Blog

Otupievame?

05. september 2017,

Čím sa dá vysvetliť psychické znecitlivenie („psychic numbing“), ktoré pozorujeme naokolo? Psychológ z univerzity v Oregone, Paul Slovic, sa desaťročia venuje otázke, prečo nás netrápia masové zverstvá a utrpenie ľudí. Otupievame? Je to sebazáchovná slepota, ekonomizovanie empatickej kapacity?  

 

Tri bariéry, ktoré nás „zmrazujú“ v krízovej situácii   

S rastúcim počtom trpiacich sa zmenšuje schopnosť človeka vciťovať sa do osudov tisícov a miliónov ľudí. Slovic vo svojich výskumoch ukázal, že vnímaná hodnota jednotlivého ľudského života s rastúcim počtom adresátov očakávanej pomoci, klesá. Čím väčší počet ľudí sa spomína, tým je apatia väčšia. Známy je výrok matky Terezy: „Keď vidím masu, nezačnem konať. Keď vidím jedného človeka, viem, že mu musím pomôcť.“  Ale platí to aj naopak. Zaznamenávame jav, ktorému sa hovorí „efekt singularity“. Život jednotlivca je veľmi cenený. Pre záchranu jednotlivca sú ľudia ochotní investovať ohromné množstvo úsilia.  Pri záujme o jednotlivca máme pocit, že stojí za to investovať energiu. Pri snahe riešiť svetové problémy to rýchlo vzdávame a hovoríme si, že jeden človek voči problémom sveta aj tak nič nezmôže. Problém s jedinečnými príbehmi jednotlivcov je, že záujem o ne trvá len dočasne. A po tom sa záujem pomôcť rozdrolí a upadne na pôvodnú nízku úroveň. Ilustrujúcim je tragický príbeh sýrskeho chlapca Aylan-a. Fotka telíčka 3-ročného chlapca, ktorého vyplavilo more, v septembri 2015 otriasla  svedomím sveta.  Veľká časť ľudí len vtedy začala vnímať a zaujímať sa o vojnu v Sýrii. Mediálny aj čitateľský záujem trval asi mesiac. A potom sa vrátil na pôvodnú – minimálnu – úroveň. Červený kríž v tom čase registroval v Švédsku asi 160 000 sýrskych utečencov. Na pomoc pre nich sa im podarilo vyzbierať 8000 dolárov. Deň po tom ako sa v TV správach a v novinách objavila fotka mŕtveho telíčka Aylana zarytého v prílivovom piesku, vyskočili humanitárne príspevky na 430 000 dolárov. Po mesiaci sa vrátili na pôvodné nízke čísla, hoci humanitárny problém s utečencami  je rovnako intenzívny aj v súčasnosti . Potreba pomoci je rovnako naliehavá pred smrťou Aylana i po nej.

V súčasnosti žije (podľa údajov OSN z roku 2016 https://goo.gl/BVmZI8 ) v krajinách mimo svoj domov 65.3 milióna ľudí, je to asi najväčšia vlna utečencov od migračných pohybov po druhej svetovej vojne. Opäť sme konfrontovaní s takmer neriešiteľnou situáciou. Ako sa k nej možno postaviť?  Paul Slovic hovorí, že existujú tri psychologické bariéry, ktoré zmrazujú našu akčnosť pri konfrontácii s vypätou krízovou situáciou:  1/ strata citlivosti pri veľkých číslach 2/ falošný pocit bezmocnosti a neefektívnosti  a 3/ efekt viditeľnej čitateľnosti (“prominence effect.”).
Bariéra falošného pocitu bezmocnosti a neefektívnosti nám nahovára, že problém je tak veľký, že aj keď niečo urobíme, reálne to nezmení celú hrozivú situáciu. Pri tomto nastavení máme tendenciu myslieť na to, koľkým ľuďom pri našej aktivite aj tak nepomôžeme. Zabúdame orientovať  sa na tých, ktorým predsa len môžeme pomôcť.
Efekt viditeľnej čitateľnosti (“prominence effect”) kedysi opísali Tversky a Kahnemann. Ukazuje sa, že najviac mobilizujúcim je čo najkonkrétnejšie pomenovať zisky a straty. Podľa možnosti - v číslach, peniazoch a hodnotách, ktoré sú rukolapné a uchopiteľné. Ak sa to, čo môžeme získať a stratiť nevyčísluje presne, lebo to nevieme zmerať alebo podať jednoducho, ľudia ostávajú pasívni. A ostávajú pasívni, aj keby bolo potenciálne nebezpečenstvo väčšie, než je to, ktoré vieme vyčísliť tu a teraz - v jednotkách, ktoré sú obvyklé a predstaviteľné. Slovic dáva príklad postoja niektorých politikov k humanitárnej kríze. V čase, keď začali rásť počty sýrskych utečencov, ktorí sa snažili zachrániť  si život a naliehavo potrebovali pomoc aj od USA, dal Mike Pence (v tom čase ako guvernér Indiany) vyhlásenie , že „...neprijmeme žiadnych utečencov v Indiane, pokiaľ si na 100% nebudeme istí, že je vylúčená možnosť, žeby nám mohli spôsobiť akúkoľvek škodu“ (Slovic, 2017, s.2). Pence ako skúsený politik vedel,  že pre verejnosť je najviac prijateľná taká formulácia, ktorá pracuje s efektom čitateľnosti. Dilemu „ľudskosť“ vs. bezpečnostné riziko postavil tak, že prejavy ľudskosti opísal všeobecne , ako nemerateľné a naproti tomu prejavy ohrozenia podal  v kvantifikovateľných jednotkách. Verejnosť tuší, že 100% garanciu vyhnutia sa nebezpečenstvu nebudeme mať nikdy. Posolstvo si prekladá tak, že ak si ľudskosť nevieme zmerať na centimetre alebo gramy, pre istotu je lepšie nekonať nič a ostať pasívnym. Chrániť domov ako deklarovaná priorita nad všetky priority je zrozumiteľná všetkým.

 

Viac narcizmu, menej empatie?

Niektoré novinárske hlasy opakovane búšia na poplach. Komentujú výskumy, že dnešná mládež je necitlivá, egoistická a pod vplyvom internetu a sociálnych sietí aj izolovaná od ostatných. Realita nie je tak hrozná. Sociálne siete pôsobia obojako, vytvárajú bariéry medzi ľuďmi z odlišných „bublín“, ale aj umožňujú prekračovať tradičné ohraničené možnosti pre stretávanie sa a konverzácie. Vedú k tomu že dochádza k väčšiemu počtu interakcií medzi ľudmi, ktorí by sa asi inak nestretli. Celosvetovo rastie hustota sociálnych interakcií. Rastie počet medzirasových, medzikultúrnych a medzikonfesionálnych manželstiev, rozširujú sa komunity globálnych nomádov, kozmopolitov a tzv. „detí tretej kultúry“.    Michiganská štúdia pod vedením Sary Konrath z IPEAR (Interdisciplinary program on Empathy and Altruism research) spracovala meta analýzu o úrovni empatie vzájomnej pomoci. Sledovala 72  výskumov empatie z rokov 1979-2000 (Zaki, 2011 a Konrath, 2013). Keď výskumníci porovnávali zmeny v správaní 20-ročných, konštatovali, že v porovnaní s mladými ľuďmi rovnakého veku spred 30 a 20 rokov, narastá narcizmus a klesá schopnosť empatie. (Opakovane používali DIRI- Davis Interpersonal Reactivity Index test, ktorý sleduje emočnú odpoveď na distress iných, schopnosť vnímať a predstavovať si zorný uhol iných). Niektoré z jednotlivých výskumov vyvolali veľkú diskusiu – napr. porovnávacia štúdia Pew research Center z roku 2007. Podľa nej 81% mladých ľudí vo  veku 18-25 rokov považuje za jeden z najdôležitejších cieľov pre život – snahu dobre zarábať. Cieľ pomáhať druhým, tým, ktorí to potrebujú, uviedlo len 30% z nich.  Iná dlhodobá rozsiahla štúdia - Monitoring the Future Study (ktorá 30 rokov sledovala amerických stredoškolákov a postupne sa do nej zapojilo 450 000 študentov v 48 štátoch USA) nezaznamenáva žiaden dramatické rozdiely medzi generáciami. Hovorí len o poklese vzájomnej dôvery , menší záujem o veci verejné a nedôveru až cynický postoj k inštitúciám.

 

Uvažovanie v Systéme 1 a Systéme 2

Na to, aby sme konali, potrebujeme cítiť, že situácia je urgentná, že nás emočne znepokojuje. Seymour Epstein (1994) zdôrazňuje práve to slovo „cítiť“. Často máme pocit, že prosociálne konanie, rozhýbanie sa k pomoci je dôsledkom racionálnej analýzy a kognitívneho pochopenia, že situácia je natoľko vážna, že si vyžaduje náš zásah. Ukazuje sa, že to tak nie je. Rozhýbanie  sa nenastáva ako dôsledok racionálneho pochopenia , ale afektívneho pocitu nástojčivosti. Každodennú realitu vnímame súčasne dvoma diametrálne odlišnými spôsobmi (dvoma kanálmi): jeden môže byť označkovaný ako intuitívny, prirodzený, neverbálny, naratívny a zážitkový a druhý, ktorý môžeme označiť charakteristikami ako analytický, zvažujúci, verbálny a racionálny. Neskôr tieto dva prístupy boli označené ako Systém 1 a Systém 2 a ich charakteristiky Seymour Epstein vystihol v tejto tabuľke.  

 

Dva modely myslenia: experienciálny a analytický systém  (podľa Epstein, 1994)

 

Systém 1: Experienciálny systém

Systém 2: Analytický Systém

Affektivita: orientácia na príjemnosť- bolesť

Logika: orientácia racionálnu analýzu (analýzu toho čo je zmysel)

Prepojenie cez asociácie

Prepojenie cez logické zhodnotenie

Správanie je aktivované na základe prežívania pocitov z minulosti

Správanie je aktivované na základe prežívania vedomého prehodnotenia udalostí

Kódovanie reality pomocou obrazov, metafór a príbehov

Kódovanie reality pomocou  abstraktných symbolov, slov a čísel

Rýchle procesovanie : orientované na okamžitú akciu

Pomalšie procesovanie : orientované na akciu, ktorá sa uskutoční po nejakom čase

Samopotvrdzovanie: "zažiť znamená uveriť“

Vyžadovanie overenia na základe logiky a dôkazov

   

 

Hoci analýza (uvažovanie v Systéme 2) je dôležitá v mnohých strategických rozhodovacích situáciách, spoliehať sa na afekt a emóciu (uvažovať v rámci Systému 1) je pre človeka v komplexnom,  neprehľadnom a niekedy nebezpečnom svete, rýchlejšie, ľahšie. Je to vyhodnotenie situácie, ktoré má oveľa silnejší motivačný náboj. V emočne sýtených situáciách, bez nejakej veľkej kontroly a niekedy aj nevedome, vyhľadávame v skladoch vlastnej mysle podobne emočne sýtený obsah. Ak sú aktivované pocity príjemné, myseľ hľadá cesty ako reprodukovať podobné pocity. Ak boli pocity odhalené v „mozgových skladoch“ nepríjemné, vedú nás ku krokom a myšlienkam, ktoré sa snažia vyhnúť sa očakávaným zlým zážitkom. Ak sú škody a straty na životoch vecne opísané ako suché údaje a štatistika s veľkými číslami, Systém 1 ostáva nedotknutý.

Emočný pes a jeho racionálny chvost 

Jonathan Haidt (2001) hovorí, že psychológia morálky bola tiež dlho v područí racionalistických modelov morálneho usudzovania. Predstavovali sme si, že  morálne a nemorálne správanie a predstavy o ňom, vyplývajú z usudzovania. Že morálne poznanie a morálne usudzovanie sa dosahuje primárne racionálnym osvojením si morálnych hodnôt a analytickou reflexiou. A že emócie sú síce dôležité, ale nie sú zdrojom morálneho usudzovania. Ako ale vysvetlíme časté situácie, keď ľudia „argumentujú“ za alebo proti nejakému morálnemu riešeniu s „vysvetlením“, že neviem to zdôvodniť, neviem to vztiahnuť k nejakému filozofickému alebo náboženskému systému, ale jednoducho cítim, že tak to je (alebo nie je) správne. Ide o „morálnu intuíciu“. Označuje sa ňou situácia, keď sa výsledku nedopracovávame  cestou starostlivo prepracovaných vedomých krokov. Skôr to pripomína „manévre súvisiace so zdanlivo implicitným vnímaním celkového problému... človek dochádza k vhľadu, že niečo je správne alebo nesprávne, bez toho, že by si bol vedomý procesu ako k tomu dospel (Brunner, 1986, s. 52). V tom prípade by aj morálne usudzovanie mohlo byť post-procesovou konštrukciou, vytvorením si zdôvodnenia, ktoré dodáva intuitívnemu riešeniu punc racionality.
Jonathan Haidt si požičal metaforu z hollywoodskeho filmu „Vrtieť psom“. Metafora je postavená na tom, že ovládanie sa môže diať opačne. Teda nie že pes vrtí chvostom , ale chvost vrtí psom. Hovorí, že v prípade morálneho usudzovaniu sme svedkami dvoch ilúzií. Jednu označuje ako

„wag-the-dog illusion“ (ilúzia vrtenia psom) a druhú označuje ako „wag-theother-dog's-tail illusion“ (ilúzia vrtenia psa toho druhého). V prvom prípade – pri ilúzii vrtenia psom- veríme , že naše vlastné morálne posúdenie skutočnosti (teda pes) je riadený vlastným morálnym usudzovaním (teda chvostom). Aj pri jednoznačnom intuitívnom morálnom usudzovaní si spätne krok po kroku vytvárame racionálne zdôvodnenia, ktorými sa snažíme obhájiť proces, akým dochádzame k rozhodnutiu. V druhom prípade je to ešte smiešnejšie. V prípade „ilúzie vrtenia psa toho druhého“ máme pocit, že u druhých ľudí dochádza k lepšiemu morálnemu pochopeniu a zmenám morálneho hodnotenia na základe našich prepracovaných racionálnych argumentov, ktoré menia perspektívu pochopenia javov a motiváciu u tých druhých. Je to, ako keby sme očakávali, že vrtenie chvosta a cez neho vrtenie celým psom, urobí toho druhého psa šťastným.
Haidtovo vysvetlenie je zaujímavým vysvetlením, prečo tak výrazne nadhodnocujeme  racionalitu a podceňujeme emócie v snahách o morálnu výchovu a prevenciu anti-sociálneho uvažovania a správania sa.

(Foto: Hyung S. Kim 2016)

Ak sa menej angažujeme v pomoci tým, ktorí to v krízových situáciách masovo potrebujú, nebude to chyba racionálneho neporozumenia. Nebude to chyba spôsobená malým počtom hodín dejepisu. Nebude to dôsledkom nedostatočnej palety programov dištančného vzdelávania, ktoré by priniesli ešte viac poznatkov o okolitom svete. Skôr je k pravde bližšie jednoduchšie vysvetlenie. Svetové tragédie emočne až tak neprežívame, lebo necítime spojitosť s našimi vlastnými emóciami. Necítime ten jedinečný osobný príbeh, ktorý by sa dotýkal aj nás. Nedochádza nám, utrpenie každého jedného človeka z tých miliónov anonymných jednotlivcov, je aj naším osobným utrpením. Asi existuje nejaká osobná kapacita toho, koľko emócií -príjemných aj nepríjemných - zo  životov tých ostatných ľudí sme schopní prežívať , asi sme schopní ten okruh ľudí, ktorých vnímame ako súčasť svojho sveta rozširovať. Možno je rozvíjajúca sa životná zrelosť práve toto. Schopnosť empatizovať s ľuďmi, ktorých sme nevideli, ktorí žijú a žili stovky kilometrov a desiatky rokov ďaleko od nás. Ľudí, s ktorými nás zdanlivo nespája nič. A to, že nás niečo spája objavíme, keď sa ponoríme hlboko hlboko do seba. Nepotrebujeme viac hodín dejepisu, ktorý by mal podobu ďalšieho hrubého telefónneho zoznamu s menami a číslami. Potrebujeme kurzy potápania sa do seba.  

 

Zdroje:

  • Epstein, S. (1994). Integration of the cognitive and the psychodynamic unconscious. American Psychologist, 49, 709-724.
  • Haidt, J. (2001). The emotional dog and its rational tail: A social intuitionist approach to moral judgment. Psychological Review, 108, 814-834.
  • Brian, Resnick (2017): A psychologist explains the limits of human compassion. Vox, Jul 19
  • Adrian Edwards: Global forced displacement hits record high. UNHCR, 2016, https://goo.gl/BVmZI8
  • Slovic, Paul (1987): Perception of Risk. Science, New Series, Vol. 236, No. 4799, pp. 280-285
  • Bruner, J. S. (1986). Actual minds, possible worlds. Cambridge, MA:Harvard University Press. (podľa Haidt J., 2001)
  • Konrath, Sara (2013): Is Declining Empathy Technology’s Fault?The new York Times, September 23
  • Zaki, Jamil (2011): What, Me Care? Young Are Less Empathetic. Mind. Scientific American, January 1
  • Monitoring the Future Study, http://www.monitoringthefuture.org/



Bratislava 4.8. 2017
Dušan Ondrušek

 

                                                                                                                                       * * *