BLOG

Ak čítame o Ukrajine v novinách, väčšinou narazíme na správy o vojne, smrti, korupcii, smútku a beznádeji. My v PDCS však máme vďaka našim projektom možnosť vidieť celkom inú Ukrajinu. Stretávame ľudí z rôznych kútov tejto z pohľadu Slováka obrovskej krajiny, ktorí pracujú v samosprávach, v občianskom sektore, či v lokálnom biznise, ľudí, ktorí hovoria po ukrajinsky, rusky, niektorí anglicky, ale ktorých spája obdivuhodná životaschopnosť, optimizmus a chuť rozvíjať svoje mestá. Rozhodli sme sa priniesť vám niektoré ich portréty.

Zverejnené v PDCS Blog

Hotel niekde v Európe. Vrchol turistickej sezóny. Na raňajky prichádzajú rodiny s deťmi. Vedľa nás si sadá dvojica mladých, batoľa tróni v detskej sedačke. Vrieska a hnevá sa, tak mu rodičia dávajú chlebík do rúčky. Po pol hodine odchádzajú a na zemi ležia kusy chleba veľké ako päsť. Prichádza servírka, čisto uprace špinavý stôl, vymení obrus, prestrie čistý riad. A kusy chleba ďalej ležia pod stolom. Chcem ich zodvihnúť, ale „som mäkká“, tak len neveriacky na ne pozerám.

Vybaví sa mi scéna z afganského vidieka, kde Fahima zbierala po obede do zástery každú omrvinku. Aj naše babky to ešte robili. Pre nás je už jedlo len výrobok. Niečo spotrebujeme, zvyšok zahodíme. Podľa údajov OSN sa až tretina ročnej svetovej produkcie potravín (1.3 miliardy ton) znehodnotí alebo vyhodí do odpadu. Väčšina ešte skôr, ako sa dostane na náš stôl. Aj vás mama terorizovala pocitom viny, keď ste nechceli jesť špenát pripomínajúc, že deti v Afrike hladujú? Ja som vtedy chcela zabaliť ten špenát do balíka a poslať „černoškom“ poštou. Žiaľ, také jednoduché to nie je. Prepojenie medzi hladom a plytvaním však existuje. Týka sa nielen morálky, ale aj ekonomiky, nášho zdravia a svetovej politiky. Jedlo je najúčinnejšia zbraň. Často práve proti nám samým.

Zverejnené v PDCS Blog

Moja teta, Viedenčanka do špiku kosti, často spomína na zážitok z leta 1988, keď som ja, pubertiačka z malého slovenského mesta, prišla k nej na vytúžené prázdniny. V blúzičke po tretej sesternici a sukni trochu nešikovne svojpomocne ušitej som sa pri prechádzke na Mariahilfer Strasse nevedela vynačudovať záľahám oblečenia a topánok vystaveným vo výpredajoch na chodníkoch pri drahých obchodoch. Dieťa vychované v ekonomike nedostatku, zvyknuté na rady na mäso a banány, ako aj na to, že pekné oblečenie sa zháňa a neleží si len tak v obchode pre každého, toto dieťa jej položilo pamätnú otázku, ktorú odvtedy stále spomína: „Teta a kto si kúpi všetky tie tričká?“

Niekedy len tak pozorujem ľudí na parkoviskách hypermarketov či nákupných centier, ako vychádzajú s plnými vozíkmi vecí, väčšinou zbytočných a nezdravých. Bohatí aj chudobní, všetci kupujeme farebné malinovky, plastové hračky, ktoré sa pokazia už v aute cestou domov, či štýlové dekorácie na jednu sezónu. Neviem sa ubrániť myšlienke, že v komunizme sme boli nešťastní, lebo sme nemali nič. Zato v konzumizme sme nešťastní, lebo máme všetko.

Zverejnené v PDCS Blog

Dva konce Európy. Ukrajina a Dánsko. Vzdialené tisíce míľ od seba, prežívajúce rozdielne problémy a strachy. Poviete si, čo už tu môže byť spoločné? Starodávne severské kráľovstvo Hamleta, kde demokratickú ústavu prijali bez revolúcie v r. 1848, krajina mieru, sociálneho blahobytu a tolerancie, vysnívaný cieľ migrantov. Vojnou utrápená obrovská Ukrajina, dejisko toľkých revolúcií, že už to ani nepočíta, s históriou plnou krvi, utrpenia, ale aj pokrytectva a pretvárky. Osem komunitných aktivistiek a aktivistov z Černigova, Achtyrki, Dopropolia, Pavlogradu, Čerkasov a Kyjeva sa vybralo spolu so svojím ukrajinským koordinátorom a slovenskou konzultantkou „do sveta“. Mnohí z nich po prvý krát v živote. Okrem zhúžvaných bankoviek ťažko ušetrenej tvrdej valuty si priniesli zvedavosť, hrdosť a lásku k svojim mestám, optimizmus a chuť učiť sa. A tým očarili aj otvorených a priateľských Dánov. Tento blog je o tom, čo sme spolu videli a zažili za päť dní študijnej cesty v Kodani.

Zverejnené v PDCS Blog

Ako môže občiansky aktivizmus meniť tvár krajiny? Má zmysel, aby obyvatelia pomáhali prišelcom z východu integrovať sa? Neľutujú Ukrajinci to, čo sa stalo za posledné dva roky? A kto je vlastne nositeľom demokratických zmien? Aj nad týmito otázkami sa zamýšľa článok, ktorý vyšiel v zborníku z konferencie Pontis 2015 a opiera sa o terénnu skúsenosť z rôznych miest Ukrajiny.

Zverejnené v PDCS Blog