A občas hovoríte: "Do pekla, kedy vlastne začne naozajstný život? " Cítite sa v pasci. Čakáte na prvú "skutočnú" prácu, naozajstný vlastný domov a vlastnú rodinu, kariérny „výkop“, šancu. Cítite sa mimo „skutočnej výzvy“ (nech už znamená čokoľvek) ...
Pravdepodobne ste sa rozhodli naďalej čakať. Navždy. Pre väčšinu čakajúcich naozajstný život nikdy nezačne, nebude taký, ako očakávali. To čo ostane bude ich reálny život.
Hej ty! Usmej sa! Buď pozitívny !!! Patríš k prvej generácii rozvinutého sveta, ktorá sa bude mať horšie, ako ich rodičia. A to nie dočasne. Trvalo. Ak sa nestane nejaký zázrak, niečo ako náhly prísun čistých obnoviteľných zdrojov a príliv predplatených kreditných kariet z Marsu, táto generácia bude zarábať menej ako ich rodičia. A to je len špička ľadovca. Bude menej zarábať, menej sporiť, menej investovať, ušetrí menej. Ľudia si budú môcť dovoliť menej. To sa odrazí v zdravotníctve, školstve, doprave, poistení, nezamestnanosti, dotkne sa to verejných statkov ako sú knižnice, parky, školy. Táto generácia si nebude užívať bohatú, sofistikovanú, rovnú a štedrú sociálnu starostlivosť ako ich rodičia. Odzrkadlí sa to v dôchodkoch, dávkach, preplácaní nadčasov, vo všetkom, čo napomáha tvorbe zdravej strednej vrstvy.
Hej!! Ty!! Áno, ty. Usmej sa!! Nasleduj svoje sny, šampión!!! Potenciál tejto generácie už bol priškrtený. Táto generácia je v prdeli. Je to generácia F. Že je to len môj dojem? Ale, ale... Nič z toho nie je len môj "dojem". Nevyjadril som sa dosť jasne? Táto generácia nie je stratená len tak hypoteticky, nie je to len taká špekulácia, nie je to len pravdepodobnosť, nie je to vec ďalekej budúcnosti. Neplatí, že za týchto určitých okolností by na tom mohla byť zle ... ona je v prdeli. Náš život bude kratší, hlúpejší, pochmúrnejší a blbší, než život našich rodičov. ...
Ale čo ak - napriek všetkému - môžeme žiť plnohodnotný zmysluplný život? Čo ak to dokonca musíme? Aj keď budú naše dni krátke a neisté, každý z nich sa nemilosrdne počíta. Poviem to rovno.
Asi si už neužijeme to, čo naši rodičia považovali za garantovanú samozrejmosť: bezpečnosť, stabilitu, rastúci príjem, materiálny komfort, jednoduchosť, určitý luxus a úľavy. Ale to neznamená, že nemôžeme žiť život naplnený zmyslom, účelom a vášňou. Nemusí to byť len možnosť, ale záväzok. Pretože ak sa chystáte ostať mimo, môžete tam ostať kvôli sebe.
Kámo, Umair, čo máš za problém? Prečo rovno nepovieš, ako sa odtiaľ dostať?
OK. Nebude to ľahké. Byť mimo je aj dôsledkom sebaľútosti. A pocitu ublíženosti. Cítime sa ublížene, tak sa snažíme otupiť bolesť. Obaľujeme vlastné slová do tvrdej irónie, predstierame nadhľad a cynizmus, zo všetkého si uťahujeme, hráme sa na tvrďasov, unikáme do predstieraného života v predstieraných svetoch. A tak rany krvácajú a jazvy sa nehoja.
Ale ako možno liečiť oslabenú kapacitu k ľudskosti? Nezávislošťou? Samozrejme – sme nezávisláci a rebeli až do morku kostí. A vydrží nám to, kým nám niekto neponúkne "vedúcu pozíciu" v odľudštenej firme. Fakt vyznávame demokraciu. Až kým netreba vynaložiť nejaké úsilie - hlasovať, lobovať, zbierať podporu pre dobrú vec. Veríme v hlboké pravdy a nadčasový zmysel. Až kým sa nablízku neobjaví obrázok Kim Kardashian alebo zábery rozkošných mačiek na interenete. Nenávidíme komercializáciu a neautentickosť. Tak si v Starbucks kupujeme značkové laté, vyjadrujeme tak svoju jedinečnú osobnosť. Pohŕdame kapitalistami. Až kým nenarazíme na magnáta, ktorý má ultra super lietajúce fáro. Potom ideme odpadnúť. Nechávame sa ohurovať, všetko môže byť lepšie, väčšie, cennejšie.
Skúsme sa zamerať na klimatickú zmenu, bankrotujúci finančný systém, roztvárajúce sa nožnice nerovnosti, nekontrolované dlhy, populačné starnutie, chýbajúce alebo manipulujúce médiá. Nefungujúca infraštruktúra, neofeudálne drancovanie všetkých hodnôt, kultúra hlúpejšia než rock, komercionalizovaná veda, podviazaná demokracia. To je to, čo znemožňuje naplno začať žiť vlastný život, to sú javy, ktoré musíme zastaviť. To je našou výzvou, nie len otupiť bolesť a nevšímať si krvácanie. Podstatné je žiť život, na ktorom záleží; aj keď to nebude jednoduchý život. Preto záleží na tom, čo vydáme zo seba teraz, nie špekulovať, čo by sme robili, ak by raz nastala taká situácia.
Tu je to veľké tajomstvo. Každý z nás si nesie záväzok, ktorý dlhujeme vlastnému životu. Prijať vlastné sklamanie. A žiť naplno aj napriek nemu. Možnosti pre zmysluplný život neprinášajú cynici a konzumenti. Kapacitu pre ľudskosť tvoria tí, čo neplávajú s prúdom. Tí, ktorí sa búria proti tyranii presvedčenia, že svet môže byť aj tak jedine taký, akým sa javí teraz. Veria, že svet môže byť iný aj napriek tomu – alebo hlavne preto - že súčasný svet okolo nich sa rozpadá.
Čo ak? Čo ak by sme sa pokúsili niečo urobiť s našimi ranami. Nesnažiť sa len otupiť bolesť namiesto skutočnej liečby? Čo ak by sme prestali rozoberať príčiny, vykašľali sa na minulosť a začali tvoriť budúcnosť. Ak to urobíme, život, ktorý tak zúfalo očakávame, jednoducho môže začať.
Ďakujem vám a dobrú noc.
Umar Hague (2014) https://medium.com/bad-words/the-f-cked-generation-fe9fb118a1c
preklad: Dušan Ondrušek
