Prečítajte si, ako videl výzvy našej spoločnosti nositeľ Templetonovej ceny za rok 2016, Rabbi Jonathan Sacks:
﴾skrátený preklad zo stránky autora: https://rabbisacks.org/danger-outsourcing-morality-read-rabbi-sacks-speech-accepting-templeton-prize﴿
﴾videozáznam príhovoru: https://youtu.be/4IRvD_gtXUc)
Drahí priatelia,
[poďakovanie]
Povedal som, že pre mňa je toto ocenenie menej o uznaní za to čo bolo v minulosti než o zodpovednosti za to, čo bude v budúcnosti, a preto sa dnes večer budem venovať práve budúcnosti. V súčasnosti žijeme osudový moment v histórii. Kamkoľvek sa pozrieme, všade je neistota a nestabilita – politická, náboženská, ekonomická, environmentálna. Človek nepreháňa, ak povie, že je úplne ohrozená budúcnosť Západu a jedinečná forma slobody, ktorú priekopnícky presadzoval v posledných štyristo rokoch.
Dnes večer sa chcem venovať javu, ktorý tvaroval Západ, a viedol ho najskôr k jeho veľkosti, teraz však ku kríze. Možno ho zhrnúť do jediného slova: outsourcing. Na prvý pohľad nejestvuje nič nevinnejšie či produktívnejšie. Outsourcing je základom modernej ekonomiky. Práve myšlienka Adama Smitha o deľbe práce a teória Davida Ricarda o komparatívnej výhode hovoria: aj keď si odo mňa vo všetkom lepší, obaja aj tak získavame, ak ty robíš to, čo v čom si najlepší ty a ja robím to, v čo som najlepší ja, a potom uzatvoríme obchod. Otázka znie: má tento princíp nejaké limity? Sú veci, ktoré nemôžeme a ani by sme nemali outsourcovať?
Problém vznikol kvôli novým technológiám a bezprostrednej globálnej komunikácii. Takže namiesto toho, aby outsourcing prebiehal v rámci spoločenstva, prebieha medzi ekonomikami. Vidíme outsourcing výroby do krajín s nízkymi mzdovými nákladmi. Vidíme outsourcing služieb do takej miery, že ak si z jedného amerického mesta chcete rezervovať hotel v druhom americkom meste, bez vášho vedomia je telefonický hovor presmerovaný do Indie. V minulosti to vyzeralo ako dobrý nápad - akoby Západ hovoril celému svetu: „Vy sa postarajte o výrobu, my sa postaráme o spotrebu.“ Je to však dlhodobo udržateľné?
Neskôr banky začali outsourcovať úverové riziká a poskytovať úvery v oveľa väčšej miere, ako dovoľovali ich kapacity. Verili, že ceny nehnuteľností budú buď stále rásť, alebo – ak aj nie – bude to problém niekoho iného, nie ich.
Je tu však aj jedna forma outsourcingu, ktorej sa zvykne dostávať málo pozornosti: outsourcing pamäte. Naše počítače a smartphony majú čoraz väčšiu a väčšiu pamäť, z kilobajtov sa stali megabajty až gigabajty, zatiaľ čo pamäť nás a našich detí je čoraz chatrnejšia. Vlastne, na čo dnes čokoľvek vedieť spamäti, keď si to môžete v zlomku sekundy vyhľadať na Google-i alebo Wikipédii?
Nazdávam sa však, že tu sme urobili chybu. Pomýlili sme si históriu a pamäť, čo vôbec nie je to isté. História je odpoveďou na otázku „Čo sa stalo?“ Pamäť je odpoveďou na otázku: „Kto som?“ História je o faktoch, pamäť o identite. História je niekoho príbeh, niečo, čo sa stalo niekomu inému, nie mne. Pamäť je môj príbeh, minulosť, ktorá ma sformovala na toho, kým som, koho dedičstvo som dostal do opatery kvôli nasledujúcim generáciám. Bez pamäte neexistuje identita. A bez identity sme púhy prach na povrchu nekonečna.
Bez pamäte sme zabudli na jedno z najdôležitejších ponaučení, ktoré vzišli z náboženských vojen šestnásteho a sedemnásteho storočia, po ktorých sa zrodila sloboda. Už keď to človek hovorí, znie to staromódne, ale je to tak: Slobodná spoločnosť je výdobytkom morálky. Bez sebaovládania, bez schopnosti odložiť uspokojenie a bez návykov srdca a činu, ktoré nazývame cnosti, nakoniec slobodu stratíme.
Práve to mal na mysli Locke, keď poukázal na kontrast medzi slobodou (angl. „liberty“) – slobodnou možnosťou robiť to, čo by sme robiť mali, a povolením (angl. „licence) – možnosťou robiť to, čo robiť sami chceme. Naznačil to aj Adam Smith, keď napísal Teóriu morálnych pohnútok skôr, než napísal Bohatstvo národov. To mal na mysli aj Washington, keď povedal: „Ľudské práva možno zaistiť iba medzi ľuďmi, ktorí sú cnostní.“ A Benjamin Franklin, keď povedal: „Len cnostný ľud je schopný mať slobodu.“ A Jefferson, keď povedal: „Národ ako spoločenstvo vytvára morálnu osobu, a každý jej člen nesie osobnú zodpovednosť za svoje spoločenstvo.“
Západ sa tohto presvedčenia v nejakom bode vzdal. Keď som navštevoval univerzitu v Cambridge koncom 60. rokov, predmet filozofia sa nazýval Veda o morálke (angl. „Moral Sciences“), čo znamená, že podobne ako prírodné vedy, aj morálka je objektívnou, skutočnou súčasťou vonkajšieho sveta. Čoskoro som však zistil, že tomu už takmer nikto neverí. Morálka sa stala len vyjadrením emócií, subjektívnym pocitom, súkromným cítením, či vlastnou nezávislou voľbou. S určitými výhradami bolo morálne čokoľvek, čo som si sám zvolil. Predmetom štúdia vlastne zostal len význam jednotlivých slov. V mojich očiach to nebol znak civilizácie, skôr rozpadu civilizácie.
Trvalo mi celé roky, kým som prišiel na to, čo sa stalo. Morálka bola rozdelená na dve časti a outsourcovaná iným inštitúciám. Na jednej strane boli morálne rozhodnutia a na druhej boli ich dôsledky. Samotná morálka bola outsourcovaná trhu. Trh nám núka možnosti, a morálka sa stala len súborom rozhodnutí, o ktorých nemá zmysel uvažovať v kategórii správne či nesprávne - nad rámec uspokojenia či neuspokojenia túžby. V dôsledku toho sa nám čoraz ťažšie chápe, prečo by sme niektoré veci robiť nemali, aj keď ich robiť chceme a máme na ne peniaze aj zákonné právo – nemali by sme ich robiť preto, lebo sú neférové, nečestné, ničiace dôveru alebo niekoho ponižujú, jedným slovom sú neetické. Etika bola zredukovaná na ekonomiku.
Pokiaľ ide o dôsledky našich rozhodnutí, oursourcovali sme ich na štát. Zlé rozhodnutia vedú k zlým výsledkom: neúspešným vzťahom, zanedbaným deťom, depresiám, zničenému životu. O tie sa však postará štát. Zabudnite na manželstvo ako posvätný zväzok medzi mužom a ženou. Zabudnite na potrebu detí mať milujúce a bezpečné ľudské prostredie. Zabudnite na potrebu ľudí v spoločenstve pomáhať si navzájom v čase núdze. Sociálna starostlivosť bola outsourcovaná štátu. Čo sa týka svedomia, ktoré kedysi zohrávalo v morálnom živote tak veľkú úlohu, to sa dá outsourcovať regulačným orgánom. Najskôr sme teda zredukovali morálne rozhodnutia na ekonomiku, potom sme previedli následky vlastných rozhodnutí na politiku.
A jednu až dve generácie sa zdalo, že to funguje. Teraz sa však objavili problémy, ktoré samotný trh či štát nevyriešia. Spomeňme aspoň niektoré: štrukturálna nezamestnanosť, ktorá nastupuje po outsourcingu výroby a služieb. Ďalšia nezamestnanosť, ktorá nastane, keď umelá inteligencia v čoraz väčšej miere nahradí ľudský úsudok a zručnosti. Umelo nízke úrokové sadzby, ktoré motivujú k čerpaniu úverov a zvyšovaniu dlhu a odrádzajú od sporenia a investovania. Bláznivo nafúknuté platy výkonných riaditeľov. Znižovanie životnej úrovne, najskôr medzi robotníkmi, potom v strednej triede. Neistota zamestnania, a to aj pre absolventov vysokých škôl. Finančná neschopnosť mladých rodín zadovážiť si bývanie. Rozpad manželstva, ktorý vedie k ťažkým problémom detskej chudoby a depresiám. Kolaps pôrodnosti v celej Európe, vedúci k nebývalým úrovniam prisťahovalectva, ktoré dnes predstavuje jediný spôsob, ako si Západ dokáže udržať svoje obyvateľstvo a systémové zlyhávanie pri integrácii prisťahovalcov. Strata rodiny, spoločenstva a vlastnej identity – toho, čo nám kedysi dávalo silu zvládnuť nestabilné časy. A sú aj ďalšie problémy.
Prečo sú doteraz neriešiteľné? Po prvé preto, lebo sú globálne, a štáty sú len národné. Po druhé preto, lebo sú dlhodobé, pričom trh a liberálnodemokratická politika sú krátkodobé. Po tretie preto, lebo závisia od zmeny návykov správania, k čomu nemá poverenie ani trh, ani liberálnodemokratický štát. Predovšetkým však preto, lebo ich nedokáže vyriešiť samotný trh a štát. Svedomie sa nedá outsourcovať. Morálna zodpovednosť sa nedá preniesť na niekoho iného.
Ak tak urobíte, vyvoláte očakávania, ktoré nemožno splniť. A keď sa stane to, čo je nevyhnutné – že tieto očakávania zostanú nenaplnené – na spoločnosť padne ťažoba z pocitu sklamania, hnev, strach, zatrpknutosť a obviňovanie. Ľudia začnú hľadať útočisko v magickom myslení, ktoré dnes na seba berie jednu zo štyroch podôb: krajná pravica, krajná ľavica, náboženský extrémizmus a agresívny sekularizmus. Krajná pravica usiluje o návrat k zlatej minulosti, ktorá sa nikdy nestala. Krajná ľavica usiluje o utopickú budúcnosť, ktorá nikdy nebude. Náboženskí extrémisti si myslia, že spásu možno priniesť terorom. Agresívni sekularisti sa nazdávajú, že mier nastane, ak sa zbavíme náboženstva. To všetko sú fantázie. Ísť za nimi bude viesť k ohrozeniu samotných základov slobody. A napriek tomu sme videli, a to aj v hlavnom prúde britskej a americkej politiky, také prejavy nepeknosti a iracionality, o ktorých by som neveril, že sa ich vôbec dožijem. Na univerzitách v Británii a Amerike vidíme odklon od akademickej slobody v mene práva nebyť urazený tým, že ma niekto konfrontuje s odlišným názorom. To je le trahison des clercs, intelektuálna zrada našej doby, a je vskutku veľmi nebezpečná. Takže dá sa to aj inak?
Dlho ma fascinujú dva historické javy. Jedným z nich je zvláštna skutočnosť, že po tisícročnom zaostávaní za Čínou ju Západ predbehol v priebehu sedemnásteho storočia, keď vytvoril vedu, priemysel, technológie, voľný trh a slobodnú spoločnosť.
Druhým je nemenej zvláštna skutočnosť, že Židia a judaizmus prežili dvetisíc rokov po zničení Druhého chrámu, napriek tomu, že stratili všetko, na čom bola postavená ich existencia podľa Biblie: územie, domov, slobodu, chrám, kráľov, prorokov a kňazov.
V oboch prípadoch je zhodné vysvetlenie. Je ním presný opak outsourcingu: teda zvnútornenie toho, čo kedysi bývalo vonkajšie. Nech sa Židia modlili kdekoľvek, tam bol chrám. Každá modlitba predstavovala obetu. Každý Žid bol kňazom, a každá komunita kúskom Jeruzalema. Niečo podobné sa stalo v tých odnožiach islamu, ktoré interpretovali džihád nie ako fyzickú vojnu na bojisku, ale ako duchovný boj v duši.
Paralelný jav nastal v kresťanstve po Reformácii, a to najmä v kalvinizme, ktorý v šestnástom a sedemnástom storočí transformoval Holandsko, Škótsko, Anglicko v podobe revolúcií a Ameriku v podobe otcov pútnikov. Ako je známe, práve tomu Max Weber pripísal ducha kapitalizmu. Vonkajšia autorita cirkvi bola nahradená vnútorným hlasom svedomia. To umožnilo vznik rozsiahlych sietí dôvery, na ktorých závisí hladké fungovanie trhu. Tak veľmi sme zvyknutí vnímať materiálno a duchovno ako protiklady, že niekedy zabúdame, že slovo kredit pochádza z latinského credo – verím – a že dôvera (angl. confidence), ktorá je nevyhnutnou podmienkou investovania a hospodárskeho rastu, pochádza zo slova fidentia, čo znamená viera alebo dôvera.
To, čo sa objavilo v judaizme a post-reformačnom kresťanstve bol veľmi vzácny druh charakteru: osobnosť s vnútorným nasmerovaním. Po väčšiu časť dejín sa väčšina spoločností riadila tradíciou alebo niekým druhým. Ľudia robia to, čo robia, buď preto, že sa to tak robilo vždy, alebo preto, že to tak robí niekto iný.
Ľudia, ktorí majú vnútorné smerovanie, sú iní. Stávajú sa z nich priekopníci, inovátori a preživší. Majú vo svojom vnútri satelitný navigačný systém, takže ich nevyvedie z rovnováhy nezmapované územie. Majú silný zmysel pre povinnosť voči druhým. Snažia sa o stabilné manželstvo. Svoje hodnoty odovzdávajú deťom. Patria do silných komunít. Sú odvážni, ale starostlivo zvažujú riziká. Keď zlyhajú, rýchlo sa znovu postavia na nohy.
Majú disciplínu. Tešia sa ťažkým výzvam a tvrdej práci. Držia krok. Viac sa zaujímajú o udržateľnosť než o rýchly zisk. Vedia, že majú zodpovednosť voči zákazníkom, zamestnancom, akcionárom, aj širšej verejnosti, pretože len tak dokážu dlhodobo prežiť. Nerobia hlúposti ako kreatívne účtovníctvo, subprime hypotéky a falšovanie údajov o emisiách, pretože vedia, že klamstvá skôr či neskôr vyjdú najavo. Nespotrebúvajú prítomnosť na úkor budúcnosti, pretože majú zmysel pre zodpovednosť za budúcnosť. Majú schopnosť odložiť uspokojenie vlastných impulzov. To všetko robia preto, lebo majú vnútorný morálny hlas. Niektorí ho nazývajú svedomie. Niektorí ho volajú hlasom Božím.
Takéto kultúry zostávajú mladé. Dokážu poraziť entropiu, prekonať stratu energie, ktorá znamenala úpadok a pád každého iného impéria a superveľmoci v histórii. Ale Západ, v nesmrteľných slovách kráľovnej Elzy z filmu Ľadové kráľovstvo, „to dal zo seba von.“ Externalizoval to, čo si kedysi zvnútornil. Outsorcoval zodpovednosť. Etiku zredukoval na ekonomiku a politiku. To znamená, že sme sa stali závislí na trhu a štáte – silách, ktoré máme len málo pod kontrolou. A jedného dňa sa naši potomkovia obzrú späť a budú sa pýtať: Ako stratil Západ to, vďaka čomu sa stal kedysi veľkým?
Každý pozorovateľ veľkého prúdu dejín, od prorokov Izraela, po islamského mudrca Ibn Chalduna, od Giambattistu Vica po Johna Stuarta Milla, a Bertranda Russella a po Willa Duranta, tvrdil v podstate to isté: že civilizácie začnú umierať, keď stratia vášeň pre morálku, z ktorej sa na začiatku zrodili. Stalo sa to Grécku a Rímu, a môže sa to stať Západu. Nepochybnými znameniami sú: klesajúca pôrodnosť, morálny úpadok, rastúca nerovnosť, strata dôvery vo verejné inštitúcie, neviazanosť bohatých, beznádej chudobných, neintegrované menšiny, neschopnosť prinášať súčasné obete v prospech budúcnosti, strata starej viery bez novej predstavy, čo by ju malo nahradiť. Ide o nebezpečné signály, ktoré už výstražne blikajú.
Existuje však alternatíva: znovu sa začať riadiť vnútrom. To znamená obnoviť morálny rozmer, ktorý vytvára spojenie medzi naším blahom a blahom druhých, vďaka čomu sa kolektívne stávame zodpovednými za spoločné dobro. To znamená obnoviť duchovný rozmer, ktorý nám pomáha spoznať rozdiel medzi hodnotou vecí a ich cenou. Sme viac než len spotrebitelia a voliči; naša dôstojnosť presahuje to, koľko zarábame a čo vlastníme. Znamená to vedieť, že dôležité nie je len uspokojovať naše túžby, ale aj vedieť, ktoré túžby uspokojovať. Znamená to obmedzovať samých seba v súčasnosti, aby naše deti mali budúcnosť, v ktorej sa dá žiť. Znamená to prihlásiť sa ku kolektívnej pamäti a identite tak, aby spoločnosť pôsobila menej ako hotel a viac ako domov. Stručne povedané, znamená to zistiť, že niektoré veci nemôžeme ani nemáme outsourcovať a že niektoré zodpovednosti nemôžeme ani nemáme delegovať.
Máme zodpovednosť voči vlastným deťom a vnukom nezahodiť to, vďaka čomu sa Západ stal veľkým – a to nie kvôli nejakej idealizovanej minulosti, ale kvôli veľmi náročnej budúcnosti. Jednoducho, ak to zo seba dáme von, ak budeme aj naďalej zabúdať, že slobodná spoločnosť je výsledkom morálky, ktorá závisí na zvykoch zodpovednosti a zdržanlivosti, tak to, čo príde - či už Rusko, Čína, ISIS alebo Irán - nebude ani liberálne ani demokratické, a istotne to nebude slobodné. Musíme preformulovať morálny a duchovný rozmer do jazyka dvadsiateho prvého storočia, pomocou média dvadsiateho prvého storočia, a spôsobom, ktorým spája a nie rozdeľuje.
Templetonova cena a Templetonova nadácia boli vždy o morálnom a duchovnom rozmere ľudského rozkvetu a práve rozvíjaním týchto tém spolu s druhými v najbližších rokoch dúfam, že dokážem trochu splatiť poctu, ktorá mi bola dnes preukázaná.
- Rabbi Jonathan Sacks
