Blog

Rezignovať na fakty znamená rezignovať na slobodu. (Rozhovory k novej knižke Timothy Snydera „On Tyranny“)

18. marec 2017,

Timothy Snyder, profesor na Yale, ktorý sa venuje európskej histórii, krátko po Trumpovom víťazstve vo voľbách, napísal "Američania nie sú múdrejší ako Európania. Tí mali osobnú skúsenosť s tým ako  môže demokracia vyústiť do fašizmu, nacizmu alebo komunizmu"... Jedinou našou výhodou je, že by sme sa mohli poučiť z ich skúseností." Vo svojej poslednej knihe (2017)On Tyranny: Twenty Lessons from the Twentieth Century(O tyranii: 20 lekcií z 20 storoča), Snyder vychádza z historiskej skúsenosti strednej a východnej Európy a upozorňuje na krehkosť liberálno- demokratického systému. Opisuje, prečo je obrana demokratických inštitúcií kľúčová a ako môže rozdrobenie demokratického režimu vyzerať dnes, a to aj v prípade takých rozvinutých demokracií ako je USA.

.

 

Podľa neho sa nástup tyranie objavuje vtedy, ak prijmeme nepravdu ako skutočnosť. "Post- truth is pre-fascism“ (Samotné akceptovanie situácie , že platí „Post-Pravda“ je vlastne „Pre-Fašizmus") varuje Snyder, keď spomína Krátko po vyjdení knižky boli k tejto publikácii publikované viaceré rozhovory. Vzhľadom na aktuálnosť, uvádzame preklad časti dvoch rozhovorov s Timothy Snyderom ktoré s nim urobili Sean Illing (9.3.2017) a Steven Rosenfeld (15.3.2017): 

Sean Illing: Spomínate rozdiel medzi "politikou, nevyhnutnosti" a "politikou večnosti." Opisujete dva rovnako zavádzajúce prístupy k politike. Čo máte presne na mysli? V čom je cena, ktorú platíme za slepotu voči súčasnosti, v čom je naša úloha pri utváraní budúcnosti?

Timothy Snyder: Na  histórii záleží. Musíme začať od samotnej histórie a nie upokojujúcimi alebo klamnými mýtmi o minulosti. „Politika, nevyhnutnosti“ je predstava, že minulosť je síce zahmlená, chaotická a násilná, ale my sme neúprosne predurčení smerovať k slobodnejšiemu, bezpečnejšiemu a progresívnemu svetu. Predstava , že budúcnosť bude lepšia, pretože tak funguje história. Že budeme mať viac globalizácie, viac života, viac prosperity, viac demokracie. Ale to jednoducho nie je pravda. Takéto naratívy nás iba oslepujú, takže nevidíme reálne nebezpečenstvo návratu k javom, o ktorých si nahovovárame, že sa nemôžu stať.

„Politika, večnosti“ je rovnako antihistorické východisko. Je to egocentrický pohľad na minulosť, bez akéhokoľvek konfrontovania našich obáv faktami. V knihe hovorím o túžbe po krásnych momentoch z minulosti, ku ktorým v skutočnosti nedošlo. Ich výskyt sa pripisuje epochám, ktoré boli v skutočnosti katastrofálne. „Politik večnosti“ zvádza obyvateľstvo víziou minulosti, v ktorej bol kedysi národ veľký, len bol poškvrnený nejakým vonkajším nepriateľom. Toto zameranie na minulosť a na pocity obete znamená, že ľudia venujú menšiu pozornosť možných budúcnostiam a menej uvažujú o možných riešeniach reálnych problémov.
Ale opäť, sú to len príbehy. Pravdou je, že história je oveľa otvorenejšou a my sami máme oveľa väčšiu moc a zodpovednosť ovplyvňovať vlastnú realitu, než si myslíme.
Ľudia prehliadajú skutočnosť, že k zmene režimu dochádza v demokracii zvyčajne po voľbách. Vtedy musíme byť v strehu. Existujú aj dramatické prípady, ako bola boľševická revolúcia, kde bola ešte veľmi mladá republika, zvrátená revolúciou. Ale častejší je skôr scenár, ktorý začína s voľbami. Tak sa dostal k moci napríklad Hitler. Jeho strana získala viac hlasov než ktokoľvek iný. A keď sa už dostal k vláde, rozhodol sa, zmeniť systém. Podobne to bolo s komunistami v Československu. Keď vyhrali voľby v roku 1946, rozhodli sa vykonať prevrat.

Sean Iling: Ako je to s diskreditáciu pravdy v totalitných režimoch?

Timothy Snyder: Všetky tie úvahy o alternatívnych faktoch a „post-faktualite“ sa veľmi podobajú na rok 1920. Taká  vízia sa veľmi podobá centrálnej premise fašistickej vízie. Je to dôležité na to upozorňovať, lebo ak neberiete do úvahy fakty, tak nemáte právny štát. Ak nemáte právny štát, nemôžete mať demokraciu.
A ľudia, ktorí sa chcú zbaviť demokracie a právneho štátu, to vedia. Preto aktívne navrhujú  alternatívnu víziu. Hovoria, že každodennosť je nuda. Hovoria, kašlite na fakty, experti sú nudní, radšej sa napojme na oveľa príťažlivejší a v podstate fiktívny svet. Takže nehovorím, že Trump je taký istý ako fašisti v roku 1920, ale hovorím to nie je nič nové. Rezignovať na fakty znamená rezignovať na slobodu.
Sociológovia hovoria, že to, čo umožňuje dôverovať autoritám, je viera v pravdu.  Bez dôvery, a teda bez rešpektu k novinárom, k lekárom či k politiom, spoločnosť nemôže držať pohromade. Ak nik nikomu neverí, vedie to k spoločnosti, v ktorej sa presadzuje hnev a propaganda, a samozrejme demagógovia. Ak komunita či krajina nedokáže držať pohromade horizontálne, na základe faktuality, potom príde líder, ktorý uvažuje vertikálne. A s obrovským mýtom, ktorý tento človek prináša, potom vyhrá.

Steven Rosenfeld : A prečo hovoríte o krátkom období zmeny?

Timothy Snyder: Zmeny môžu prebiehať veľmi rýchlo.  Zmena režimu trvala v nacistickom Nemecku asi rok. Maďarsku to trvalo asi dva a pol roka. Poľsko sa zbavilo najvyššieho súdu za rok. Hovoríme o demokracii a Američania milujú to slovo. Ale ako máme charakterizovať náš systém? Ale by demokracia znamenala iba ísť voliť, bolo by to bezvýznamné. Rusko má demokraciu v tomto zmysle. Väčšina autoritárskych  režimov má demokraciu v tomto zmysle. Nacistické Nemecko malo demokraciu v tomto zmysle, a to aj potom, ako zásadne zmenilo systém. Skutočný fašizmus hovorí, že nemusíme brať do úvahy to čo nám hovoria naše zmysly. Fašizmus pracuje s tvrdeniami, ktoré nemožno racionálne dokázať. Hovorí, že, netreba veriť v Boha, ale treba veriť v našich vodcov. Zdôrazňuje kolektívny mýtus organickej národnej jednoty, a tak ďalej. Fašizmus odsúva myšlienky osvietenctva nabok namiesto nich propaguje mýty. A tieto mýty sú dosť nepredvídateľné, závisia od kontextu rôznych národov a rôznych lídrov. Keď odvrhneme fakty, je to vlastne najrýchlejší katalyzátor mýtov. A to ma veľmi znepokojuje.

Sean Illing: Veríte , že v tomto prostredí by mohla mať poteniál kolektívna akcia?  

Timothy Snyder: Kolektívne akcie sú náročné, ale existujú tu skutočné príležitosti. Ak sa nám podarí odlepiť sa od monitorov, ak sa podarí stretnúť sa s ľuďmi a hovoriť aj s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, potom sa nové formy diskutovania môžu ukázať ako účinné. Ak sa 10,000 malých skupín pustí do riešenia 5,000 malých problémov, výsledkom je obrovský rozdiel.
Ľudia, ktorí žili počas fašizmu väčšinou chápu, že keď vlády začínajú hovoriť o terorizme a extrémizme, treba sa mať na pozore, pretože to sú vždy slová, ktoré sa hovoria, keď vám odoberajú vaše práva. Ak V USA dôjde k ďalšiemu teroristickému útoku ( a bohužiaľ, je to  veľmi pravdepodobné), musíme byť ostražití voči tomu, čo bude nasledovať. To sú okamihy, kedy sa práva vytrácajú a režimy sa menia. Nemôžeme vymeniť našu skutočnú slobodu za falošný pocit bezpečia.

Steven Rosenfeld: Keď som hovoril s tými, ktorí prežili holokaust, často odpovedali , že vtedy si nik nepripúšťal,že by to mohlo byť tak zlé. Nikto si nemyslel, že Nemci by mohli zájsť až tak ďaleko. Mnohí z nás sú dnes oslepení internetom tak, ako boli ľudia oslepení rádiom v roku 1930.

Timothy Snyder: Vtedy si to nevedeli predstaviť nemeckí Židia, podobne ako si to nevedia predstaviť ľudia dnes. Nechápali ako rýchlo sa budú meniť ich susedia; nerozumeli, ako rýchlo sa môže zmeniť spoločnosť. Nemeckí Židia si mysleli : "No dobre,, v Rusku boli pogromy, ale tu by sa to určite nemohlo stať.  Ani Židia ani Nemci si vtedy neboli vedomí, ako nové médiá rýchlo menia konverzácie. Rádio sa v tej dobe stalo propagandistickým kanálom. Mnohí z nás sú dnes slepí voči internetu,  podobne, ako boli ľudia slepí voči rozhlasovému vysielaniu v roku 1930. Dvadsiate storočie nám ukázalo, čo sa môže stať. Máme príležitosť je poučiť sa z tejto histórie. O tom je táto kniha.

Steven Rosenfeld: V knihe citujete existenciálnu divadelnú hru o fašizme od Eugèna Ionesca „Rhinoceros“. V nej ľudia hovoria o svojich kolegoch v práci vyjadrenia typu : "No tak, nesúhlasím so všetkým, čo hlása, ale treba mu dať mu šancu." Ionesco chcel ukázať, že ľudia majú tendenciu pridať sa do nemysliaceho stáda bez toho, aby si to uvedomovali. Čo treba robiť ak narazíme na ľudí, ktorí majú tendenciu pridať sa ktomuto stádu?

Timothy Snyder: V Ionescovom príklade si ľudia si hovorili:  "No dobre, ale s tými  Židmi, možno majú pravdu." Voči Trumpovi, si dnes niektorí povedia niečo ako: "Hej, ale možno, čo sa týka daní, tam má možno pravdu." Treba sa ich spýtať: „Ide o to, či ste pripravení na zmenu režimu?  Nebude vám prekážať koniec amerického typu demokracie a koniec fair play? ... Pretože to je to, o čo tu naozaj ide.“

 

 

Bratislava 18.3. 2017
preložil a skrátil Dušan Ondrušek

 

                                                                                                                                       * * *