Už teraz vnímame, že v stredoeurópskom priestore táto situácia so sebou prinesie hodnotový konflikt, ktorý bude spočívať v zápase o kultúrne sebaurčenie a zachovanie určitej identity verzus pragmatickej otvorenosti prílevu pracovnej sily zo zahraničia v kombinácii s kultúrnou otvorenosťou, pričom jednotlivé roviny sa môžu rôzne prelínať. Príkladom tohto konfliktu môže byť aj nedávna reklamná kampaň na alkoholický nápoj, ktorá zobrazovala mladú ženu s tmavou pokožkou a so Slovensko-konžskými koreňmi v slovenskom kroji, na ktorú zareagovala video-reakciou študentka gymnázia hovoriaca o slovenskej identite. Ako sa k tomuto hodnotovému konfliktu môžeme postaviť kultivovane, s rešpektom k emóciám ľudí tak, aby nedochádzalo k násiliu smerom k žiadnej skupine?
Afričania na Slovensku a v strednej Európe
Na detskom ihrisku v centre Bratislavy sa hrá skupina detí. Zabávajú sa tým, že do seba narážajú. V skupinke bol aj malý Alexander, ktorý v zápale hry narazil do dieťaťa pred ním trochu silnejšie a zhodil ho do piesku. Zbehli sa rodičia a Alexovi vynadali. To by bolo v poriadku, lenže Alex má výrazne tmavšiu pokožku, ako ostatné deti. Má otca z africkej Ghany. Zrazené dieťa si sťažuje svojmu otcovi: „Ten škaredý černoch do mňa sotil, je nevychovaný“. Rodič v tichosti súhlasí. Nevysvetľuje synovi, že sa to stalo omylom, že Alex to tak nemyslel, že sa ospravedlnil, a že to nemá nič spoločné s tým, že má tmavšiu pleť. Takéto podobné situácie sa rodičom detí s tmavšou farbou pokožky stávajú pomerne bežne.
Ghančan Eden prišiel na Slovensko s manželkou Júliou (Slovenka), ktorá pracovala dlhé roky v Londýne (1). Tam sa spoznali, zasnúbili, tam sa narodili obe ich deti. Júlia dostala výbornú pracovnú ponuku na Slovensku a Eden už vedel trochu po Slovensky. Rozhodli sa teda na Slovensko presťahovať. Prešli si náročným administratívnym procesom imigračného úradu. Na to, aby mohli spolu ostať na Slovensku, museli investovať nemalé množstvo finančných prostriedkov a času. Keď to celé zvládli, veľmi si vydýchli. Neľahký boj s úradmi ich ako rodinu veľmi posilnil, tešili sa na nový začiatok a život v menšom a pokojnejšom meste (oproti Londýnu). Eden sa začal učiť slovenčinu a rozhliadať sa po novej práci. Nebolo to jednoduché, ale nakoniec zakotvil v nadnárodnej spoločnosti a v multikultúrnom pracovnom prostredí. Eden a Júlia sú vzorní rodičia a starajú sa o svoje deti. Tie však začínajú mať problémy v škole. Niektoré deti sa s nimi nechcú hrať, alebo ich zámerne vyčleňujú zo skupinových hier. Vysmievajú sa im, prezývajú čokoládkami. Eden pochádza z úspešnej podnikateľskej rodiny. Má dve staršie sestry. Jedna žije v Amsterdame a druhá v Bruseli. Jeho rodičia ho poslali na štúdium strednej i vysokej školy do Londýna, kde sa uchytil. Do Ghany sa im veľmi nechce, pretože obdobie adolescencie, kedy si ľudia vytvárajú silné putá a vzťahy s ľuďmi v ich okolí, prežili v Európe. Do Ghany chodia iba na dovolenku za rodičmi.
Kamerunčanka Elisabeth žije na Slovensku od roku 2013. Kamerun musela opustiť z politických dôvodov, ale o detailoch nechce hovoriť. Najprv žila na vidieku a hoci na domácich nemohla povedať zlého slova, občas sa cítila osamelo. Aj preto sa presťahovala do Bratislavy.
Študent Benson pochádza z chudobnej rodiny, ktorá býva v jednom z najväčších slumov v hlavnom meste Kene, Nairobi. Na Slovensko prišiel študovať medicínu cez štipendijný program SlovakAid. Nevie ešte, čo bude robiť po skončení štúdia, ale okolo seba vidí, že väčšina kenských študentov na Slovensku ostane. Podobne ako Eden a jeho staršie sestry, aj oni si tu vybudujú priateľstvá a vzťahy, zatiaľ čo ich väzby na domáce prostredie sa strácajú a slabnú.
Tieto príbehy nie sú dnes vo svete ničím výnimočným a pravidelne sa stávajú aj Slovákom, ktorí dlhodobo študujú, alebo pracujú v zahraničí. No predsa sú niečím iné. Ide o černochov a černošky, ktorí svojou farbou pokožky vynikajú v prevažujúcom belošskom prostredí. Zatiaľ čo bieli cudzinci sú vizuálne skrytí a na prvý pohľad neviditeľní, na černochov a černošky sa v homogénnom Slovensku vždy upierajú zraky okolia, podobne ako na Rómov. Aj pre tento dôvod už Eden, Benson i Elisabeth zažili rôzne formy diskriminácie, alebo otvoreného rasizmu. Benson zažil priamy fyzický útok na zastávke autobusu, neľahkým obdobím si prechádzajú Edenove deti v škole. Elisabeth je pomerne dobre vnímaná v miestnej komunite, pretože chodí do kostola, ale občasným rasisticky ladeným poznámkam na ulici sa nevyhne ani ona.
Zdroj: Fotografie
Viac ľudí – viac pohybu alebo príčiny migrácie z afrického kontinentu do Európy
Migrácia je prirodzená a stará ako ľudstvo samo. Globálna migrácia obyvateľov bude pokračovať, je nezastaviteľná a nezvratná. Viac ľudí znamená viac pohybu, teda aspoň v absolútnych hodnotách. Keď sa pozrieme na predpovede vývoja počtu obyvateľov vo svete do roku 2050, je zrejmé, že najväčšie migračné toky nastanú v rámci afrického kontinentu a z afrického kontinentu. Príčiny tejto migrácie budú rôzne: rýchlo rastúca populácia a pretlak mladých ľudí, zvyšujúca sa životná úroveň a nárast strednej triedy na Africkom kontinente, klimatická zmena a súvisiace prírodné katastrofy, či násilné konflikty a terorizmus.
Zaužívanou predstavou je, že z Afrických krajín utekajú do Európy najmä chudobní ľudia. Práve naopak. Väčšina utečencov i migrantov, ktorí dorazia do Európy, pochádza zo strednej vrstvy, teda ľudí, ktorí si môžu dovoliť riskantnú cestu podniknúť a zaplatiť, ktorí majú telefón a dostatok kreditu na to, aby si cestu mohli zorganizovať a ktorí majú vzdelanie na to, aby vedeli čo robia a kam vlastne idú. Väčšina skutočne chudobných ľudí migruje v rámci kontinentu, väčšinou do najbližších miest, alebo do susedných krajín [UNHCR, Statistical Yearbook]. Napríklad vo východoafrickej Keni sú najväčšie utečenecké tábory na svete (v Dadaabe na hranici Kene a Somálska žilo po hladomore v Somálsku a časti severnej Kene v roku 2010 až pol milióna ľudí). Väčšina migrantov z Nigérie nepochádza z chudobného a teroristickou skupinou Boko Haram zmietaného severu krajiny, ale z relatívne bohatšieho juhu. Do Európy tak prichádzajú prevažne mladší, zdravší a dravší ľudia s túžbami a snami, ktorí sú podľa P. Legreina veľmi prínosní pre ekonomiky ich hostiteľských krajín. Vytvárajú zdravú konkurenciu na pracovnom trhu, prinášajú so sebou iný súbor zručností, schopností, či nápadov a vzhľadom na ich situáciu a vek sú ochotní pracovať tvrdšie a vykonávať aj práce, ktoré iní (miestni) ľudia často robiť nechcú. Absolútnu menšinu novoprišelcov a prisťahovalcov tvoria utečenci a žiadatelia o azyl [3], ktorí sú špecifickou skupinou, preto sa jej nebudeme v tomto článku venovať, i keď s ohľadom na predpokladané ničivé dôsledky klimatickej zmeny a tzv. vlny klimatických utečencov môžeme predpokladať, že v budúcnosti môže podiel utečencov a žiadateľov o azyl taktiež narastať.
Migrácia z afrického kontinentu do Európy nebude prebiehať rovnomerne. Niektoré regióny Európy budú prijímať niekoľkonásobne viac ľudí zo subsaharskej Afriky ako iné, napriek tomu sa vlne prisťahovalectva nevyhnú ani relatívne homogénne štáty strednej Európy. Môžeme predpokladať, že napriek jazykovej bariére (krajiny strednej Európy sú pre prisťahovalcov málo atraktívne, sú malé, hovorí sa v nich marginálnymi jazykmi a pre prisťahovalcov je omnoho efektívnejšie naučiť sa francúzštinu, nemčinu, angličtinu, alebo španielčinu), prísnym imigračným pravidlám a nehostinnému prostrediu, bude podiel migrácie ľudí zo subsaharskej Afriky rásť a vzhľadom na to sa dá očakávať aj zvýšené napätie v spoločnosti a to najmä v krajinách, kde je v súčasnosti podiel počtu obyvateľov subsaharskej Afriky minimálny a obyvatelia nie sú na černochov zvyknutí.
Hodnotový konflikt: Pevnosť Európa verzus Euro-africká cesta
Vzhľadom na súčasné celkové postoje Stredoeurópanov k migrácií a migrantom očakávame vyostrujúce sa pozície a konflikty medzi samotnými Stredoeurópanmi v nasledovnej línií „Pevnosť Európa“ vs. „Euro-africká cesta“.
Pevnosť Európa
Diskusia o tejto téme v Európe už v súčasnosti prebieha. Jej dôležitou súčasťou sú diskusie o sprísnení kontroly hraníc medzi Afrikou a Európou, ako aj rôzne formy pomoci smerujúce k redukcii emigrácie priamo na Africkom kontinente. Zástancovia prúdu, ktorý sme zjednodušene nazvali „Pevnosť Európa“ hovoria o nezlučiteľnosti kultúr, a s tým spojenými negatívnymi javmi ako strach zo zvýšenej kriminality, zvýšené nebezpečenstvo terorizmu, či neprispôsobivosť prisťahovalcov. Ako príklady sa často používajú segregované getá v rôznych európskych metropolách (Paríž, Amsterdam). Všetky tieto témy sa pravidelne opakujú na samitoch EU, ale aj v národných parlamentoch. Obavy, ktoré ľudia majú voči prisťahovalcom z iného kultúrneho prostredia sú prirodzeným psychologickým a evolučne vyvinutým obranným faktorom, ktorým vždy disponuje signifikantná časť obyvateľov a preto s nimi treba nielen počítať, ale aj ich brať vážne. V prípade prisťahovalcov zo subsaharskej Afriky predpokladáme, že nárast napätia sa bude stupňovať predovšetkým kvôli jasnej vizuálnej identite prisťahovalcov a asociatívne ich kultúrnej odlišnosti „nezlučiteľnej s našou kultúrou“. Je preto logické akceptovať fakt, že stredná Európa nie je pripravená na príliš výrazný prísun ľudí z afrického kontinentu. Tento konflikt však nebude smerovať iba k cudzincom s odlišnou farbou pleti, ale bude sa výrazne prejavovať v diskurze medzi samotnými Stredoeurópanmi, ktorí budú predstavovať druhý názorový prúd „Euro-africká cesta“.
Euro-africká cesta: Zástancovia tohoto scenára sa budú vyznačovať akceptáciou faktu nárastu africkej (a inej) populácie na Európskom kontinente a presmerovanie zdrojov a snáh z obrany hraníc a stavania vysokých múrov na systematickú integráciu Afričanov a Afričaniek do Európy. Tento názorový prúd už dnes deklaruje, že Európa sa musí pripraviť na nezvratné sociálne zmeny a najlepšie sa na ne pripraví akceptáciou a spoluprácou. V opačnom prípade hrozí vypuknutie fyzického násilia a obete na ľudských životoch. Podľa Alexa De Waal (2018), experta na Afriku z Thuft univerzity, existuje predpoklad, že africkí migranti budú tvoriť podstatnú časť európskeho pracovného trhu, čiže našou otázkou by malo byť skôr to, kde týchto ľudí bude novo vytvárajúca sa spoločnosť najviac potrebovať a akým spôsobom zabezpečiť ich integráciu. Zaujímavým príkladom pre strednú Európu môže byť blízka Viedeň, ktorá sa v roku 2018 umiestnila na prvom mieste v rôznych rebríčkoch kvality života [tu alebo tu] a to napriek tomu, že až tretina viedenskej populácie je tvorená imigrantami. Ešte výraznejším príkladom je najväčšie kanadské mesto Toronto, kde v roku 2016 až 51,5% obyvateľov z celkového počtu 2,7 milióna patrilo k vizuálne viditeľným menšinám. Toronto aj Viedeň sú pritom jedny z najbezpečnejších miest na svete. Dôležitým ekonomickým argumentom postoja otvorenosti je tiež faktor starnúcej populácie v Európe (tzv. vymieranie obyvateľstva, menej ľudí v produktívnom veku oproti ľuďom v postproduktívnom veku, čo predstavuje potenciálne ekonomické problémy) verzus rýchlo rastúca africká populácia (pretlak ľudí v produktívnom veku, nedostatok príležitostí). Európa s Afrikou by si tak mali navzájom pomáhať a tento stav vyrovnávať, zatiaľ čo pôrodnosť v Afrike sa postupne bude stabilizovať (indikujú to rôzne príklady úspešných vzdelávacích intervencií, ako napríklad v Etiópií, Malawi, Rwande, či Keni, kde pôrodnosť klesá rýchlejšie, ako v iných častiach subsaharskej Afriky).
Ako sa bude konflikt prejavovať?
Či už sa Slovensko a ostatné stredoeurópske krajiny svetu otvoria, alebo nie, fakt, že tu už teraz máme a v budúcnosti budeme mať z rôznych príčin viac Afro-Európanov je nezvrátiteľný. Vzhľadom na existujúce a v spoločnosti pomerne dobre zakorenené ultrapravicové sily predpokladáme aj sociálny, hodnotový konflikt. Vychádzajúc z tohto predpokladu zhrnieme v tejto kapitole niekoľko príkladov dobrých skúseností, ktoré napomáhajú nenásilným riešeniam tohto konfliktu.
Pri prvej generácií prisťahovalcov sa budeme stretávať s rôznymi kultúrnymi nedorozumeniami. Napríklad nepozerať sa do očí pri podávaní ruky, alebo pri rozhovore s biznis partnerom, či nadriadeným je v mnohých afrických krajinách prejavom úcty, zatiaľ čo u nás to môže byť považované za nezdvorilé správanie. Keď žena položí ruku na rameno muža z Pobrežia Slonoviny na znak útechy, či pochopenia, ten môže byť z toho zmätený, pretože v jeho krajine sa mužov takto dotýkajú iba prostitútky a každý tam tento kód správania pozná. V mnohých afrických krajinách sú tiež ľudia zvyknutí hovoriť veci menej priamo, cez príbehy, metafory a v rôznych náznakoch. To môže byť v Európe chápané ako vykrúcanie sa, falošnosť a neúprimnosť. Naopak im sa môže zdať priame pomenovanie vecí urážlivé a nedôstojné. Prejavy tohto konfliktu nebudú veľmi odlišné od toho, čo už dnes vidíme napríklad v konflikte integrácie rómskej menšiny, alebo v integrácií a akceptácií islamu ako legitímneho náboženstva v strednej Európe, pričom v prípade obyvateľov afrického kontinentu sa bude tento konflikt prelínať, keďže mnohí černosi sú moslimovia. Pôjde o mix toho, čo reprezentuje iná farba pokožky (ako v prípade malého Alexandra z úvodu tohto textu) a našich predstáv o nekompatibilnej kultúre „Afričanov“.
Preventívne a mitigačné aktivity
Najhoršou možnou reakciou spoločnosti smerom k (aj novým) menšinám je ostrakizácia, segregácia, generalizované výroky osočujúce celú skupinu ľudí, inštitucionálna šikana a zámerné znevýhodňovanie, či sťažovanie integrácie do spoločnosti. Nesprávna je však aj pozitívna diskriminácia, teda zámerné zvýhodňovanie a preferovanie menšiny, čo zase vytvára pocity nespravodlivosti v majoritnej spoločnosti. Všetky tieto typy správania vytvárajú deliacu čiaru v spoločnosti na „my“ a „oni“, čo je základným predpokladom pre vyostrovanie vzťahov, ktoré môžu vyústiť do špirály radikalizácie vedúcej k extrémizmu a násiliu. Integrácia však nie je jednoduchá, vyžaduje si veľa diskusie a to najmä v krajinách ktoré v nej dlhodobo zlyhávajú.
Obojstranný proces
Proces integrácie do spoločnosti, ktorý vzhľadom na nezvrátiteľný proces imigrácie považujem za jediný možný spôsob transformácie tohto hodnotového konfliktu, musí byť obojstranným procesom. Jeho základným prvkom je dodržiavanie zákonov krajiny, do ktorej sa imigrant prisťahoval a reakcia spoločnosti v prípade pochybenia jednotlivca.Ak nejaké zákony imigrant poruší, musí byť podľa týchto zákonov trestne, ale spravodlivo stíhaný. Rovnako dôležitá je tiež reakcia verejnosti, ktorá prípad pochybenia jedinca nezovšeobecní a ako problematickú neoznačí celú skupinu ľudí. Generalizované označovanie iba zníži pocit bezpečnosti menšiny, ktorá sa tak môže sama začať vyčleňovať.
Čo však, ak zistíme, že komunity černochov si so sebou prinášajú praktiky, ktoré sa nezlučujú s našimi hodnotami a právom? Príkladom môžu byť segregované komunity v Holandsku, alebo Francúzsku, ktoré praktizujú dohodnuté detské manželstvá (často neplnoleté dievčatá vydávané za starších mužov), alebo v nich prevláda potlačovanie práv žien. V strednej Európe zatiaľ nepredpokladáme taký výrazný príval imigrantov z afrických komunít v ktorých sa takéto javy vyskytujú, ale základným predpokladom prevencie je neopakovať (niektoré) chyby z Holandska a Francúzska, či v prípade Tureckých gastarbeiterov v Nemecku. V týchto krajinách v mnohých prípadoch nových imigrantov považovali za dočasných, nikdy ich nevnímali ako plnohodnotnú súčasť spoločnosti a tak sa k nim aj správali. V segregovaných komunitách sa potom naplno prejavovali rôzne kultúrne a subkultúrne javy nekompatibilné s kultúrou a hodnotami krajiny. Jedným z efektov je aj radikalizácia mládeže vedúca k násilnému extrémizmu a hoci ide o veľmi malý počet jedincov, ktorí sa reálne stávajú násilnými extrémistami, ide o vážny problém, ktorý zvyšuje napätie v spoločnosti asi najvýraznejšie. Tu sa samozrejme kultúrno-hodnotový konflikt „euro-afričanov“ výrazne prelína s islamským náboženstvom, ktorému sa budeme podrobnejšie venovať v inom článku.
Základným predpokladom prevencie je teda pomoc pri získavaní kvalifikácie pre pracovné príležitosti, pocit bezpečia pri pohybe mestom/obcou, či napríklad poskytovanie jazykových kurzov. Keď cudzincom neposkytneme kvalitné jazykové kurzy (či už zadarmo, alebo v dostupných cenách), budú mať ťažkosti, pretože nie všetci si môžu dovoliť drahé súkromné lekcie. Jazyková bariéra zvyšuje odcudzenosť ľudí. Je celkom prirodzené, že keď stretneme černocha, ktorý hovorí po Slovensky, ľahšie si k nemu vytvoríme vzťah. Dôležitým prvkom v tomto procese je, aby v procese integrácie dostávali hlas pôvodní obyvatelia a starousadlíci v mestách a obciach. Napríklad rozhodnutia miestnych úradov by mali byť prijímané participatívne, ľudia by mali mať možnosť zoznámiť sa s novými susedmi a podobne.
Možné aktivity občianskej spoločnosti
Výbornú prácu v tomto smere robí na Slovensku občianske združenie Mareena, ktoré okrem Bratislavy pôsobí aj v ďalších slovenských mestách. Mareena organizuje rôzne verejné podujatia, kde sa snaží prepájať cudzincov žijúcich na území Slovenska s občanmi Slovenska a stierať hranice strachu z nepoznaného – cudzieho. Okrem toho školí a koučuje dobrovoľníkov, ktorí osobne pomáhajú utečencom, azylantom, či iným cudzincom. Poskytuje tiež priestor pre cudzincov, aby si tu mohli otvoriť jazykové kurzy (kurz arabčiny, svahilčiny a podobne). Kombináciou týchto aktivít vytvárajú vzťahy, ktoré znižujú napätie medzi ľuďmi, ktorí by sa inak nepoznali.
Významnú úlohu v znižovaní napätia by mohli a mali hrať aj futbalové a iné športové kluby, ktoré majú vo svojich radoch zvyšujúci sa podiel afrických hráčov. Spolupráca medzi futbalovými klubmi a občianskymi združeniami, ktoré majú v danej téme expertízu by mohla byť dobrým nástrojom prevencie napätia.
Občianske združenie Človek v Ohrození zase vydalo teoreticko-metodickú príručku pre učiteľov/ky škôl: „Afrika, mýty a fakty“, ktorá obsahuje aj rôzne praktické aktivity realizovateľné v rôznych predmetoch. Demýtizáciou Afričanov pri práci s mladými ľuďmi na školách môžeme zvyšovať ich toleranciu a porozumenie a znižovať ich strach z cudzieho a nepoznaného.
Dôležité sa javí pozývanie rôznych afrických umelcov, umelkýň, odborníkov a odborníčok na verejné podujatia. Napríklad nadácia Pontis pozýva na Slovensko afrických expertov v oblasti informatizácie a technologických inovácií.
Zásadné je viesť dialóg v rámci krajín a komunít medzi jej obyvateľmi. Po zverejnení
reklamnej kampane vodky (spomenutej v úvode) a následnej video reakcie mladej študentky sa strhla vlna nenávistných komentárov z oboch táborov. Takto vyostrené reakcie zvyšujú napätie v spoločnosti a prispievajú k jej polarizácií a deleniu na „my“ a „oni“ a znemožňujú konštruktívny dialóg.
Ak správne uchopíme nastávajúcu a nezvratnú kultúrnu diverzifikáciu strednej Európy, ktorá má bohatú multikultúrnu minulosť, a namiesto strachu z neznámeho uchopíme túto situáciu ako príležitosť, máme šancu vytvoriť odolnú a kvalitnú spoločnosť so zachovaním prvkov našej kultúry a hodnôt.
Prečítajte si v slovenskom jazyku:
- Pre učiteľov stredných škôl a druhého stupňa základných škôl, ale aj pre zvedavú verejnosť existuje teoreticko metodická príručka Afrika: Mýty a fakty s príkladmi aktivít realizovateľných v rôznych predmetoch na školách (Link na stiahnutie)
- Prečítajte si: Kenský spisovateľ Binyawanga Wainaina o tom, Ako písať o Afrike
- Pozrite si: Nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie o nebezpečenstve jedného príbehu
Použitá literatúra a zdroje:
- Castles, S., den Haas, H., Miller, M.J., 2014: The age of migration: International Population Movements in the Modern World, fifth edition, Palgrave macmillan, 401 p.,
- Not so fast, The Economist: September 22nd – 28th 2018, page 14.,
- Charlemange: The reebirth of Africa: The Economist: Spetember 22nd – 28th 2018, page 23.,
- Babies are lovely, but...: The Economist: Spetember 22nd – 28th 2018, page 27-28.,
- Farárik, P., Zorád, L.: Afrika: Mýty a fakty: 2015, Človek v Ohrození, 71 str.
- Allien nation? Does immigration threaten national identity? In: Legrain, P., 2007: Immigrants: Your country needs You, Abacus, p. 202 - 220,
- Learning to live together. How to integrate immigrants into society. In: Legrain, P., 2007: Immigrants: Your country needs You, Abacus, p. 253 – 283,
- Why we need the huddled masses – the case for low skilled migration in: Legrain, P., 2007: Immigrants: Your country needs You, Abacus, p. 59 – 84
- The New Europeans, in: National Geographic, October 2016, p 83 – 115,
- Házeová, F., 2018: Mareena vytvára putá, in: Nota Bene, September 2018/207, str. 20 – 22,
- Hlavová, N., 2016: Zdroje Európskej migračnej krízy v Afrike, in: Politické, ekonomické a sociálne súvislosti súčasnej migračnej krízy v Európe zborník z workshopu 9. november 2016, str.69 - 76
- Migali, S., Natale, F., Tintori, G., Kalantaryan, S., Grubanov-Boskovic, S., Scipioni, M., Farinosi, F., Cattaneo, C., Benandi, B., Follador, M., Bidoglio, G., McMahon, S. and Barbas, T., International Migration Drivers, EUR 29333 EN, Publications Office of the European Union, Luxembourg, 2018, ISBN 978-92-79-92960-1
Ďalšie zdroje a poznámky k textu:
[1] Mená a krajiny v texte sú v niektorých prípadoch zmenené, ale nemenia význam textu
[2]
https://www.unhcr.org/figures-at-a-glance.html
[3] https://www.minv.sk/?statistiky-20 a https://www.iom.sk/sk/migracia/migracia-na-slovensku.html
