Blog

Čo majú spoločné „kulinárske umenie“ a „umenie trénovania“?

08. august 2014,

Trénerské umenie – je zjednodušene to, čo sa prejavuje v praktických kurzoch tzv. mäkkých zručností. Kulinárske umenie je to, čo v príprave chutných pokrmov predvádzajú známi i neznámi kuchárski špecialisti. Ich aktivita sa označuje ako „haute cuisine“, grand ciusine“, „gastronómia gourmet“ a tým, ktorí ju vymýšľajú a podpisujú sa pod jej kvalitu sa hovorí „chef“. Pre život potrebujeme aj miesta štandardného servisu, kde sa dá najesť hromadne, rýchlo a lacno, podniky, kde nejdú pod garantovanú úroveň, ale aj miesta kde sa poskytujú špičkové tvorivé kulinárske špeciality a vybraný servis. To asi platí všeobecne- pre akýkoľvek typ servisných organizácií. Porovnávať trénerské umenie a kulinárske umenie je na mieste. Či už sú koneční adresáti hladní po fyzických či duchovných pokrmoch, obe umenia si vyžadujú podobný fortieľ, tvorivosť, oddanosť, umelecké nasadenie a ochotu slúžiť klientom a zákazníkom. 

 

 

Aj vo vzdelávacích službách vidíme podobnú škálu. Vzdelávajúce agentúry sa môžu veľmi líšiť. Od takých , ktoré dookola poskytujú najbazálnejšie postupy pre začiatočníkov pre ktorých najzákladnejšia opakujúca sa ponuka stačí, cez tie , ktoré sú občas aj inovatívne a strážia si hlavne, aby poskytované služby neskĺzli pod určitý štandard i v prípade, že neprinášajú niečo inovatívne, a napokon vzdelávajúce inštitúcie pre ktoré je nekončiaca inovácia základným poslaním ich fungovania.   V PDCS sa občas vraciame k diskusii, ako si uchovať a rozvíjať kvalitu trénovania, tak aby účastníci kurzov cítili, že tu dostávajú niečo iné, špeciálne, niečo čo sa odlišuje od väčšiny bežných tréningov. Jedinečnosť a kvalita nie sú dané raz a navždy. Je to podobné ako s novými reštauráciami. Novootvorené reštaurácie sa spravidla snažia odlíšiť sa, urobiť všetko, aby si ich návštevník zapamätal. Dbajú na kvalitné suroviny, zapamätateľný jedálny lístok, na klienta orientovanú obsluhu. Na rozdiel od bežných jedální a bufetov, majiteľ spočiatku sám ochutnáva ukážkové jedlá. Chce sa uistiť, že to čo sa ocitne na tanieri, poteší chuťové poháriky aj ostatné zmysly a hostia sa budú chcieť vrátiť. Ak si prevádzka nedá pozor, po rozbehnutí začne podnik podliehať rutine, na kvalitu sa po čase až tak nedbá, výmena špičkových ľudí niekedy prináša zámenu za jednoduchšie postupy a po roku sú jedlá neodlíšiteľné od iných podnikov, obsluha anonymná a v reštaurácii už spoznávame len pôvodný vývesný štít. Aby sa to nestalo majitelia sa musia snažiť o pravidelnú spätnú väzbu, pravidelné inovácie a nadštandardné ciele. Ak by stanovené ciele boli len priemerné (stačí to čo je v súčasnosti štandard), reálny výkon bude podpriemerný.

            O čo sa teda snaží každý „chef“? O čo sa snažia špičkové trénerské organizácie? Čo vyznávame aj my? Jednou vetou: vyhýbať sa polotovarom, pravidelne čistiť chladničky, dbať na sezónne špecifiká a snažiť sa o jedinečnosť– nie iba masovú kultúru.

 
 

Polotovary

„Chef“ aj dobrý tréner sa vyhýbajú polotovarom. Závodné a školské jedálne obľubujú polotovary. Načo vždy nanovo pripravovať omáčku, keď je rýchlejšie, mať predpripravenú štandardnú zmes z prášku. Niekto tam nasáčkoval vysušenú zmes podľa štandardného nemenného receptu, pridá sa voda, prípadne nejaké umelé prísady, rozmixuje sa to a nazve podľa želania hosťa. Podobne uvažujú aj priemerní alebo niektorí začínajúci tréneri. Načo si lámať hlavu nad originálnym programom, načo si študovať a pripravovať pôvodné príklady, cvičenia, hrátky? Veď táto téma sa robí v toľkých tréningoch, musia existovať predpripravené štandardné cvičenia. Načo si študovať látku z pôvodných zdrojov – veď na internete určite existujú predpripravené dizajny – stačí ich pomiešať, rozriediť a dobre nazvať, tak ako to účastníci tréningu majú radi. Dobrý tréner sa neuspokojí s textami stiahnutými z internetového smetiska. Ide ťažšou cestou, hľadá pôvodné zdroje, overuje si poznatky, rozlišuje solídne teórie a produkty masovej kultúry. Učí novú tému tak, že číta, diskutuje, objavuje nový dizajn. Nešikovný tréner sa snaží zopakovať to, čo sa k danej téme robí. Má pocit, že nemôže robiť tréning na tému, ktorú nevidel u niekoho iného. Musel pripraviť nanovo, nie iba opakovať videné. Dobrý tréning je pritom vždy objavovanie nanovo, nie opakovanie videného. Dnes dokonca vznikajú celé manuály tréningu: ...pri tejto téme urobíte túto rozohrievačku, túto prezentáciu, toto cvičenie, ak sa objaví táto otázka z publika, poviete túto odpoveď ... Celá predstava o manuáloch k tréningom je koncept, ktorý sa podobá konceptu varenia z polotovarov. Polotovarový „pseudokuchár“ sa nemusí zaujímať o to, aké suroviny sú v práškovej omáčke. Polotovarový „pseudotréner“ nemusí čítať originály k svojmu tréningu, nemusí mať na vlastnej koži zažité to, o čom rozpráva. Stačí, že postupuje podľa, krokov, ktoré už niekto iný realizoval na tréningu alebo opísal v univerzálnom manuáli. Výsledkom „polotovarového prístupu“ je , že tréning fundraisingu vedie človek, ktorý sám nikdy nefundraizoval, tréning lídershipu niekto, kto nikdy nikoho neviedol. Polotovaroví „pseudotréneri“ sledujú manuál, nie život a vlastnú skúsenosť. Polotovarová pseudofilozofia už priniesla manuály trénerských historiek a manuály na to, ako kresliť symboly na flipchart, návody na to, ako držať fixky medzi prstami a „triky“ ako odpinkať nepríjemné otázky. Variť z polotovarov sa dá rýchlo a lacno, ale to „chef“ nerobí.

 

Čistiť chladničky

Kuchárske reality show sa obsahujú podobný zapamätateľný moment. Vychýrený „Chef“ požiada miestneho kuchára, aby otvoril chladničku. Znakom neprofesionálneho kuchára je chladnička, ktorú viditeľne nik mesiace či roky nepreberal a nečistil. Novo nakúpené suroviny sa miešajú s neoznačeným a niekedy plesnivejúcim tovarom po záručnej dobe. Ten nezapácha len do momentu rozmrazenia. Časť tovaru nemá jasný pôvod, nejako sa v tej chladničke vyskytol, nejako tam ostal, nejako sa zabudlo, na čo bol tovar pôvodne určený.

Dobrú tréningovú organizáciu a trénerov možno rozpoznať aj podľa toho, ako sa správajú k svojej poznatkovej chladničke – ako sa starajú o rezervoár poznatkov, handoutov, techník, ktoré používajú. Menia v každú sezónu obsah svojej práce? Prečisťujú a obnovujú pravidelne svoje powerpointy, techniky, handouty, alebo sa ich tréning spred desiatich rokov nijako nelíši od toho, čo robia dnes. Aj poznatky a spôsob ich podávania má svoju „záručnú lehotu“. Dobrý tréner kriticky obmieňa dizajn tréningov, mení ich, pretože aj svet okolo sa vyvíja a mení. Tak ako vo svete ani v obsahu trénovania neexistujú univerzálne pravdy (inak by to bola dogmatika, nie trénovanie) Rozširujúce sa poznanie sveta sa má prejavovať aj v pozmenenom, neustále sa vyvíjajúcom obsahu a forme trénovania. Trénovanie je participatívny proces, v ktorom sa k poznaniu a zručnostiam prepracovávame diskusiou. Nie je to odovzdávanie hotových právd. To odkiaľ pochádzajú myšlienky, na ktorých tréner stavia argumenty má byť viditeľné a rozpoznateľné. Stále existujú pseudotréningy, kde sa pracuje so zamrazenými zbytkami surovín nejasného pôvodu. Handouty nemajú označenie o autorských zdrojoch, koncepty a pseudokoncepty pochádzajú z internetu bez označenia autorstva alebo zmeny v schémach, či postupoch „how-to“ bez označenia záruky platnosti. Dotazník bez označenia autorstva, validity a reliability nehovorí spravidla nič, aj napriek tomu, že aj také možno nájsť v pseudotréningoch, kde sa roky nečistila chladnička. Skutočný tréner dokáže pomenovať zdroj argumentu alebo celej teórie, na ktoré sa odvoláva a to dáva jeho tréningu diskutovateľné východisko.

 

Sezónne špecifická a jedinečnosť

„Chef“ sa nebojí meniacich sa sezón, v ponuke stavia aj na sezónnych špecifikách.

Vojenská jedáleň podáva vždy to isté – to isté vždy v pondelok, to isté vždy v utorok..., či je zima alebo leto, dôležitá je opakovateľnosť, predpísané hygienické a nutričné normy, kuchárom môže byť ktokoľvek, pretože vojenský kuchár nemá samostatne myslieť, má presne sledovať dané postupy. To, že sa naučil robiť praženicu, neznamená, že bude vedieť ako sa pracuje so slepačími vajíčkami a vôbec ho to nekvalifikuje na to, že by mal vedieť urobiť aj omeletu. Vojenský „kuchár“ sa učí kroky, nie princípy.

Skutočný tréner sa učí princípy, pseudotréner sa učí „kroky“. Skutočný tréner prispôsobuje tréning špecifickej skupine, mení príklady, jazyk, tempo podľa toho, kto sa nachádza v miestnosti. Reaguje na vonkajší svet, ak sa včera niečo dôležité spomínalo v správach, možno sa to dnes objaví v niektorom z cvičení, ak sa menia zákony, regulatíva a ľudia, ktorí ju uplatňujú a procesné postupy, určite sa to premietne do obsahu a podoby tréningu. Tréning špičkového trénera je zakaždým iný, zakaždým vznikajú originály. Podobne ako u „chefa“, kde je to každý večer iné dobrodružstvo, ktoré čerpá z aktuálnej situácie – môže sa skončiť veľkým úspechom, ale (síce zriedkavo) aj debaklom.    

 

Fast-food filozofia je iná. Vyrobí sa úspešný produkt a ten sa „macdonaldizuje“, tak aby vyhovoval masovej chuti a mohol predávať čo najširiemu okruhu ľudí. Jeho podoba aj procesné postupy v príprave sa čo najviac unifikujú. Tak možno zraziť cenu dole. Normami za zabezpečí opakujúci sa štandard a istota, že produkt bude nemenný – celé roky a na všetkých miestach. Tvrdo sa dohliada, aby sa produkt v ničom neodlišoval od normy. V ponuke fast-foodu nám nemusí vadiť, že konzumujeme stále to isté. Vieme presne, čo dostaneme a iné ani nečakáme. Ale vo vzdelávaní má koncept „macdonaldizácie“ zmysel len ak sa produkt ponúka vždy iným adresátom. V školách má zmysel štandardizovať kurikulá ak sa deti budú neustále meniť. Ale, čo ak chceme pripraviť produkty pre tých istých adresátov. Musíme ich meniť –nechutilo by im kŕmiť sa stále tým istým.

„Chef“ nesie svoju kožu na trh podobne ako vzdelávacia inštitúcia. Nemôže sa schovať za dav kuchtíkov, zlé recepty, chýbanie času. Ak jeho pomocníci pokazili svoju časť, je to jeho chyba, mal pripraviť a odkontrolovať pomocníkov, aby to neskazili. Viditeľné autorstvo znamená aj prihlásenie sa k zodpovednosti. Podobne aj v dobre urobených tréningoch je autorský vklad trénera viditeľný a nezameniteľný. V dobre fungujúcej ponuke tréningov je okrem názvu tréningov a časového rozsahu, uvedené aj meno trénera, ktorý je garanciou kvality tohto vzdelávania. Ak v ponuke nie je uvedené meno konkrétneho trénera, čo to znamená? Že na tom nezáleží, že ten tréning môže urobiť ktokoľvek z tímu, pretože jedinečné podanie sa neprejaví? Že ten kto bude trénovať možno ani sám nevymyslel a nepripravil tento tréning a je len niekým kto dabuje napísané texty a postupy? Že sa obáva podpísať do ponuky, lebo jeho/jej meno je pre verejnosť doteraz neznáme. Ale ako inak sa má stať známym než tým, že tréner svoje meno dá všanc a urobí všetko preto, aby si jeho jedinečný výkon zapamätali. Ak by sa nesnažil o túto jedinečnosť, nebolo by jednoduchšie urobiť štandardné video, štandardné komixy, štandardné sebahodnotiace testy? To prečo ľudia (popri knihách, videách, dištančnom vzdelávaní) stále vidia zmysluplnosť navštevovať tradičné tréningy, kde sa učia tvárou v tvár a smerovanie diskusie môže byť nevypočítateľné, je práve moment spoločného objavovania a zameranie na špecifické potreby, jedinečné momenty. To sa v unifikovanej kultúre a unifikovanom vzdelávaní nestáva.

Globalizácia priniesla aj možnosť štandardizovaných masových pokrmov, ktoré v neodlíšiteľnej chuti možno dostať v ktorúkoľvek časť roka hocikde – rovnaké pizze, rovnaké hamburgery, rovnaké sushi, ale práve preto, to čo vyhľadáme, keď chceme mať zážitok – sú jedinečné neopakovateľné pokrmy od jedinečných majstrov, u ktorých je cítiť, že boli pripravované s láskou a pre špecifického hosťa.

Globalizácia a snaha ušetriť čas prináša aj stále väčšiu unifikáciu neodlíšiteľných vzdelávacích blokov, kde nezáleží na tom, kto ich trénuje, pretože „pseudotréneri“ sa učia jednotlivé techniky, ktoré potom v nezmenenej podobe opakujú pre hocikoho a neučia sa porozumieť dynamike skupiny, podstate poznania, ktoré je témou tréningu, takže potom majú ťažkosti voliť ten najlepší a vždy jedinečný spôsob objavovania toho poznania pre špecifickú skupinu v špecifickom čase a kontexte.

Samozrejme, nie vždy sa všetko vydarí, nie každý tréning bude špičkový. Ale víziou výborného tréningu by sme sa mali nechať viesť vždy. Umenie trénovania a kulinárske umenie má veľa spoločného. Dobrú chuť!