Blog

Trollovanie ako hobby?

13. jún 2017,

Môže sa trollom stať hocikto? Komu to naozaj hrozí? 

Pozrite sa na fotky dvoch mladých ľudí. Na prvej je 23-ročná vysokoškoláčka Isabella Sorley z mestečka Newcastle upon Tyne. Isabella ukončila štúdium Kreatívnej reklamy na Leeds College of Art. Na druhej fotke je 25–ročný nezamestnaný mladík John Nimmo z mestečka South Shields. Na prvý pohľad nie sú zaujímaví ničím. Trochu bacuľaté, už dospelé deti. Obyčajní, až nenápadní a trochu neisto pôsobiaci mladí ľudia. Vyzerajú ako desaťtisíce iných. Napriek tomu sa zviditeľnili správaním, za ktoré boli odsúdení na 12 a 8 týždňov a trest si natvrdo odsedeli. Pozrite si obrázky ešte raz. ... Nič?

Aj takto vyzerajú internetoví trollovia. V živote mimo sociálnych sietí nenápadní, hanbliví, trochu zamindrákovaní, väčšinou bez kamarátov, väčšinou zamĺknutí...

Isabella (v modrej blúzičke s čipkou) bola odsúdená za to, že 29. júla 2013, v noci medzi  2.25 a 2.55, odoslala šesť tweetov dvom ženám - spisovateľke Caroline Criado-Perez, a parlamentnej poslankyni Stelle Creasy, ktoré v parlamente podali návrh, aby na novom vydaní 10£ bankovky bola zobrazená aj žena. Isabella síce presne nevedela, kto sú adresátky jej tweetov a nerozumela celkom, o čom je kampaň za zmenu obrázku na bankovke, ale mala potrebu napísať osobné tweety, v ktorých uvádza: „... zdochni, ty bezcenný kus hovna... poj..b sa, a zdochni skôr ako ťa zabijem ja.. a ver, že si ťa nájdem...“ Podobne John v tom čase týmto adresátkam postupne vypisoval zo svojich piatich falošných účtov: „...ty nekonečná čubka, znásilním ťa a polícia sa bude prizerať... ty debilná bloncka...“ Isabela ani John sa o politiku nezaujímali. Články na túto tému väčšinou nečítali a všeobecne mali minimálnu predstavu o fungovaní spoločnosti. John takisto nevedel nič o spisovateľke ani poslankyni, predtým, ako im vypisoval. Zachytil ich mená v agresívnej diskusii pod článkami, ktoré komentovali ich výtvarný návrh na zmenu bankovky. Počas výsluchu Isabella vysvetľovala, že sa stala obeťou moderných technológii: „Niečo bolo vo mne a internet tomu dal priechod... bola som opitá... neviem prečo som to písala“. Na súd musela cestovať do blízkeho mesta Newcastle, kam sa dostala prvýkrát v živote. Tak si aspoň urobila selfie pred budovou súdu a hodila to na Twitter. A vo väzení bola okamžite stredom pozornosti, dostala sa medzi zlodejky a vrahyne, len za to, že napísala pár tweetov.

John mal už v minulosti problémy s vypisovaním výhražných mailov a tweetov, ale tiež nerozumie, prečo to písal. Politika ho nezaujíma, ale nudil sa. A potom, ako napísal tweety, ľudia mu začali odpisovať a reagovať, zrazu sa zviditeľnil, niečo znamenal, na urážky mu odpisovali aj samotní adresáti - ľudia známi z televízie, ktorí by mu nikdy predtým nevenovali žiadnu pozornosť. Bol to jeho chvíľkový moment slávy. Nechápe, prečo musel ísť do väzenia. On túži po inom. Že si ho raz niekto všimne a ožení sa, možno získa prácu. Najradšej by robil sociálnu prácu s mládežou, ktorá nezvláda alkohol. 

Tak čo s týmito trollmi? Máme sa pohoršovať? Máme ich ľutovať? Máme preklínať sociálne siete, ktoré umožňujú zamorovať verejný priestor, ventilovať agresivitu a ubližovať iným? Počas britskej TV show Big Brother v roku 2010-3 dostalo pokutu alebo podmienečný trest za adresnú útočnú komunikáciu a vyhrážanie sa ľuďom, ktorých „poznali“ len z televízie, 4213 ľudí. Ale je toto cesta? Je to tak, že sociálne siete len zviditeľnili agresivitu medzi ľuďmi, ktorá tu vždy bola, ale neprepasírovala sa do verejného priestoru? Alebo je to navodené? Teda, že anonymita, napodobovanie a internetové hulvátstvo podporuje to najhoršie v nás (alebo to najhoršie v niektorých z nás) a pandémia zatrpknutosti, frustrácie, aj otvorenej agresie potom kosí celú spoločnosť tak, ako to kedysi robili mor a cholera.

V minulosti sme vychádzali z predpokladu, že trollujú hlavne psychopati, ktorých vystihuje osobnostná trojkombinácia sociopatických čŕt, pre ktorú sa ustálil pojem „temná triáda“. Erin Buckels z University v Manitobe, po diagnostickej analýze, konštatuje, že u nositeľov temnej triády sa v zvýšenej miere vyskytuje machiavellizmus (teda tendencia manipulovať a zhadzovať ostatných), narcizmus (teda vyhranená posadnutosť sebou samým a nenaplniteľná potreba odozvy okolia, pozornosti voči neempatickému jednotlivcovi, ktorý nevníma žiadne iné potreby, okrem svojich). A tiež psychopatia (teda absencia prirodzenej ľudskej citlivosti, chýbanie svedomia a sociálna tuposť). U niektorých vyhranených nositeľov temnej triády sa k charakteristikám pridáva aj sadizmus, (teda potreba vidieť ostatných trpieť a tak si umelo zvyšovať pocit vlastnej nadradenosti). Po rokoch sa ukazuje, že tak jednoduché to nebude. I keby bolo v spoločnosti postihnutých takouto psychopatickou dificilitou viac než odhadované 1% populácie, nedokázali by zamoriť virtuálny priestor do tej miery, akú vidíme na sociálnych sieťach. Podľa výskumu Pew Internet Survey má 40% účastníkov virtuálnych diskusií skúsenosť konfrontácie s človekom, ktorý vo virtuálnom priestore otravuje, útočí, uráža a zneužíva ostatných. K občasnému trollovaniu sa neuchyľujú len psychopati. Justin Cheng (et. al. 2017) vo svojom výskume ukázal, že občas sa k trollovaniu nechajú vyprovokovať alebo zviesť aj bežní, nepatologickí účastníci diskusií. Podľa záznamov diskusií na platforme Disqus z rokov 2012-3 odsledovali 865 662 diskutérov, ktorí uverejnili vyše 16 miliónov postov. 3.5% z nich niekto nahlásil ako také, ktoré porušujú pravidlá a z nich bolo 23% aj vymazaných administrátormi. Cheng a jeho kolegovia zistili, že sú dva najdôležitejšie faktory, ktoré ľudí vedú k trollovaniu: blbá nálada a kontext (všeobecná klíma, ktorá panuje v diskusii). Ak si za klávesnicu notebooku či mobilu sadajú ľudia, ktorí sú naštvaní, znechutení, sklamaní životom, vysoko sa zvašuje pravdepodobnosť, že si vyhľadajú nejaký hromozvod. A pre nich až tak veľmi nezáleží na tom, kto sa stane adresátom ich virtuálneho opľúvania či virtuálneho boxovania. Trollovanie sa najviac objavovalo hlboko po polnoci, keď trollovia nemôžu zaspať a do nespavosti a vyčerpania im bliká modravé svetlo monitora. Trollovací ohňostroj sa počas týždňa mení. Najviac trollovania sa objavuje v pondelok v noci, ďalšie dni týždňa to ide trochu dolu, ale v nedeľu v noci, v očakávaní nového týždňa, sa krivka vyšvihne a trollovanie opäť slávi úspech. Často sa odporúča, že počas nočnej opice by si človek nemal sadať za počítač a riešiť sťažnosti. Pre trollovanie to platí trojnásobne. Výskum ukázal, že zlá nálada sa neviaže na jeden typ publikovaných statusov. Ak sa človek nechá „vyhecovať“ agresivitou v jednej diskusnej skupine, často preskočí do inej diskusnej skupiny, kde si už so sebou prináša náklad zúrivosti, ktorý potom prepašuje aj do novej skupiny,
Druhým faktorom je kontext diskusie - naskočenie na hádavú alebo agresívnu vlnu. Cheng poprosil 667 pokusných osôb, aby si prečítali ten istý článok a kúsok diskusie k nemu. Pokiaľ ich to zaujalo, mohli sa zapojiť do diskusie a vyjadriť sa. Ibaže časť diskutérov dostala verziu článku a diskusie, kde sa hneď po článku objavil ako prvý komentár čitateľa - ostrý agresívny výpad. Druhá skupina dostala verziu toho istého článku s bežnou diskusiou, kde sa agresívny výpad neobjavil, alebo sa v diskusii objavil až neskôr. Ak diskusia začala s komentárom trolla, ostatní diskutujúci sa začali prejavovať hulvátsky a trollujúco až dvakrát častejšie, než v situáciách, keď sa takýto výpad neobjavil alebo objavil až neskôr. Trollovia sú majstri v tom ako otráviť akúkoľvek diskusiu. Ak do nej preniknú, dosť skoro nakazia viacerých a slušnosť a konštruktivita ide bokom. Na rozvrátenie konštruktívnej diskusie netreba až tak veľa. Nadávanie, vulgarizmy, slovné lynčovanie trollov priťahuje ako magnet. Rýchlo odhalia, kde sa majú zapojiť.

V takýchto situáciách neexistuje stopercentná obrana. Pomôže vylúčiť trolla z diskusie, alebo ho aspoň zablokovať. Alebo – ak sa to nedá – je lepšie opustiť takúto skupinu a založiť inú, ktorú trollovia ešte neobjavili a neinfikovali.  Cheng odporúča, aby sa ostatní účastníci diskusie pokúsili overiť, či sa za trollingom skrýva snaha ublížiť, alebo mal ten autor kúsavých poznámok iba zlý deň.

A tí, čo mali „iba“ zlý deň, možno dokážu porozumieť, že v skutočnej diskusii máme zodpovednosť nielen za seba. Že niečo spolu vytvárame. Že nesieme spoluzodpovednosť za to, či šírime inšpiráciu alebo znechutenie a odpad.  

 

Literatúra:

 

Brusel 14.6. 2017
Dušan Ondrušek

 

                                                                                                                                       * * *