Blog

Osamelý mravec

14. január 2017,

Čo s nami robí osamelosť? Švajčiarski výskumníci z univerzity v Lausanne sa sústredili na kobercové mravce druhu Camponotus felah. Zistili, že keď mravca vybrali z kolónie a nechali ho žiť osamote, dožil sa iba desatiny veku v porovnaní s ostatnými mravcami (viac tu). Osamelý mravec mal dostatok jedla aj vody. Zjavne to nestačilo. Na rozdiel členov kolónií, „osamelci“ minuli množstvo energie na bezmyšlienkovité pobehovanie vo svojich domčekoch. Mravce žijúce v spoločenstve sa delia o potravu, ktorú nestihli stráviť. „Osamelci“ sa nemali s kým podeliť a ich trávenie sa spomalilo. Celé dni pobehovali dookola až do úplného vyčerpania. Ako keby hľadali domov.

 

V čom sa podobáme na tieto mravce? Sociálna izolácia začína mať podobu epidémie. V USA sa počet ľudí, ktorí sa cítia osamelí, za posledných 35 rokov, zdvojnásobil -  z 20 na 40 percent (Wilson, C., & Moulton, B., 2010 tu). Ľudia, ktorí žijú osamelo, mávajú celý rad zdravotných problémov (nespavosť, pretrvávajúce zápaly, srdcovocievne ťažkosti). Osamelosť vedie k nadprodukcii bielych krviniek, čo potom oslabuje imunitu. U osamelých rýchlejšie chradnú ich intelektuálne schopnosti a skôr zomierajú. Osamelosť je nebezpečnejším rizikovým faktorom než obezita a fajčenie. Výskum ukazuje, že osamelosť nemusí byť spôsobená slabšími sociálnymi zručnosťami, alebo menšou sociálnou podporou zvonka. Skôr sa ukazuje, že osamelosť sa viac vyskytuje u ľudí, ktorí majú zvýšenú citlivosť na sociálne odozvy od ľudí. „Osamelci“ majú tendenciu čítať nejasné narážky svojho okolia negatívne, v podobných situáciách idú do obranných pozícií, opúšťajú každodenné väzby sociálnych vzťahov a tým iba zhoršujú problém. Niekedy je takéto správanie nákazlivé. Voči človeku, ktorý sa bez zrozumiteľnej príčiny „vyvlieka“ zo sociálnych vzťahov, začne okolie zaujímať rezervovanejší postoj a postupne ho menej vťahujú do svojich skupinových aktivít. V tomto zmysle býva osamelosť nákazlivá.

 

(obr. Ion Krause)

Osamelosť a staroba

Osamelosť sprevádza hlavne seniorov. Minulé vzťahy s vrstovníkmi sa prerieďujú a nachádzať nové sa darí len ťažko. Chicagský psychológ John Cacioppo, ktorý sa venuje stratégiám boja s osamelosťou, cituje povzdych jedného z jeho klientov v pokročilom veku: „Náročné je to, že tvoj svet zomiera skôr než ty.“ Menší počet vzťahov je daný aj tým, že vo svojich vzťahoch sme časom prieberčivejší. Laura Carstensen (1999) prišla s koncepciou “socioemočnej selektivity”. S pribúdajúcim vekom si dôslednejšie vyberáme vzťahy, ktoré sú pre nás dôležité. Keď nám v živote zostáva menej času, vyhýbame sa povrchným vzťahom, aby sme zvládali investovať svoju energiu do vzťahov, ktoré sú najviac zmysluplné. Seniori radšej optimalizujú existujúce vzťahy, než by sa usilovali nadväzovať nové. Zdá sa, že muži majú menej optimálne stratégie ako si poradiť s osamelosťou. Napríklad na britskú telefónnu linku pre osamelých „Silver line“ volá denne 1500 ľudí a 70% z nich sú ženy. Časti mužov v tom bráni pocit hrdosti – dokážem sa o seba postarať, nepotrebujem niekoho na rozhovor, nepotrebujem nikoho. Takáto deklarácia je totálna magorina. Nekomunikovanie zabíja. Austrálska a britská skúsenosť ukázala, že starší osamelí muži minimálne využívali telefonické linky pomoci, kde sa predpokladá priamočiare akceptovanie toho, že som v niečom závislý a potrebujem pomoc. Na druhej strane výborne funguje austrálsky koncept otvorených stolárskych dielničiek „Men’s Shed“. Ide o verejné priestory, do ktorých môže prísť hocikto, využívať stolárske nástroje a niečo si tam opraviť alebo zostaviť. Pod zámienkou práce s drevom sa zrazu darí chápavému počúvaniu i úľavným diskusiám.

Oxytocín- morálny hormón

Náš životný štýl sa v modernej dobe dramaticky zmenil. Žijeme v komunitách, ktoré sú viac uzavreté a súčasne viac otvorené než v minulosti. Rodina sa zmenšuje, nukleárnu rodinu, v ktorej trávime väčšinu domáceho času, tvorí spravidla trojica-štvorica ľudí, namiesto početného trojgeneračného spoločenstva. Ako jednotlivci máme relatívne viac priestoru a relatívne menej priamych dotykov. Poznáme viac ľudí a komunikujeme s viacerými ľuďmi – na diaľku a cez zužujúci kanál on-line komunikácie, v ktorom nedochádza k priamym dotykom a komunikačná paleta je zúžená. Podobne v práci – vidíme , že pracovné tempo a stres sa v porovnaní s minulosťou, zvýšili. Zvýšila sa doba, ktorú trávime v práci a mimo nej, pred počítačovými obrazovkami. Odborníčka na problematiku oxytocínu Kerstin Uvnäs Moberg, hovorí, že „pominula doba, keď sa dlhé rozhovory odohrávali v kaviarni. Na to nie je čas. Väčšina ľudí si vezme kávu z automatu a vypije si ju na stole, pri počítači. Keďže konkurencia je vysoká a istota zamestnania nízka, je prirodzené hnať sa dopredu, niekedy možno aj na úkor iných. Aj to prispieva k nárastu osamelosti... A ak na pracovisku chýba ocenenie či podpora vedenia, je ľahké nechať v sebe vysychať pozitívne oxytocínové sily.“ Kerstin Moberg hovorí o tom, že sa musíme cielene starať o svoje oxytocínové dedičstvo. Oxytocín, ktorému sa hovorí aj „hormón dôvery“ alebo „hormón lásky“  sa vyplavuje nie len pri pôrode, ale aj v momentoch, keď vedľa seba cítime blízkeho človeka, keď sa ho dotýkame.

Neuroekonóm Paul Zak považuje oxytocín za “morálnu molekulu” (viď jeho TED talk na túto tému) pretože súvisí s dôverou, dôveryhodnosťou, empatiou a prosperitou. Veľmi rôznorodé sú programy, ktoré sa snažia aktivovať vyplavovanie oxytocínu a prekonávať osamelosť. A v zásade je jedno, či ide objatia v rodine, s priateľmi, či neznámymi na ulici, spoločný spev v zbore, jemné masáže, tanec, spoločné pozeranie umeleckých diel, hladenie domácich miláčikov...

(foto: Damon Winter)

Ako teda prekonať osamelosť

Neurálna výbava ľudí, ktorí bývajú osamelí sa odlišuje (viď John a Stephanie Cacioppo, 2015 u). Zistenia hovoria, že mozog ľudí , ktorí častejšie bývajú osamelí, reaguje na nepríjemné sociálne stimuly negatívnejšie, než je tomu u väčšiny. „Osamelci“ neustále a nevedome bojujú so sociálnymi ohrozeniami, ktoré ich obkolesujú fakticky alebo iba v ich vnímaní situácie. „Ak sa cítim osamelý, môj mozog je vybudený, aby citlivejšie vnímal všetky možné ohrozenia“, hovorí John Cacioppo. Preto by mal človek zabojovať so svojou tendenciou izolovať sa, práve vtedy keď sa začína cítiť osamelý , alebo keď ešte len čaká, že by mohol byť osamelý. Samota a osamelosť sú dva nezávisle javy. Samota môže byť aj vedomá a príjemná situácia, v ktorej môžeme cielene zotrvávať, prípadne si ju aj vychutnávať. Osamelosť je moment , keď sa cítime sociálne izolovaní.  Keď cítime rozpor medzi tým čo si želáme a v čom sme sa ocitli.
V prežívanej osamelosti by sme sa mali pokúsiť re-interpretovať naše vnímanie, ktoré môže byť skreslené. Ak sa nám zdá, že priateľ nami opovrhuje, namiesto hromadenia sklamania a pocitov poníženosti, hnevu a nespravodlivosti, by sme sa mali pokúsiť o inú perspektívu. Neboli sme – v izolovanom móde - na priateľa hostilní? Nie je jeho správanie reakciou na našu hostilitu? „Potrebujete porozumieť, že možno ste vy ten, čo nesie zodpovednosť za túto situáciu“, hovorí John Cacioppo. Svoje odporúčania pre boj s osamelosťou zhrnul do štyroch princípov (Elizabeth Bernstein, 2015):

  1. Rozšírte svoj svet.
    Nepodarí sa vám mať autentické kontakty s ľuďmi, ak sa sami izolujete. Napríklad ak sa s ostatnými kontaktujete len on-line. V on-line svete nejde o skutočnú interakciu. To čo tam ľudia predstavujú, nie je ich opravdivé „ja“. Je to ich idealizovaný avatar. Ak vás niekto pozýva von alebo na nejakú spoločenskú alebo kamarátsku akciu, choďte. Aj keď sa vám na začiatku nechce.
  2. Rozmyslite si akčný plán.
    Nespoliehajte sa na náhodu. Do kalendára si vopred naplánujte akcie pre váš spoločenský život. Nech je váš týždeň vyplnený sociálnymi aktivitami. Ak vás nepozývajú, vezmite iniciatívu do vlastných rúk, niečo naplánujte sami a pozvite ostatných aby sa pridali.
  3. Zdieľajte dobré chvíle s ľuďmi s podobnými záujmami. Trávte čas s ľuďmi s rovnakými záujmami, hodnotami a postojmi. Ak takých vo svojom okolí nemáte, je najvyšší čas, že takých vyhľadáte. Baví vás čítanie? Hľadajte čitateľský klub. Baví vás beh? Pripojte sa do skupiny bežcov.
  4. Očakávajte, že sa udeje to najlepšie. Keď ste osamelý, môže sa stať, že zle „prečítate“ konanie iných. Fakt sa na vás vaša priateľka vykašľala? Alebo je zavalená prácou a deťmi a naozaj nemala ani chvíľu, aby mohla zavolať? Neinterpretujte udalosti tak, že to bolo namierené proti vám. Priatelia často nemyslia svoje komentáre a konanie tak odmietavo, ako sa to možno zdá.

O tom, ako sa vynúť osamelosti a zmysluplne si organizovať život, hovoríme aj počas otvoreného kurzu „Time management inak“. Bližšie informácie a prihláška tu.

Zdroje:

  • Katie Hafner: Researchers Confront an Epidemic of Loneliness. The New York Times, 5.sep. 2016
  • Nicholas Bakalar: Lonelines may be bad for your heart. The New York Times, 19.apr. 2016
  • Emily Anthes: Marching One by One. The New Yorker, March 3, 2015
  • Gary Stix: Fact or Fiction?: Oxytocin Is the “Love Hormone”. Scientific American, September 8, 2014
  • Kerstin Uvnäs Moberg: Hormón blízkosti. Rola oxytocínu vo vzťahoch. Vydavateľstvo F, Ba 2016
  • Carstensen, Laura L.; Isaacowitz, Derek M.; Charles, Susan T. (1999). "Taking time seriously: A theory
    of socioemotional selectivity". American Psychologist. 54 (3): 165
  • Elizabeth Bernstein : New Research on Overcoming Loneliness. The wall street Journal, Sept. 21, 2015

 

 

Bratislava, 15.1.2017

                                                                                                                                       * * *