Ako som stretol nestretol Miltona Nascimenta

Nebola to ale iba druhá a možno moja posledná možnosť ísť na koncert Miltona, ale aj druhá a možno moja posledná možnosť osobne stretnúť Miltona, poďakovať sa mu za jeho hudbu a dať mu naše CD Clube de esquiar Fernando Pessoa a aj naše CD Clube de esquiar toca Clube da esquina z nahrávok z koncertov, kde hráme Miltonove veci, ktoré sa ani všetky na jedno CD nezmestili.

Prvýkrát sa mi to nepodarilo.

Sú to už takmer dva mesiace. Šrvrtého som priletel do Ria a siedmeho mal byť ten veľký deň. Ešte nezorientovaný v “najnebezpečnejšom meste na svete” som sa obliekol ako socka, aby som nebol podozrivý, a vybral sa s niekoľko hodinovým predstihom na druhý koniec mesta, čo v kontexte Ria znamená asi 30 km a dve hodiny cesty, ak človek trafí spoj. Metro bolo v pohode, prestup na akési BRT autobusy už horší. Vyzeralo to ako na nejakej periférii v Kobre 11, ale bus som predsa len trafil, hoci som nakúpil všetky možné viac a menej potrebné dopravné čipové karty, no zrejme pre budúce návštevy. Samozrejme som internet v mobile ešte nemal, ale pamätal som si z google maps z domu, že mám vystúpiť na zastávke Riomar. Aj taká bola dokonca, aj som vystúpil, a aj mi tam oznámili, že som mal vystúpiť na ďalšej. Bolo už tma, na oboch stranách rušné niekoľko pruhové rýchlostné cesty a koncertná hala nikde. Vybral som sa cez cestu so skupinkami po mne pokukujúcich ľudí cez cesty a trávniky k čomusi, čo vyzeralo ako hotel. Veruže aj to bol hotel a nikdy som sa tak netešil z približovania sa k recepcii. Podľa mojej pamäti to malo byť hneď vedľa a hoteliéri ma aj upokojili, že sa nemýlim. Zbadal som na vedľajšej budove obrovský plagát Miltona Nascimenta.

Vytešený z predstavy, že niekto dá vyrobiť taký veľký plagát Miltona Nascimenta, som sa hneď aj naučil ako sa robí selfí na mojom novom telefóne. Dovtedy som naživo videl iba malé pouličné plagáty Miltona v Bystrici, Zvolene, Bratislave či dokonca v Brne, ktoré som teda vo worde všetky vyrábal sám aj roznášal sám. Bol som pred koncertnou halou asi tretí a koncert sa mal začať asi o hodinu, aspoň podľa času na lístku. Spokojne som si teda dal na obrubníku rožky a syr, čo som mal so sebou, kým taxíky postupne privážali divákov a diváčky vo večerných róbach. Aj v rade do haly som stál hneď medzi prvými, kde som sa aj iniciatívne zoznámil s jedným pánom. Povedal som mu mojou portugalčinou, že som zo Slovenska, že do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, že ho musím stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou... V rade sme stáli takmer hodinu až do času, ktorý bol na lístku, a až kým sa rad neťahal hádam pozdĺž celej haly. Pustili nás dnu, môj lístik fungoval, natešene som vošiel dnu, rýchlo skočil na vécko a usadil sa na svoje miesto. Nadšene som sledoval na veľkých obrazovkách video reklamy na brazílske koncerty vrátane Caetana Velosa a čakal na začiatok koncertu. To som ešte netušil, že budem čakať ešte ďalšie dve hodiny a video slučku budem poznať aj odzadu. Nosilo sa jedlo, nosil sa alkohol, štrngali príbory a ja som nechápal načo tento rituál, akoby večera nepočkala až po koncerte. Medzičasom sa môj okrúhly stôl zaplnil a prísediaci párik ma pozýval na whiskey. Koncert prišiel a zrazu bolo po ňom a bolo to úžasné. Tretinu som nechápal, že tam som, tretinu som si užíval a tretinu som neveriacky točil pre brata videá. Playlist bol neskutočný, kopu starých vecí.

Po prídavkoch som si povedal, že je čas sa stretnúť s Miltonom. Lenže som nebol sám, kto by si to povedal. Pri bočnom vchode do backstage už stála skupinka ľudí, ktorú sbskari tak ad hoc púšťali dnu nepúšťali. Keď som už bol takmer na rade, vyhlásili, že už nik nemôže dnu. Zostal som teda ja, jeden pán a pár hysterických žien. Po chvíli som pochopil, že moja jediná šanca je rozniesť môj príbeh, a tak som začal pánom: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Z pána sa vykľul bývalý producent niekoľkých Miltonových albumov. Nikto ho nechcel však pustiť, lebo Milton má už okolo seba mladý tím a nikto už nepozná bývalého producenta. Môj príbeh ho ale veľmi prekvapil a potešil. Dal som mu CD. Zrazu sa objavil niekto z produkcie, tak som si ho hneď odchytil a hovorím: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Povedal že sa opýta a zmizol. Medzitým bola skupinka hysterických žien stále nátlakovejšia voči sbske, a tak som si povedal, že si ich musím získať na svoju stranu. Jedna z nich bola manželka spomenutého bývalého Miltonovho producenta a očividne cítila krivdu za manžela silnejšie ako on sám, ktorý sa len usmieval a popíjal caipirinhu. Hovorím jej že: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” O chvíľu už kričali ženy na sbskara: “Počujete! On prišiel až z Československa, pustite ho!” Lenže nezabralo. Vrátil sa mladík z produkcie, že sa to nedá, ale že mu môže dať moje CD. Napísal som venovanie a odovzdal. Na to sbskar už výrazne ukľudňoval ženy, keď jedna vybila dvere päsťou: “...a tu chlapec je dokonca z Československa!” Po nejakom čase to však prestalo baviť aj tých najvytrvalejších a mne bolo spätne ľúto, že som sa neodfotil aspoň s bývalým producentom (stretli sme sa ale o mesiac na historicky prvom koncerte celého albumu Quem é quem od Joaa Donata z roku 1973, ktorý údajne tiež produkoval).

Ešte chvíľu som sa usmieval na sbskarov, ale potom som si uvedomil, že to asi už nezaberie, a že celé toto divadlo už trvá viac ako hodinu, že už je takmer pol druhej ráno, a že by som mal začať vymýšľať ako sa s tejto periférie dostať domov. Aj trochu zo mňa opadlo nadšenie, že keď sa stretnem s Miltonom, kľudne niekde prečkám aj noc postojačky. Vybral som sa hľadať wi-fi, ale to už zrejme vypli. Veď v hale už nik ani nebol a zbalili už aj takmer všetky stoličky. A ako tak márne hľadám wi-fi, zrazu sa zjavia moji “starí známi whisky pozývači”: “Juraj, potrebuješ pomôcť?” Vykecali mi taxík za cenu ubera, a ten ma cez všetky červené asi stovkou cez celé mesto zobral domov…

Druhýkrát sa to však takmer podarilo.

Tentokrát prebehol príchod na miesto činu hladko. Veď koniec koncov, v Riu som už takmer dva mesiace a v Sao Paule som za posledný mesiac strávil dokopy vyše týždňa.

Iba vchod do areálu som nevedel nájsť. Trikrát som obišiel celý festivalový areál, aby som pochopil, že sa doň vchádza podchodom spoza cesty. Nezvyčajné. Na vchode som prešiel kontrolou, ktorá sa podobala skôr protidrogovej ako bežnej leteckej. Dozvedel som sa, že okrem vody a nožíka nesmie do areálu ani gitara, ktorú som trepal so sebou kvôli podpisu. Vodu som nasilu ostentatívne vypil, gitaru vyhádal a s nožíkom som sa rozlúčil s predstieranou dôverou voči sbskarovi, že mi ho po festivale vráti. Bol som teda na Coala festivale 2018 a zostávalo asi 5 hodín do Miltonovho koncertu. Čo s nimi? Oscilovalo to so mnou tradične medzi potrebou otvoriť sa a spoznať niečo nové a vykašľať sa na všetok súčasný kravál a počkať na Miltona. Tak som sa aj tých 5 hodín premiestňoval medzi kvázi-tichom a pódiom. Medzitým som zjedol jeden vegan burger, ktorý ani zďaleka nemal na zaježovskú kuchyňu, a obzrel si prístup do backstage. Aj som si chvíľu pohral na svojej zakázanej gitare, ktorá pritiahla pozornosť dvoch dievčat, ktoré rýchlo pochopili, že z toho nič nebude a pri ktorých som rýchlo pochopil, že z toho nič nebude. Zaujímal sa ale aj jeden málo zhovorčivý chlapec, ktorý si ma dvakrát natočil a potom sa tváril, keď ma v tom hluku ani nemohol počuť, že prežíva extázu, keď hrám. Z koncertov ma zaujal jeden mladý pesničkár z Ria, jedna akoby Sade z Bahie a čosi čo vyzeralo ako Candomble na pódiu, keď dostane k dispozícii dobrý basový aparát. Milton bol brutál zase raz. Hosťoval mu obľúbený brazílsky raper Criolo, ktorého častý plač z toho, že spieva s Miltonom, som mu asi veril.

Skončil koncert s prídavkami, a vybral som sa k backstagu, kde sa tentokrát zbieralo menej ľudí. Mnohí mali nejaké náramky, ale ani tých spočiatku nechceli pustiť. Jeden sa takmer pobil s sbskou. Chcem stretnúť Miltona, ale nie za každú cenu, pomyslel som si. Náramkových pustili a ja stále čakám. Pýtam sa prvého z produkcie a tradične: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Že sa nedá. Pýtam sa druhého, tretieho. Nič. Po chvíli zostávam opäť sám s sbskarmi ako pred dvoma mesiacmi v Riu. Občas prejde nejaké auto alebo vozík s nápojmi, ale nechcem prebehnúť. Mám ešte hodinu do odchodu autobusu do Ria. Idem za sbskarom a hovorím: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou...“ Tento akoby počúval. Povie, že sa opýta, a odchádza. Zostávam sám s druhým sbskarom. Po chvíli sa vráti, čosi si hovoria a opäť odchádza. Pýtam sa druhého, že ako teda. Že niekto z produkcie nedovolil, ale že sa ide ešte opýtať niekoho vyššieho. Tak aj tomuto rozpoviem: “Som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel…” Akoby aj tento chápal. Tak ponúkam plnšiu verziu príbehu. Vráti sa prvý a vraví, že sa nedá žiaľ, a odchádza. Príde niekto z produkcie a hovorí, že sa nedá, ale že mu môžem odovzdať CD. Vravím, že to som už urobil v Riu, ale že tentokrát Miltona potrebujem stretnúť, že mi stačia 3 minúty. Vraví, že sa nedá, tak aj tomuto nechávam CD. Tento mi aspoň prisahá, že sa k nemu dostane. Zostávam opäť sám s druhým sbskarom. A ten má nápad. Čosi sa ma pýta, ale nerozumiem. Vygoogli biele auto a ukazuje mi na mobile: “Takéto, ale čierne, má Milton, obíď areál a možno ho zastihneš pri odchode.” Ďakujem! Chystám sa teda vyjsť z areálu, ale opäť zamknutý. Kričia tu na mňa aj nejakí sbskari. Ja sa ale nedám a idem k nim a hovorím, že sbskar Paulo, meno si pamätám, má môj nožík. Aj ho počas toho, ako im to hovorím, rozpoznám a podá mi môj nožík, ktorý akurát drží v ruke. Vyjdem iným vchodom a ponáhľam sa dozadu. Vidím cez plot, že raper Criolo, ktorý hosťoval Miltonovi, nastupuje do jedného z posledných áut, utekám k závore, ale auto práve vychádza. Hoci akosi neisto. Asi si ma všimli. Odchádza, brzdí, pridá, brzdí, ja opakujem tieto pohyby neisto s ním, a zrazu zastane. Okno otvoria predné dvere spolujazdca a tam Criolo, nad ktorým jasalo celé mladé obecenstvo, hádam viac ako nad Miltonom. Usmieva sa, a tak mu ďakujem za koncert a hovorím: “Som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Hovorí, že mu ho môže dať. Váham opäť, dnes mám so sebou už iba posledné, a ešte mám nádej stretnúť sa s Miltonom. Pýtam sa Criola, či už Milton odišiel, lebo oni sú posledné auto. Že ešte nie. Ďakujem mu, on mi praje veľa šťastia, zatvára okno a auto odchádza. Idem k vrátnici a zrazu vidím ešte jedno odľahlejšie parkovisko a tam trčí auto s sbskaroveho mobilu, ale presne čierne! Nikto nikde, vchádzam do areálu. Prechádzam do ďalšieho parkoviska a áno, je to to auto.

Je tam ešte jedna dodávka a sakra, pri nej dvaja ľudia. Ale nik ku mne neprichádza. A práve mi dochádza, že gitara, kvôli ktorej ma nechceli pustiť dnu, tak vďaka nej ma teraz nevyháňajú, asi vyzerám ako hudobník. A budem sa aj hrať na hudobníka. Odvážne k nim prichádzam a sadám si na múrik 2 metre od Miltonovho auta. Oni stále nič. Asi to funguje. Rozmýšľam rýchlo v ktorej kapele som mohol hrať, keby čosi, ale žiadne mená si nepamätám. Vymýšľam rýchlo, že Pedro, ale nie a nie mi napadnúť priezvisko. Pedro Costa! Keby čosi, čakám na Pedra Costu na odvoz. Zostáva mi asi 40 minút do odchodu autobusu do Ria. Chce sa mi zahrať dákeho Miltona pri Miltonovom aute, Morro Velho, alebo symbolicky Manoel, o audaz? Vyberám gitaru a potom ju hneď aj zasúvam. To je asi dosť odveci. Čakám. Zostáva mi 30 minút do odchodu autobusu. Nechám odísť autobus alebo nie? Čo ak je to posledná šanca stretnúť Miltona? Ale čo ak ho stretnem? Ako ho chcem stretnúť? Bude ma ešte vládať počúvať? Čo ak to dopadne odveci? Bude ma to potom mrzieť? A o čom budem potom snívať? Prechádzam si v hlave možné scenáre a chystám aspoň trochu vhodnú portugalčinu. Stále sa utešujem, že keby mal aspoň niekoho normálneho z produkcie, tak ten to pochopí, a o porozumení s Miltonom neváham. Veď jeho hlas už poznám viac ako svoj. Odchádza dodávka a zostáva iba Miltonove auto. Čas sa kráti. Mám nápad! Nechám mu odkaz pod stieračom! Lenže nemám papier. Z gitary vyberám Miltonove texty a píšem na druhú stranu Morro Velho čiernou fixou na gitaru, lebo v tom strese neviem, kde mám pero. Text presvitá a je roztrasený. Nevadí.

Milý Milton, som Juraj zo Slovenska, ďakujem za všetku hudbu, veľmi mi pomáha, mám kapelu, ktorá sa volá Clube de esquiar s mojím bratom, hráme tiež Tvoju hudbu na Slovensku, mám sen si s Tebou zahrať si a zaspievať, môj kontakt: havlik.juraj zavináč gmail.com, je to ťažké, viem, ale sny nestarnú, je mi cťou, 2.9.2018, Juraj. Na nič ďalšie som sa nezmohol. Zrazu posledný človek, čo tam zostal, štartuje auto a trochu zacúva. Takže to bude Miltonov šofér! 25 minút do odchodu autobusu. Kašlem na to, idem zahodiť svoju hranú identitu hudobníka, kamaráta Pedra Costu a odhaľujem tú pravú. Idem za ním a hovorím: “Vy ste Miltonov šofér?” Že áno. “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou…” Príde aj nekaký ďalší sbskar a počúva tiež. Nikto ma nevyženie. Šofér flegmaticky odpovedá: “Tak počkaj, Milton je tu o chvíľu.” Už sa trasie aj moja aj tak amatérska portugalčina. Počuť blížiace sa hlasy. Šofér pootvára dvere na aute a naštartuje. A v tom spoza rohu prichádza. Milton Nascimento. A pár ľudí z produkcie. Akoby som čakal, že Milton povie: “Juraj, tu si konečne, rád Ťa konečne spoznávam!” Veď mám pocit, že ho úplne poznám. Ale hľadí na nebo s tým pokojným korytnačím pohľadom. Ešte nikdy som mu nevidel do tváre bez okuliarov, ktoré mal na koncertoch. Ešte nikdy som ho nevidel takto zblízka. Produkční ho posadia z druhej strany ako stojím do auta a jeden ide ku mne a hovorí: “Máš CD? Môžem mu ho dať.” Ja hovorím: “Dobrý deň, som zo Slovenska, do Brazílie som prišiel hlavne kvôli Miltonovi, musím ho stretnúť a dať mu CD, lebo na Slovensku aj koncertujeme s jeho hudbou… Môžem len pár viet?” Že nie. A hysterický ani násilný sa mi fakt nechce byť. Vravím, že CD som už poslal po produkcii. O ničom nevie. Nechávam mu teda odkaz i posledné CD a auto odchádza. A ja pomaly s ním. Ako taký pohrebný sprievod s dvomi ľuďmi. Posledné čierne auto na parkovisku, posledný sbskar a ja. Prídeme k už zamknutej bráne a sbskar púšťa Miltonove auto a mňa. Auto odbáča doprava, ja doľava. Auto už nezastane ako Criolove. Utekám na autobus.

Sedím na vrátnici svojho paneláku a dopisujem tieto riadky, ktoré som písal v nočnom autobuse pred zaspatím, keď som vstal, v električke a metre v Riu i počas chôdze. Som rozbitý, ale asi som neprechladol. O 90 minút mám byť v múzeu vo favele. To národné 200-ročné včera vyhorelo spolu aj so zbierkou asi 20 miliónov predmetov, aj tých brazílskych, latinskoamerických a svetovo najvzácnejších a jediných.

Je pondelok 3. septembra a ja som včera stretol nestretol Miltona Nascimenta.

Pokračovanie príbehu: Ako som stretol Miltona Nascimenta. Časť druhá.