Jeden graf z výskumu za všetky:
Áno, ten obrovský oranžový kruh v strede zobrazuje negatívny dopad každého dieťaťa, ktoré sa narodí, na emisie CO2. Výskumníci z Lund univerzity tvrdia, že starostlivosť o jediné dieťa a jeho budúce potomstvo je z hľadiska CO2 ekvivalentná napríklad používaniu približne 25 áut či asi 37 transatlantickým letom.
Priznám sa, že keď som si článok v Guardiane prečítal, mal som veľmi rozporuplné pocity. Na jednej strane – áno, globálne otepľovanie je vážna hrozba. Hrozba možno životu nebezpečná pre túto planétu. A preto je dôležité rozprávať sa o nej na rovinu, bez prikrášľovania. Na strane druhej – naozaj chceme porovnávať deti, žiarovky a transatlantické lety?
Pokúsme sa ale zachovať chladnú hlavu a premýšľať nestranne. V čom by argumentácia vedcov – aj keď vyzerá vedecky – mohla byť mylná?
Až na pokraj absurdnosti
Použime najskôr metódu reductio ad absurdum, doveďme argumentáciu vedcov do extrému. Ak pomôže, keď ľudia nebudú mať toľko detí, nepomôže ešte viac, ak nebudú mať deti žiadne? Alebo – a to už naozaj ideme do extrému – nepomohla by samovražda? Ak skončím so životom, je garantované, že v ďalších rokoch už žiadne CO2 nevyprodukujem. Mám teda ísť a skočiť z niektorého z bratislavských mostov či panelákov?
Nepochybujem o tom, že nikto z čitateľov by si takýto spôsob boja proti globálnemu otepľovaniu neosvojil. Ani štúdia vedcov z Lund Univerzity nemá takéto riešenie na zozname. Samovražda predsa nie je vecou životného štýlu. Toto strašné rozhodnutie je príliš závažné, aby mohlo byť porovnávané s rozhodnutím nepoužívať sušičku a radšej prádlo vyvesiť na balkón. Nepodobá sa v tom ale rozhodnutiu o tom, či chceme mať detí a koľko ich chceme mať? Nie je i toto závažné rozhodnutie, v ktorom ide takpovediac o život?
Prostriedok a cieľ
Druhou metódou, ktorú nám kritické myslenie (alebo skôr stará dobrá filozofia) môže v tomto prípade pomôcť, je rozlišovanie medzi prostriedkami a cieľmi. Prostriedok totiž nie je cieľ a cieľ nie je prostriedok. Veľmi sa odlišujú a je potrebné s nimi odlišne narábať. Aký je medzi nimi rozdiel?
Prostriedok identifikujete jednoducho. Spýtajte sa „Prečo?“ a ak vám okamžite napadne odpoveď, ide o prostriedok. Umývate si napríklad zuby. Prečo? Aby ste ich mali zdravé a aby od vás ľudia nebočili. Umývanie zubov je teda prostriedok, nie cieľ. Keďže prostriedok slúži len čomusi inému, nemá takpovediac vlastnú nezávislú hodnotu, nemá zmysel pýtať sa v súvislosti s ním hodnotové otázky. Pýtame sa takmer výlučne na efektivitu, praktickosť. Nepýtame sa: Je morálne správne umývať si zuby? Skôr sa pýtame: Je táto kefka vhodná? Má dostatočne mäkké štetinky? Ako dlho si ich mám umývať? A podobne. Samé praktické otázky.
Cieľ potom spoznáte tak, že sa spýtate „Prečo?“ a neviete odpovedať. Napadne vám možno „jednoducho to chcem“ alebo „verím, že to je dôležité“, ale nič viac. Cieľ má hodnotu v sebe samom. Predstavte si, že pozvete priateľov na večeru. Prečo to robíte? No jednoducho preto, lebo to chcete. Je vám s nimi dobre. Večera s blízkymi priateľmi je čosi, čo je veľmi blízko samotnej podstate ľudskosti.
Pre mnohých ľudí sú takýmito cieľmi rodina, viera, umenie, kontakt s prírodou. Nesnažte sa im dokázať, že tieto veci sú nepraktické, neefektívne a drahé. Iba ich urazíte. Rozprávate sa totiž o cieľoch jazykom prostriedkov. Aj o cieľoch sa dá rozprávať, vždy ale pôjde o hodnotovú debatu.
Vráťme sa teraz k nášmu výskumu z úvodu článku. Vedci z Lund univerzity v ňom ponúkajú prostriedky, ako účinne brániť globálnemu otepľovaniu. Hovoria o živote bez auta, o životnom štýle bez letov lietadiel, o výmene žiaroviek za žiarivky. A tu sa im do analýzy prostriedkov pripletie jeden cieľ. „Majte menej detí!“, hovoria a argumentujú jazykom prostriedkov. Nemať toľko detí je praktické. Je to efektívne. Je to eko.
Takáto argumentácia ale nedáva zmysel. Veď čo je vlastne v celej debate o globálnom otepľovaní prostriedok a čo je cieľ? Máme znižovať počet detí, aby sme v budúcnosti mali zdravšiu planétu? Alebo sa naopak máme starať o našu planétu, aby sme ju mohli v dobrom stave odovzdať našim deťom?
Kantova odpoveď
Immanuel Kant, jeden z otcov novovekej filozofie, už pred 200 rokmi načrtol jeden myšlienkový experiment, ktorý sa k našej debate o deťoch a globálnom otepľovaní prekvapujúco hodí. Tu je jeho približné znenie (citujem po pamäti, prípadné nepresnosti tak padajú na moje plecia):
Ak by bolo isté, že umučenie jediného dieťaťa by zastavilo všetko súčasné i budúce utrpenie na Zemi, bolo by eticky správne toto dieťa umučiť?
Takto formulovaný problém znie veľmi nerealisticky, takmer absurdne akademicky, (a tiež zbytočne kruto). Má však celkom praktické aplikácie, napríklad v lekárskom výskume (Je možné ublížiť pár ľuďom pri testovaní liekov, ak tieto lieky potom zachránia omnoho viac iných ľudí?) alebo v hraničných situáciach za vojny (Mám udusiť plačúce dieťa, ak by mohlo prezradiť úkryt, v ktorom sa ukrýva mnoho iných ľudí vrátane detí?). Kant ale použil nám už známu metódu ad absurdum, aby problém vyhrotením do extrému zároveň aj vyjasnil.
Kantova odpoveď na vlastnú otázku znie NIE. Žiadneho človeka nemôžme obetovať pre akékoľvek budúce dobro. Žiadny človek nie je len prostriedkom, vždy sa k nemu musíme vzťahovať aj ako k cieľu.
Pokúsme sa teraz formulovať našu verziu Kantovho myšlienkového experimentu, nastaviť ju presne na mieru výskumu vedcov z Lund univerzity:
Predstavte si, že máte neobmedzenú celosvetovú zákonodarnú moc. Vedecká komunita vám tvrdí, že ak žiadny pár na Zemi nebude mať viac ako 2 deti, globálne otepľovanie sa bude dať zvládnuť. Ak sa ale bude rodiť viac detí, globálne otepľovanie v budúcnosti vážne ohrozí život ľudstva. Je eticky správne vydať zákon, veľmi výrazne obmedzujúci slobodu ľudí, a zakázať im mať viac ako 2 deti?
Na takúto otázku odpoveď nepoznám. Čo by ste odpovedali vy?
Aj o týchto témach diskutujeme na kurze Kritické myslenie ako životný štýl, na ktorý sa môžete prihlásiť.
Ján Markoš je spoluautorom príručky pre slovenských študentov "Ako kriticky myslieť", vydavateľ Denník N.
