiahnutý chorobou, starne najpomalšie. Bez neho by nebolo možné ovládať telo. Starí majú životné skúsenosti. Sú schopní ostatným odovzdávať múdrosť...“

Vylúčenie seniorov 

Inštirút pre verejné otázky zisťoval ako verejnosť hodnotí postavenie starších, zistil, že tri štvrtiny dospelých občanov ho naozaj pokladajú za horšie. Celkom 45% za trochu horšie a 34% za oveľa horšie. Podľa medzinárodného komparatívneho výskumu Euro barometer patrí Slovensko medzi krajiny, kde sú ľudia nad 55 rokov vnímaní mimoriadne negatívne. Sme na 21. mieste z 27 krajín EU. Naše kultúrne normy a sociálne praktiky podceňujú nielen schopnosti, zručnosti a zdravie starších ľudí aj ich morálnu hodnotu a sociálnu dôležitosť. Akokoľvek sú tieto mýty vzdialené od reality, tvoria základ diskriminácie.

Kolegovia, čo prežili roky medzi ľuďmi v kultúrach radikálne odlišných od tej našej severoatlantickej nám určite dajú za pravdu, že postoj k starobe a seniorom môže byť úplne protichodný a pre nás šokujúci. V orientálnych spoločnostiach ako napr. Afganistan, je starý otec a stará matka na vrchole spoločenského rebríčka, preukazuje sa im absolútna úcta, sú zapájaní do života rodiny a do rozhodovania a do poslednej chvíle pracujú pre rodinu podľa svojich schopností. A potom jedného dňa odídu... Keď delegácia komunitných školiteľov zo severného Afganistanu pred 15 rokmi navštívila Slovensko, koncept domovov sociálnej starostlivosti nielenže nevedeli pochopiť, ale považovali ho aj za prejav barbarstva našej spoločnosti.

Foto: Zuza Fialová - Kunduz, Afganistan 2004

Prečo sú seniori zraniteľnou a niekedy doslova vylúčenou skupinou? Zďaleka nie preto, že sú fyzicky slabší kvôli obmedzeniam vyplývajúcich z ich veku. Seniori na Slovensku majú ťažké postavenie najmä preto, že ich prikvačili dva spoločenské trendy. Na jednej strane je to individualizmus globálnej spotrebnej kultúry, ktorý vyúsťuje do spretrhania sociálnych a rodinných väzieb. Do vzťahov sa premieta spotreba. Manželstvá trvajú, len kým z nich máme úžitok. Priateľstvá takisto. Seniori už nie sú potrební pre spoločnosť. Neprodukujú zisk v tej prvoplánovej podobe. Rodiny ich nepotrebujú, sú na príťaž, odkladajú ich do zariadení, kde sa o nich „niekto postará“. V spoločnosti, ktorá stavia na piedestál krásu a mladosť, sa staroby bojíme, vysmievame sa jej a chceme ju mať preč z očí. Matka škôlkara, ktorý s triedou vystupuje pre seniorov, sa sťažuje učiteľke, že si nepraje, aby jej dieťa chodilo medzi starých ľudí „lebo majú choroby a smrdia“. Asi neverí, že aj ona raz zostarne.

Druhým trendom, ktorý je špecifický pre naše stredoeurópske postkomunistické krajiny, je to, že naši seniori, na rozdiel od vitálnych a zvedavých nemeckých či dánskych dôchodcov, sa sami často vzdávajú spoločenskej aktivity, sami sa „odkladajú na odpočinok“. Strata záujmu o spoločnosť, o fyzickú aktivitu, o prácu či ďalšie vzdelávanie má za následok dobrovoľné vylučovanie sa zo spoločnosti a zväčšovanie generačnej priepasti medzi nimi a ich deťmi a vnukmi.

Aký život, taká staroba?

Podľa dánskeho psychológa, špecialistu na vývinové etapy v živote človeka, Erika Eriksona, je kvalita staroby otázkou integrácie v priebehu celého prechádzajúceho života. Erikson priniesol tzv. teóriu „epigenetického diagramu“, opis ôsmich etáp, ktorými človek prechádza od narodenia do smrti. V každej životnej etape je človek konfrontovaný so špecifickou vývojovou krízou, ktorej riešením je ďalší postup vo vývoji. Vývoj je akousi sériou životných križovatiek, v ktorých sa človeku podarí postaviť sa zodpovedne ku každej výzve na pomyselnom schode v rámci tohto životného schodiska. Kvalita staroby je daná správaním sa na predchádzajúcich schodoch. Človek sa buď postupne integruje a dospieva k životnej múdrosti . Alebo sa neintegruje, postupne upadá, prepadá zúfalstvu, depresiám, životnej prázdnote. Doc. Vojtěchovský to u seba opisoval takto: „Dlho som hľadal zmysel staroby. Nechápal som, prečo som ešte nažive, keď som už vykonal všetko, čo som vykonať mal. Najväčšiu krízu som mal medzi mojím 70-tym a 80-tym rokom, keď som sa postupne prestával venovať medicínskej praxi. Po všetkých tých krízach si teraz myslím, že zmyslom staroby je hľadieť z odstupu na veci, ktoré už boli vykonané."

Erik Erikson: Vývojové stupne v živote človeka

Prepájať storočia

Nachádzať porozumenie voči seniorom sa môže podariť, ak sa nebudeme zaujímať len o javy , ktoré sa dejú tu a teraz. Ak si rozšírime ohnisko, ktorým sledujeme to, čo sa deje okolo aj do minulosti a budúcnosti, ak sa pokúsime o virtuálny dialóg, ktorý ide naprieč storočiami. O dialóg, ktorého hĺbka je daná aj nekonečným časom, v ktorom prebieha. Veľmi pekne o tom hovorí aj jedna z najmenej štandardných postáv československého kultúrneho povedomia hudobník a spisovateľ Vratislav  Brabenec, ktorý bol saxafonistom undergoundovej kapely The Plastic People of the Universe. V roku 1976 bol uväznený a po návrate z väzenia žil v rokoch 1982 až 1997 v Kanade.

 Na fotke Vratislav Brabenec - foto: Ondřej Němec, 2017

Dnes má 77 rokov, už takmer nehrá, ale pravidelne píše. V rozhovore o jeho vzťahu ku knihám hovorí: „Z knižiek sa dozvedám skoro všetko. Zaujímavé je, že občas čítam niekoho, kto sa narodil ešte pred Kristom, a hovorím si ako dobre mu rozumiem. A potom si na záložke prečítam, že to písal po sedemdesiatke, takže mal toľko rokov ak ja teraz. V dvadsiatich dvoch rokoch som pritom túto knižku mal povinne ešte na fakulte a vôbec som tomu nerozumel, nič mi to nehovorilo. Už roky sa vraciam k židovskému stredovekému filozofovi Maimonidesovi a zrazu si omnoho viac rozumieme, pretože mám v starobe podobné ťažkosti, ako mal on. Je to, ako keď sa elektrikárovi prepoja spoje a začne mu to svietiť. Mne sa tie spoje prepájajú cez storočia.“   

Všetci raz budeme starí?

 V nežnom, vtipnom a smutnom českom filme Teroristka dominuje scéna, v ktorej legendárna Iva Janžurová mieri trochu pre ňu ťažkou guľovnicou na miestneho mafiána, ktorý pripravil jej kamarátku o pokojnú starobu. Ten sa ju snaží s blahosklonným úsmevom upokojiť: „Ale ja mám starých ľudí rád, veď všetci raz budeme starí.“ Ona pozdvihne zbraň v roztrasených rukách a smrteľne pokojne odpovie: „Všetci nie.“ 

V tej scéne je akoby skrytý odkaz, ktorý doň autori filmu určite nevkladali. Vo svetle epidémie, ktorá ohrozuje životy nielen tých, ktorých mnohí aj tak považujú za brzdu a príťaž pokroku a rozvoja, nadobúda tento odkaz nový zmysel. Staroba už nie je vecou nároku, výsledkom lineárneho času nevyhnutnosti. Život je krehký dar. Má začiatok, stred a koniec. Na nič nemáme nárok, všetko môžeme stratiť. Veľa vecí tu už raz bolo. Ako to vyjadril Snyder, „erózia odhalí, čo odoláva zubu času, čo treba možno spevniť, čo možno rekonštruovať a čo treba premyslieť nanovo.“ (s. 21) Ak máme teraz viac času, odpovedzme si úprimne, aké hodnoty sa skrývajú za niekedy úprimnými, niekedy trochu infantilnými výzvami typu: „Pomôž svojmu seniorovi.“ Chceme sa vrátiť k hodnote staroby, alebo sa len bojíme smrti vo svojej blízkosti?

Spoluautorom tohto článku je Dušan Ondrušek.

Zdroje:

• Timothy Snyder: Cesta do neslobody. Premedia 2018.
• Benjamin Barber: Consumed: How Markets Corrupt Children, Infantilize Adults, and Swallow Citizens Whole. W. W. Norton & Company 2008.
• Martin M. Šimečka: Toto je vojna, ktorú sme si ešte nestihli priznať. Denník N 16.3.2020, online https://dennikn.sk/1803109/toto-je-vojna-ktoru-sme-si-este-nestihli-priznat/?cst=4df93dbf2fd632f3f387afca271359357d56d7ad
• Jan Bartoš a Kamil Kalina: Rozhovor s Milošem Vojtěchovským „Sám sobě pacientem“, In: Jiří Hrabě a kol.: Jen sme šli kolem. Albatros Media a.s., 2020, s. 160-177.
• Zora Bútorová a kol. : Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom starnutí. IVO Bratislava , 2013.
• Jan Vitvar: Rozhovor s Vratislavom Brabencem: Až po sedmdesátce těm textům rozumím, in: Jiří Hrabě a kol.: Jen sme šli kolem. Albatros Media a.s., 2020, s. 160-177.