“Eto Belarus Detka” (Čo nám Bielorusko hovorí o národnej identite?)

Podľa ich slov sa snažia o osvetu Bieloruska, ich veselým blogom chcú podporiť identitu Bielorusov a cudzincom chcú ukázať, že nie sú iba predvojom "sovietskeho" Ruska. Jedna píše, druhá kreslí, pekne a čítavo sa dozviete, prečo majú Bielorusi tak radi diplomy a rozdávajú si ich za prakticky čokoľvek, prečo sa deti naučia hovoriť slovo zemiak skôr, ako mama a dozviete sa aj, ako by sme mali správne nazývať Bielorusko. Podľa niektorých je Bielorusko posledným európskym "diktátorským" štátom a Lukašenko vedie štát veľmi autoritatívnym spôsobom. Prezidentom krajiny je od 1994, podľa pôvodnej ústavy nemohol byť prezidentom dlhšie, ako dve volebné obdobia, teda 10 rokov, preto v roku 2004 jednoducho ústavu zmenil a prezidentom je dodnes. Odmietol náhlu zmenu podľa západného formátu a dodnes štát vlastní hlavné priemyselné odvetvia a všeobecne udržiava krajinu v pôvodných normách. Jeho sila tkvie v populizme a v precíznej kontrole oponentských hlasov. Bielorusko však je na dobrej ceste k dialógu s Európou.

Zaujímavé je, že zatiaľ čo zvyšok Európy má problém s nacionalistickými politickými menšinami, ktoré netvoria s vládou dialóg, ale rozbroje, v Bielorusku je to naopak. Kniha Marty a Mashy je toho živým príkladom. Intelektuálna opozícia v Bielorusku cíti veľmi národne a snaží sa na túto stranu Bielorusov silne apelovať. Samotné autorky sa jasne vyjadrili, že ich blogom chcú v ich krajanoch budovať pocit národnej identity. Pre nás na Slovensku to môže znieť ako extrémistický koncept, v Bielorusku však väčšina obyvateľstva používa ruštinu a bieloruský jazyk sa stal oficiálnym až v roku 1918, primárne kvôli historickým okupáciám zo strán Poľska a Ruska. Aj takejto téme sa autorky venujú v blogu, vysvetľujú to v troch bodoch: okupácia, vek a silný slovanský základ jazyka, ktorý zdieľa až 84% slovnej zásoby s ukrajinčinou. Samé však hovoria: ”Napriek všetkému je terajšia situácia bieloruského jazyka nádejná: ešte pred desiatimi rokmi boli ľudia hovoriaci bielorusky považovaní za opozíciu alebo vidiečanov. Jazyk sa opäť stáva populárnym, obzvlášť medzi mladými a stále sa rodia nové iniciatívy, ktoré jazyk súkromne vyučujú. Teraz je jazyk viac spojený s kultúrnou obnovou, novým začiatkom bieloruskej identity.”

Ako je to teda s národnou identitou? Národné cítenie samo o sebe nie je problém. Problémom je pocit nadradenosti, ktorý z neho vychádza. Čo v Bielorusku môže slúžiť ako prostriedok na zjednotenie ľudu a národnú osvetu je už u nás kontraproduktívny koncept. Obdobím, ktorým prechádza Bielorusko, sme už prešli. Nachádzame sa vo fáze, kedy by sme si mali budovať širšiu identitu, tú ľudskú. Strany, ktoré si slobodne volíme, sa otázke národnej identity už dávno venujú. Bielorusko je na tom inak. Čo ich môže zjednocovať, nás oddeľuje. Hodnoty, ktoré máme zdieľať, sa orientujú na ľudskú identitu, na solidaritu a pomoc iným, ktorí sú v ťažkej životnej situácii bez ohľadu na ich identitu.

Útoky, ktoré sa dnes dejú po celom svete, slúžia jednému účelu, vyvolať strach a narušiť vzťahy medzi štátmi, národmi, náboženstvami, pričom všetky tri pojmy sú nejakým spôsobom (z historického hľadiska) iba vymysleným konštruktom. Čo by naozaj malo ľudí zjednotiť je jednoduchý koncept: že všetci sme ľudia. Tento koncept však musí niekde začať. Najľahšie je to na úrovni lokálnej. Žijeme v jednom meste, sme susedia a musíme sa podieľať na zlepšení našich spoločných podmienok. Potom prichádza úroveň národná, sme jeden národ, hovoríme jedným jazykom, zdieľame jeden geografický celok, o ktorý sa musíme starať, lebo ďalší len tak nedostaneme. Následne prichádza úroveň ľudská. Je to veľký krok, je však nutný, pretože v konečnom dôsledku si musíme všetci uvedomiť, že jeden geografický celok vlastne zdieľame všetci, samozrejme hovorím o našej planéte Zemi.

Na každej úrovni sa potýkame s niekoľkými prekážkami našej vlastnej psychiky. Z racionálnych dôvodov nechceme, aby do nášho mesta prichádzalo veľa nových ľudí, pretože majú inú predstavu o meste a nových zmien sa bojíme. Strach je oveľa silnejší ako akákoľvek iná emócia, vychádza to z jadra nášho mozgu, ktorý sa formuje od samých počiatkov života na Zemi. Rovnaký problém nastáva aj na úrovni národnej, nie však na ľudskej. Akonáhle si dokážeme uvedomiť, že sme ľudia, že sme všetci rovnakí, tak môžeme prekonať strach a prevládne solidarita, radosť. Historicky sa takmer všetky tragédie ľudstva odohrali kvôli tomu, že si niekto myslel, že jeho národ, jeho identita bola niekomu nadradená. Bieloruské národné cítenie môže krajine pomôcť k zjednoteniu a posune k širším hodnotám. V istom momente by však týmto hodnotám mala národná identita ustúpiť. Identitu potrebujeme, ktorú si zvolíme a ako k nej prídeme je však už iba na nás.

Ak vás viac zaujíma veselý spôsob akým autorky vykresľujú dnešné Bielorusko, ich blog môžete nájsť na webovej stránke www.etobelarusdetka.com.