Ako neprezentovať

Šesť najhlúpejších odporúčaní podľa Billa McGowana:

1. „Ak sa obávate ľudí z publika, predstavte si, že pred vami sedia v iba v spodnej bielizni alebo v nejakej inej, pre nich nedôstojnej alebo zahanbujúcej situácii“. Toto nepomáha. Jednak vás to posilňuje v tendencii sústrediť sa na publikum namiesto toho, aby ste sa venovali obsahu, ktorý chcete odovzdať. Skutočnú sebaistotu nezískate pomyselným zhadzovaním druhých.
2. „Zahrajte hlúpu a neohrozujúcu blondýnku“. Štylizovať sa do prejavu, ktorý ide pod úroveň vašej kognitívnej a emocionálnej inteligencie, je výhodou len na chvíľu. Ľudia z publika sa síce nebudú cítiť ohrození, pomasírujú si vlastné stereotypy a určite s vami nebudú bojovať. Ale vaše slová nebudú brať vážne aj v momentoch, keď by sa to hodilo, a ani si vás nebudú vážiť. Získavať si priazeň „pôvabnou“ naivitou je krátkozraké. Vypomstí sa to.
3. „Vysvetlite to tak, ako by ste to museli objasniť 3-ročnému dieťaťu, alebo vašej 90-ročnej babke.“ Pokiaľ pred vami nesedí skupina zložená z 3-ročných detí a 90-ročných babičiek, nie je to primeraná rada. Tak prosté to nebude. Každá veková a sociálna skupina poslucháčov potrebuje iný slovník, iné príklady. Ak sa k dospelým budete prihovárať príkladmi a jazykom pre 3-ročných, neocenia to, ale jasne budú vo vašom spôsobe cítiť statusovú nerovnováhu a podceňovanie.
4. „Ak pri zložitej otázke potrebujete získať čas, vzácne sekundy získate výrokom - To je fakt dobrá otázka ...“ To nie je bohvieaké odporúčanie. Prečo neodpovedať priamo a úprimne, napríklad: “Hmm... na toto nemám hneď odpoveď... a nechcem tresnúť hocičo... toto by som si potreboval rozmyslieť.“ Vo verejných prezentáciách nekomentuje otázky pýtajúceho sa, nerozoberajte ich motiváciu k takejto otázke, nehodnoťte správnosť a kvalitu otázky. Ak to začnete robiť, skôr sa bude zdať, že neviete alebo nechcete odpovedať. V tom prípade je možno lepšie povedať: „Neviem...“ alebo „Nechcem odpovedať...“
5. „Pri nepríjemnej otázke sa vyhnite odpovedi, nikdy neodpovedajte priamo“. Vo väčšine prípadov ide o nezmyselnú radu. Poslucháči nie sú hlúpi, všimnú si, že sa vyhýbate odpovedi. Vyhýbanie sa odpovedi môže byť pre nich dôležitejšou informáciou, než možno aj nepríjemná odpoveď. Len v prípade, že otázka je zavádzajúca alebo manipulatívna , obsahuje zjavnú nepravdu, treba priamočiaro odpovedať, že takto skutočnosť nevyzerá a predložiť protiargument.
6. „Počas odpovede na otázku oslovujte pýtajúceho sa jeho menom, poslucháč tak – vďaka osobnému adresovaniu - ľahšie prijme odpoveď“. Odpoveď potom vyzerá takto: „Nuž, Róbert, dobre že sa pýtaš... vieš Róbert , ako by som ti to najlepšie vysvetlil... takže, Róbert, predstav si, že ...“ Toto zlaté pravidlo z princípov osobného predaja sa začalo nadužívať do tej miery, že nekonečné opakovanie mena pýtajúceho sa dnes pôsobí ako otravný refrén. Osloviť menom raz, je tak akurát. Zosobňovanie prezentácie v rozhovore ju nerobí kvalitnejšou ani autentickejšou.

Tak ako sa konštatovalo už veľa krát. Netreba sa nechať balamutiť s "tréningovými trikmi". Hovorenie a získavanie ľudí nie je o trikoch. Niet nad autenticitu.

(obr. Christoph Niemann)